Katka Belišková je triednou učiteľkou tretiakov na Cirkevnej základnej škole s materskou školou Jána Krstiteľa v Partizánskom. Okrem toho je účastníčkou nášho vzdelávacieho programu na rozvoj životných zručností, ktorý realizujeme v spolupráci s rezortom školstva. Je vtipná, prirodzená a má dar reči. Aj preto sme sa rozhodli vyspovedať práve ju.
V krátkom rozhovore s Katkou sa dozviete:
- Aká je cirkevná škola, v ktorej učí veľkosťou aj hodnotovo?
- Ako u nich funguje prepojenie materskej a základnej školy?
- Čo učí, čo ju baví a čo zas nie?
- Ako komunikujú s deťmi a ako intervenujú, keď sa niečo deje?
- Prečo do ich školy nechodia deti s dredmi?
- Ako v škole spolupracujú s rodičmi?
Vaša škola je zapojená do dvoch nadačných projektov – do toho na podporu rozvoja životných zručností aj do projektu na podporu inklúzie. Aká ste škola – veľkosťou, rôznorodosťou, hodnotovo?
Naša Cirkevná základná škola s materskou školou Jána Krstiteľa je dlhá menom, no krátka históriou. Existuje len siedmy rok. Škola vznikala postupne – na začiatku k nám chodilo len 11 detí, dnes sme prekročili počet žiakov 200. Náš zriaďovateľ je Koinónia Jána Krstiteľa, je to kresťanské spoločenstvo. Podmienkou prijatia do našej školy nie je to, aby boli rodičia veriaci, no sú oboznámení s našou hodnotovou výchovou, ktorú zápisom k nám akceptujú a podľa vlastných možností a presvedčení aj podporujú.
Čo si pod tou hodnotovou výchovou môžeme predstaviť?
Napríklad to, že súčasťou vyučovania je náboženstvo. Rána začíname spoločnou modlitbou, mesačne pracujeme na cnostiach, alebo životných zručnostiach, mávame spoločné sväté omše. Deťom aj rodičom ponúkame možnosť modlitieb alebo rozhovorov, snažíme sa im ukazovať kresťanstvo ako životný štýl, nie ako niečo zaškatuľkované a odtrhnuté od života.
Ste spojená materská škola so základnou školou, to môže byť pri prechode detí z predškolského vzdelávania do toho školského veľkou výhodou. Ako u vás takýto prechod vyzerá? Poznajú sa deti s učiteľmi, stretávajú sa škôlkari so školákmi pri aktivitách?
Materská škola vznikla len pred troma rokmi, tak to prepojenie začíname vnímať viac až teraz, keď do školy prechádza viacero detí. Nesídlime v tej istej budove, no deti sa stretávajú na otvorení školského roka, aj počas prestávok v parku. Viacerí školáci majú mladších súrodencov v našej škôlke. Keď k nám prídu učitelia zo škôlky, vystískajú tých školákov, ktorých učili v škôlke. Aj deti sa tešia, že ich vidia. Pred koronou sa nám podarilo urobiť spoločnú aktivitu – deti zo školy urobili program pre škôlkarov. Mali sme víziu v tom pokračovať, ale… veď vieme, čo sa stalo. Aj my učitelia a navzájom poznáme. Chodievame spolu na teambuildingy, mávame spoločné štvrťročné porady. Je veľkou výhodou, keď sa v prvej triede základnej školy objavia „naše deti“ zo škôlky. Už poznajú základné pravidlá, dokonca aj niektorých učiteľov – napríklad angličtinárov, ktorí určia aj v škôlke. Aj rodičia týchto detí sú na nás a na naše aktivity zvyknutí, ponúkame im priestor na spoluprácu.
Čomu sa vo vašej škole venuješ ty? Čo učíš, čo robíš s deťmi najradšej, čo možno najmenej rada?
