Porozprávali sme sa s učiteľmi zo Spojenej špeciálnej základnej školy pre deti s mentálnym postihnutím a základnej školy pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou na Odborárskej v Košiciach – Zuzanou Dopirák a Petrom Stankom. Obaja sú zapojení do nášho vzdelávacieho programu na rozvoj životných zručností.
V rozhovore sa dozviete:
- Aké deti navštevujú túto spojenú školu?
- Dochádza k presunom detí zo špeciálnej školy do bežnej a naopak?
- Je existencia špeciálnych škôl inkluzívna alebo nie?
- Ako v škole pracujú na začlenení detí s mentálnym postihnutím či pridruženými poruchami do života?
- Ako pracovali s deťmi počas nahorších mesiacov pandémie ochorenia Covid-19?
Aké typy škôl a detí spája tá, v ktorej pracujete?
Zuzana Dopirák: Naša škola je kombináciou špeciálnej základnej školy pre deti s mentálnym postihnutím a základnej školy pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou. Navštevujú ju teda žiaci s mentálnym postihnutím a deti s narušenou komunikačnou schopnosťou, ale aj deti pridruženými poruchami správania, telesnými postihnutiami, poruchami učenia, deti s poruchami autistického spektra či Downovým syndrómom. Nachádzame sa v mestskej časti Košice-Sever, ale našu školu pre jej špecifikáciu navštevujú žiaci z rôznych lokalít Košíc. Pôsobím tu už 20 rokov. Školu dnes navštevujú už deti mojich bývalých žiakov, ktorí sa sem radi vracajú. Prevažná časť našich žiakov pochádza zo sociálne málo podnetného prostredia, z marginalizovaných rómskych komunít či z vylúčených lokalít Košíc, akými sú Chatová oblasť Malá stanica či Moňov potok. S tým súvisia určité špecifiká spojené s touto spoločenskou skupinou obyvateľov, čo musíme pri vzdelávaní zohľadniť. Napríklad tak, že naša škola často supluje úlohy rodiny. Ale znížený počet žiakov v našich triedach umožňuje pedagógom lepšie žiaka spoznať, jeho osobnosť aj potreby. To tiež vytvára priestor na pevné vzťahy, ktoré sú základom pre našu ďalšiu prácu.
Prečo tieto deti, ktoré k vám chodia do školy, nenavštevujú bežné základné školy v okolí? Respektíve, dochádza aj k presunom tam či späť?
Zuzana Dopirák: Každé dieťa, ktoré navštevuje našu školu, má na to dôvod, respektíve diagnózu stanovenú psychológom, prípadne logopédom. Vzhľadom na to, že dieťa je živá neustále sa meniaca bytosť, dochádza tu tiež k zmenám. Nie sú časté, ale vyskytujú sa. Počas mojej praxe som sa stretla s prípadmi, keď bolo dieťa z našej školy po opätovnej rediagnostike preradené na bežnú spádovú základnú školu v mieste bydliska. Avšak, tieto deti sa k nám vždy vrátili, pretože bežná škola v rámci svojich kapacít a počtov nie je schopná vytvoriť natoľko individuálne a špecifické podmienky, ktoré by korešpondovali s konkrétnymi potrebami daného dieťaťa. Nie je to nič nezvyčajné. V triede s počtom žiakov 25 nemá učiteľ možnosti a čas venovať sa individuálne každému žiakovi, ktorý to pre svoj progres potrebuje. Súvisí to aj s tým, že domáce prostredie neposkytuje týmto deťom možnosti prípravy na vyučovanie a často tu absentuje aj záujem zo strany rodičov.
S akými deťmi vlastne vo svojich triedach pracujete?
Zuzana Dopirák: Ja mám tento školský rok na starosti triedu 10 žiakov. Šiesti z nich sú siedmaci, štyria sú deviataci. Všetko sú to žiaci zo špeciálnej školy s mentálnym postihnutím. Vzhľadom k situácii súvisiacej s preventívnymi opatreniami proti šíreniu ochorenia Covid-19, učí triedny učiteľ už druhý rok na našej škole všetky predmety vo svojej triede. Učím všehochuť – slovenský jazyk aj literatúru, matematiku, fyziku, chémiu, biológiu, dejepis, geografiu, informatiku, občiansku, etickú aj výtvarnú a telesnú výchovu, hudobnú výchovu a pracovné vyučovanie. Zväčša máme spojené témy, kde sa učivo deviatakov prelína s tým siedmackým. Deviataci si zopakujú a oživia to siedmacké a siedmaci sa naučia niečo navyše.
Peter Stanko: V tomto školskom roku mám triedu 10 deviatakov, z toho je päť dievčat a päť chlapcov. Sú to žiaci s mentálnym postihnutím. Rovako ako Zuzka, aj ja vyučujem, vzhľadom na situáciu a preventívnym opatreniam, v tejto triede všetky predmety. Túto triedu sme na začiatku školského roka vyskladali z troch pôvodných tried. Preto si v začiatkoch žiaci chvíľu k sebe hľadali cestu, aby sme dokázali spoločne nažívať a dobre fungovať.
Dnes sa často hovorí o tom, že kým budeme mať na Slovensku špeciálne školy, nemôžeme hovoriť o inklúzii. Čo si o tom myslíte vy dvaja?
Zuzana Dopirák: Rozhodne si myslím, že nie je inklúzia ako inklúzia. Niekedy je reálna, niekedy nie. Závisí to od daného konkrétneho prípadu a jeho podmienok. Ak teda vychádzame zo základnej definície inklúzie, ktorá hovorí o tom, že každé dieťa má predovšetkým právo na kvalitné vzdelávanie. Inkluzívne vzdelávanie je flexibilný proces s cieľom tvoriť prostredie, v ktorom je možné uspokojiť rôznorodé vzdelávacie potreby každého jedinca bez výnimky. My tieto podmienky pre našich žiakov v plnom rozsahu vytvárame a to i s prihliadnutím na prostredie, z akého pochádzajú, čo je veľmi dôležitý faktor. Ani jedna naša trieda pritom nie je homogénnou skupinou vzhľadom na vek, druh a stupeň postihnutia jednotlivých žiakov. Ako som už spomínala, nízky počet žiakov v triedach nám dáva možnosť pre individuálny prístup k žiakom, ktorý je vzhľadom na ich špecifiká nevyhnutným predpokladom pre efektívne učenie. Je však takmer neporovnateľné, ak sa pozrieme na dieťa s mentálnym postihnutím z takzvanej bežnej rodiny, ktoré má vo svojom prirodzenom domácom prostredí od narodenia množstvo stimulov a vhodné podmienky na progres, no na druhej strane máme dieťa s mentálnym postihnutím, ktoré vyrastá v málo podnetnom prostredí, kde bol zanedbaný už psychomotorický vývoj dieťaťa do dvoch rokov jeho života. Rodinné prostredie žiaka výrazne ovplyvňuje jeho prospievanie v škole.
Peter Stanko: Zuzka na túto otázku veľmi dobre odpovedala. Súhlasím s ňou, že je veľký rozdiel zaradiť do bežnej základnej školy mentálne postihnutého žiaka, ktorý má v domácom prostredí vytvorené vhodné podmienky na vzdelávanie, ako žiaka, ktorý navštevuje našu školu a nemá vhodné domáce prostredie na vzdelávanie.
Podľa informácií na webovej stránke vašej školy pochádza 90 percent žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ak k tomu pridružíme ešte nálepky špecifické potreby či zdravotné znevýhodnenie, šanca týchto detí na plnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti je podľa mňa veľmi nízka, alebo sa mýlim? Aké sú vaše skúsenosti?