Som triednou učiteľkou mojich tretiakov „wajťákov“ (odvodené od white class) a od septembra tohto roka mi pribudlo aj zopár hodín španielčiny. To je moja druhá srdcovka, ale vyštudovala som ju prvú. Naša škola sa snaží rozvíjať deti všestranne a to aj tým, že na miesto učiteľov rôznych predmetov zabezpečuje odborníkov. Inak tieto predmety na prvom stupni zvykne vyučovať triedny učiteľ. Napríklad výtvarnú u nás učí výtvarníčka v ateliéri, hudobnú učí hudobníčka a skadateľka, telesnú vyučujú telocvikári, dokonca máme medzi učiteľmi basketbalového trénera, angličtinu zas učia jazykári a lektori. Triedny učiteľ je tam zapojený cez teamteaching. Mne ako triednej učiteľke ostávajú nosné predmety ako slovenčina, matematika, vlastiveda a prírodoveda, no a v neposlednom rade naše ranné openingy. Ak si mám vybrať, čo mám najradšej, potom je to matematika. V škole učíme Hejného metódou. To je metóda, ktorá rozvíja deti nielen v matematike, ale aj v argumentácii, spoločnej práci, samostatnosti, vytrvalosti, deti sa učia od detí a prichádzajú na veci samé. Ja sa snažím, naozaj sa snažím, no učím sa aj ja, byť na hodinách fyzicky prítomná a akusticky neprítomná. Vtedy najviac žasnem nad tým, čo všetko v tých hlavičkách deti majú. Okrem toho mám rada rozhovory a čas s deťmi, keď sú samé sebou – aj tých lapajov, aj tých podrypovačov, lebo učia nielen mňa, ale aj seba k láskavosti, trpezlivosti a hľadaniu kompromisov. A čo robím najmenej rada? Vieš, že ani neviem? Nerada si robím prípravy. (smiech)
Páčilo sa mi, keď si na spoločnom workshope vo Zvolene spomínala, že sa s deťmi veľa rozprávate o tom, ako sa v škole cítia, analyzujete, ako a prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Ako intervenujete, keď vám dieťa povie, že sa v škole cíti zle, že mu iné deti robia zle, alebo že sa nesústredí, lebo sa čosi deje doma?
Prípad od prípadu je iný. Od vstupu do školy sa snažíme vytvárať deťom bezpečné prostredie, aby sa cítili ako doma. Také je aj heslo našej školy: Škola, kde sme doma. A doma sa nebojíš povedať, keď ťa niečo trápi, lebo vieš, že ťa niekto vypočuje, podporí. Ak sa aj stanú situácie, ktoré sú prirodzené, napríklad hádky, alebo bitky, snažím sa zistiť, čo sa stalo. Nie vždy platí, že obeť je ten, čo najviac plače. Snažíme sa, aby si deti uvedomovali dôsledky svojich činov. Napríklad, keď hodia kameň v hre, niekoho ním môžu trafiť, hoci to nebol ich zámer. V takom prípade by sa mali vedieť ospravedlniť. Chceme, aby vedeli povedať, že im je niečo nepríjemné, že toto alebo ono sa im nepáči, ale rovnako chceme, aby sa nebáli požiadať o pomoc, ak sa cítia ohrození. V prvom ročníku sa niekoľkokrát stalo, že sme miesto hodiny slovenčiny rozoberali dôsledky ich správania, keď sa trebárs cez prestávku pobili, ale aj to, ako sa cítili ostatní spolužiaci, ktorí tu bitku videli. Tým, že sa snažíme vytvárať pre deti bezpečné prostredie, deti sa časom osmelia a povedia nám aj o veciach, ktoré ich trápia, alebo sa ich boja, či už doma alebo v škole. Veľmi nám s tým pomáha aj školská psychologička, ktorá s deťmi pracuje v rámci programu Druhý krok. Deti sa učia spoznávať emócie, pomenovať ich, aj sa s nimi vysporiadať.
Napríklad, v prvej triede sme mali v miestnosti vyvesené obrázky detí s rôznou emóciou – šťastie, smútok, hnev a iné. Za každým obrázkom deti poznali príbeh, vedeli teda tú emóciu pochopiť. Jedno dievčatko raz za mnou prišlo veľmi pohnuté, no nevedelo mi opísať, čo sa jej stalo. No keď zbadala tie obrázky, prstom ukázala na znechutenie a ja som hneď vedela, ako sa s ňou mám ďalej rozprávať a riešiť to, čo sa deje. A ako postupujeme, keď sa niečo deje doma alebo v triede? V prvom rade sa snažíme, aby dieťa vedelo, že sa na nás môže kedykoľvek obrátiť. Ak to má doma práve ťažké, vieme to vyriešiť dočasným znížením nárokov na dieťa. Ak je to niečo hlbšie, už o tom konzultujem s psychologičkou, spoločne hľadáme riešenie. Zatiaľ sme si vždy poradili na tejto úrovni, nemuseli sme do toho zaťahovať iné orgány.
Spomínala si, že v deťoch podporujete vzťah k prirodzenosti, k prirodzenej kráse. Nechodia k vám preto do školy chlapci s dredami, alebo decká oblečené v kostričkových tričkách či namaľované dievčatá. Akceptujú to deti a ich rodičia? Nepovažujú to za bránenie prejavenia svojej vlastnej identity, svojej prirodzenosti, svojho ja?