Zuzana Dopirák: Je pravda, že všetko to, čo ste spomenuli, nedáva našim deťom najlepšiu „nálepku“ do života. Stále sa v spoločnosti stretávame s odmietaním inakosti a predsudkami, čo vo veľkej miere vplýva na ich možnosti. Reálne majú naši žiaci možnosť vyučiť sa na odbornom učilišti a získať výučný list v odboroch murár, maliar, pekár, cukrár, pracovník obchodnej prevádzky, chyžná či napríklad opatrovateľka. Niekto by si možno povedal, že je to málo. Ale povedzme si, nie je aktuálne v spoločnosti a na trhu práce zvýšený dopyt po týchto pracovných pozíciách? Ako dlho musíte čakať na dobrého murára, keď chcete prerábať byt či dom? Skutočným úspechom našej práce je úspešná socializácia a začlenenie do spoločnosti. Aby bol absolvent našej školy pripravený pre život, v čo najvyššej miere zodpovedný, samostatný a prospešný pre spoločnosť vo forme svojej práce, ktorú vykonáva. O to sa snažíme, a to aj prostredníctvom zvýšenej časovej dotácie hodín pracovného vyučovania. Musíme nielen vzdelávať, ale dôležitým prvkom je aj výchova, hlavne tam, kde rodina zlyháva vo svojich základných úlohách. Faktorom vplývajúcim na úspešnosť našej práce je aj podpora rodiny a vzory správania v rodine. To všetko výrazným spôsobom ovplyvňuje a formuje človeka ako takého.
Pomáha vám v tom systematické začleňovanie rozvoja životných zručností do vzdelávacieho a výchovného procesu?
Zuzana Dopirák: Životné zručnosti tvorili súčasť nášho edukačného procesu nestále, len sme o tom nehovorili, alebo sme to nepomenovávali pravým menom. Sú nevyhnutnou súčasťou na ceste k dosiahnutiu nášho cieľa – čo najvyššieho stupňa socializácie. Vzhľadom na druh a stupeň postihnutia našich žiakov nerátame s tým, že z nich budú jadroví fyzici či kozmonauti, ale snažíme sa dosiahnuť, aby boli pripravení na život, flexibilní adaptovať sa na prichádzajúce životné podmienky a plnohodnotne schopní sa začleniť do spoločnosti s čou najvyššou mierou nezávislosti a samostatnosti.
Peter Stanko: Pri našej práci so žiakmi s mentálnym postihnutím je zavádzanie životných zručnosti do vzdelávacieho a výchovného procesu nevyhnutnou súčasťou. Neustále pracujeme so životnými zručnosťami, aby sme našich žiakov pripravili na zaradenie sa do bežného života. Musím so Zuzkou súhlasiť, že životné zručnosti sú neustále súčasťou nášho edukačného procesu, len doteraz neboli takto pomenované.
Má pre vás náš nadačný projekt, ktorého ste súčasťou, nejakú pridanú hodnotu? Čo si z neho odnášate?
Zuzana Dopirák: Pomenovali sme si veci, ktoré sú dlhoročne súčasťou našej praxe, zdieľame skúsenosti s ostatnými kolegami s vedomým, že v tom nie sme sami. Čerpáme z veľkého zdroja inšpirácií a námetov na praktické činnosti s deťmi. Uvedomili sme si nutnosť rozvíjania životných zručností pri akomkoľvek vzdelávaní, vychovávaní či formovaní mladých ľudí. A preto musím aspoň za seba konštatovať, že tento projekt má pre mňa veľký prínos do praxe. Som nadšená! Navyše, naše školiteľky sú dámy z praxe, vedia veľmi dobre, o čom hovoria a majú veľmi veľa praktických skúseností, čo dáva celému vzdelávania úplne iný rozmer.
U vás v škole ste zorganizovali workshop pre kolegov o rozvoji životných zručností detí a žiakov. Ako ho prijali kolegovia? Zapájate postupy a aktivity na rozvoj týchto zručností u detí, ktoré ste si na workshopoch sami osvojili, do výchovno-vzdelávacieho procesu?
Zuzana Dopirák: Workshop bol prijatý veľmi pozitívne. Musím konštatovať, že oslovil aj tie kolegyne a kolegov, ktorí nezvyknú prejavovať veľké nadšenie pri takýchto „novinkách“. To nás veľmi potešilo. Sme radi, že spoločne zdieľame námety na aplikačné úlohy, ktoré sú využiteľné v praxi aj pri práci s našimi žiakmi. Po prvom workshope väčšina kolegov absolvuje aj druhý, už na základe dobrovoľného záujmu. U nás v škole sa reálne zapojilo do aktivít zameraných na rozvoj životných zručností 10 učiteľov. Tí si už stanovili, ktorú životnú zručnosť budú u svojich žiakov rozvíjať, teraz začínajú robiť aktivity s deťmi v rámci edukačného procesu i v školskom klube detí. Stretli sme sa s ohlasom a prijatím, čo je znakom, že ide o dobrú vec.
Na webe školy máte v sekcii Voľnočasové aktivity počas pandémie snáď niekoľko desiatok tipov na kreatívnu prácu pre deti, ale aj logické úlohy, básničky či aktivity na spoznávanie prírody. Vyzerá to fantasticky. Poznačila koronakríza negatívne deti z vašej školy?
Zuzana Dopirák: Koronakríza poznačila rôznymi spôsobmi aj naše deti. Spoločným nepriaznivým znakom bola strata sociálneho kontaktu, ktorú väčšina detí zvláda ťažko a je im neprirodzená. Napríklad keď som v čase online vyučovania ochorela na Covid-19 a ráno som sa pripojila na výuku online, moja žiačka Vlaďka mi povedala: „Pani učiteľka, vy ste chorá? Vy nemôžete byť chorá, lebo ja to bez vás nevydržím.“ Naše online hodiny boli pre nás aspoň akým-takým kontaktom s okolitým svetom. Centrá pre rodiny a deti, odkiaľ máme tiež žiakov, boli v snahe zamedziť šírenie ochorenia úplne uzavreté. Reálne sa mi z celej triedy, ktorú tvorilo osem žiakov, na hodiny pripájali pravidelne tri dievčatá, jednému chlapcovi som posielala pracovné listy. Vychovávateľky v Centre pre rodiny a deti mu pomáhali s vypracovaním. Veľa mojich žiakov malo mobil, tablet či počítač, ale nemali tlačiareň či zakúpený a nainštalovaný Office, takže si úlohy nevedeli vytlačiť a súbory vo Worde si nemohli ani otvoriť. Kým sa mi podarilo navigovať ich, aby si stiahli a nainštalovali aplikáciu Zoom, trvalo to večnosť, ale podarilo sa. Keď sme sa počas hodín mohli vidieť a počuť aspoň cez monitor, bolo to najvhodnejšie riešenie v danej situácii. Množstvo našich žiakov ale nedisponuje elektronickými zariadeniami, doma nemajú ani internetové pripojenie, boli úplne „offline“. Ich kontakt so školou bol len prostredníctvom pracovných listov, po ktoré si pravidelne chodili, alebo aj nechodili. Tieto deti stratili kontakt so školou ako takou, nemali nikoho, kto by im pri učení pomohol. Na týchto deťoch sa to značne prejavilo, najmä na úrovni ich školských vedomostí.
Rozprávate sa s deťmi aj o vojne na Ukrajine?
Zuzana Dopirák: Naše deti žijú v čiastočnej sladkej nevedomosti a udalosti, ktoré sa netýkajú priamo ich komunity, idú tak trochu mimo nich. Spočiatku spomínali vojnu na Ukrajine a pýtali sa, či sa to deje naozaj. No momentálne to absolútne neriešia. Človek by im tú ich bezstarostnosť mohol aj závidieť.
Mohlo by vás zaujímať:
- V celoslovenskom meradle klesá záujem žiakov zapájať sa do súťaží, hovorí učiteľka Majka z Púchova
- Veľa vecí robíme elektronicky, vytráca sa tak čaro stratenej žiackej knižky či nezapísanej úlohy
- Rozhovor: Životné zručnosti sú východiskovým bodom pre lepšiu budúcnosť detí s rôznymi znevýhodneniami
- O programe rozvoja životných zručností
Projekt „Inkluzívny prístup kvalitného vzdelávania prostredníctvom integrácie metodiky rozvoja osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi vo formálnom a neformálnom vzdelávaní“ sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.