Toto je v poslednom období veľmi aktuálna téma. Mám dojem, že sa tak špirálovito objavuje vždy v inej triede, v inej intenzite. Sme inštitúcia, ktorá odovzdáva deťom do života vedomosti a zručnosti. Jednou z nich je poznať svoju hodnotu. Si krásna presne taká, aká si. Si stvorený na obraz Boha, ktorý sa nemýli. Čo je vlastne prirodzené a čo je krásne? Nemám v triede dokonalé deti – mám triedu detí, ktoré mám veľmi rada, lebo každé z nich je originálne a iné. Aj vytočiť ma dokážu každý deň originálnejšie. (smiech) V školskom poriadku máme napísané: „Do školy chodím slušne a čisto upravený, bez výstredností v oblečení a osobnom výzore.“ Neuberáme dieťaťu možnosť byť originálny, no určujeme mu hranice, ktoré sú pre nás akceptovateľné. Zaujmi ma svojou osobnosťou, tým, čo je v tebe, nie tým, čo je na tebe. Naši najstarší žiaci sú momentálne siedmaci, preto sa tieto problémy objavujú prirodzene, ako naša škola rastie. Rodičia to dokážu akceptovať, aj keď niekedy je to beh na dlhšiu trať. No komunikujeme a vysvetľujeme, odpovedáme na otázky a sami hľadáme, čo je správne. No sú veci, ktoré sú dané. Mne sa môžu páčiť dredy, no v našej škole nie sú akceptované, a keďže reprezentujem školskú filozofiu, nosiť ich nebudem. Mali sme tu rodinku, ktorá sa rozhodla, že ich deti preto do našej školy chodiť nebudú, no mali sme tu aj takých rodičov, ktorí to bez problémov akceptovali a vlasy dieťaťu upravili. Vždy majú možnosť výberu.
Za jednu z dnes podceňovaných životných zručností považuješ zodpovednosť. V dotazníku si napísala, že vy ju deťom v škole vštepujete, ale mnohí rodičia im ju hneď, ako vyjdú zo školy, odoberú. Všetko riešia za nich. Rozprávate sa s rodičmi o tom? Ako s nimi spolupracujete?
Vnímam, že sa nám vytráca čaro stratenej žiackej knižky, nezapísanej úlohy. Mnohé veci v škole robíme elektronicky, cez Edupage. Obdivujem človeka, ktorý to vytvoril, šetríme tým papier, čas učiteľov, komunikačné šumy a zle zapísané úlohy. Na jednej strane to všetko uľahčilo, no na druhej strane tak mnohí rodičia vedia o veciach, čo sa dejú v škole skôr, ako dieťa príde domov a samo im o nich povie. Deti do školy vozia, zo školy ich zas odvážajú, doma im prečítajú, aké majú úlohy… Keď sme v druhej triede preberali na matematike prostredie „Autobus“, deťom stále niečo nešlo do hláv, nechápali, čo sa tam deje. Tak som ich zobrala na výlet autobusom. Zistila som, že viac ako polovica z nich sa v živote neviezla autobusom. Darmo som im vysvetľovala, že ľudia doň vystupujú, nastupujú, že niekedy nenastúpi nikto, že na konečnej musia vystúpiť z autobusu všetci. Oni to nikdy nezažili. No nemyslím si, že by to rodičia všetko robili v zlom presvedčení, majú to tak proste nastavené. Rodičia však majú nezastupiteľnú úlohu, preto ich pozývame, aby sa zapojili aj do aktivít v škole. Snažíme sa poznať rodičov aj súrodencov našich žiakov cez triedne projekty. Napríklad oteckovia chodia v druhom ročníku čítať deťom. Počas konzultácií, čo je čas učiteľa, rodičov a dieťaťa, nazeráme na dieťa, na jeho silné stránky a na to, kde je u dieťaťa priestor na rast, hľadáme riešenia, cestu, niekedy aj spoločnú reč s každým rodičom. Konzultácie sú bežne dvakrát do roka, no pri závažnejších prípadoch sa stretávame s rodičmi aj viackrát. Ešte predtým, než začneme konzultovať v skupine, strávime čas s každým dieťaťom zvlášť. Prejdeme si v podstate to isté, čo potom s rodičmi. Takže deti poznajú svoje slabé aj silné stránky, samé si navrhnú, na čom chcú pracovať.
Mohlo by vás zaujímať:
- Rozhovor: Životné zručnosti sú východiskovým bodom pre lepšiu budúcnosť detí s rôznymi znevýhodneniami
- O programe rozvoja životných zručností
Projekt „Inkluzívny prístup kvalitného vzdelávania prostredníctvom integrácie metodiky rozvoja osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi vo formálnom a neformálnom vzdelávaní“ sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
