Do Základnej školy s materskou školou Podskalka v Humennom chodia najmä deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, z miestnej rómskej komunity. O prváčikov na základnej škole sa tu stará veľmi aktívna pani učiteľka Martina Chalupková. Nedávno absolvovala náš projekt na podporu rozvoja životných zručností detí a mladých ľudí vo formálnom aj neformálnom vzdelávaní. Prečítajte si rozhovor s ňou.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako v škole vytvára pre deti z rómskej komunity podnetné prostredie na vzdelávanie?
- Ako vyzerajú prvé mesiace adaptácie v materskej či v základnej škole Podskalka?
- Ako motivuje deti k učeniu sa?
- Akými otázkami začínajú v škole deň?
- Čo je to akčný plán rozvoja životných zručností a ako ho uplatňujú na Základnej škole s materskou školou Podskalka?
Čím je škola, kde pracujete, špecifická oproti iným školám v Humennom či v regióne východného Slovenska?
Naša základná škola s materskou školou Podskalka vznikla už v roku 1947 a je situovaná v centre osady prímestskej časti mesta Humenné. Neďaleko základnej a materskej školy sa rozprestiera krásna scenéria lesa, lúk a v blízkosti sa nachádza aj chránená oblasť Sokolej. Sme obklopení množstvom zelene. V lone tejto krásy sa hrdo pýši naša malá, ale zato výnimočná Základná škola s materskou školou Podskalka. Pýtate sa prečo je výnimočná? Je výnimočná žiakmi a deťmi, ktoré ju navštevujú. Všetky tieto deti sú jedinečné, temperamentné a plné lásky. Spája ich to, že pochádzajú z marginalizovanej rómskej komunity. V meste Humenné sa líšime od ostatných základných škôl aj samotným zložením našich tried. V našej škole nájdete len nultý, prvý a druhý ročník. Spolu tak máme v škole 65 žiakov. V školskom roku 2021/2022 sa nám podarilo rozšíriť našu rozprávkovú materskú školu na dvojtriednu. Navštevuje ju 40 detičiek, najmä v predškolskom veku. Tým, že je nás v triedach a v škole menej, tvoríme jednu veľkú rodinu a zvykom predsa býva postarať sa o svoju rodinu. Víziou našej školy je teda vytvárať pre deti podnetné prostredie, v ktorom využívame prvky projektového učenia, integratívneho tematického učenia a učenia smerujúceho k rozvoju životných zručností.
Čo si pod tým môžeme predstaviť v praxi?
Týmto učením sa orientujeme na aktívne procesy osvojovania poznatkov, ale hlavne na možnosti lepšieho uplatnenia našich žiakov a detí v samotnom živote. V Podskalke pôsobím od roku 2013 a vzhľadom na moju aprobáciu – učiteľka pre 1. stupeň a predškolská elementárna pedagogička – som mala možnosť prejsť si naozaj všetkými ročníkmi, dokonca som pôsobila aj v materskej škole. Každá veková skupina týchto detí je špecifická. Veľmi často vo svojej práci používam rôzne harmonizéry a energizéry. Prostredníctvom nich dokážem deti buď ukľudniť, alebo naopak povzbudiť k práci. Aj projekt na rozvoj životných zručností detí a mladých ľudí Nadácie pre deti Slovenska, do ktorého som sa zapojila, mi ponúkol širokú škálu inšpirácií, ktoré pravidelne využívam pri práci s našimi deťmi.
Z akých pomerov pochádzajú deti, ktoré k vám chodia do školy?
Tým, že sa nachádzame v osade, sú osudy našich detí rôznorodé. Máme deti, ktoré pochádzajú z úplných rodín, na druhej strane zas máme deti, ktoré už svojich rodičov nemajú a žijú so svojimi starými rodičmi. Skutočne, nájdete tu rôzne zloženia a druhy rodín. Ak by som sa zamerala na podmienky, v ktorých tieto deti vyrastajú, aj tu nájdeme protipóly. Na jednej strane žijú v prostredí, pri pohľade na ktoré vám často zviera srdce, no na druhej strane tu máme niekoľko veľmi vzorných rodičov, ktorí sa snažia a aj napriek chudobe sa o svoje deti starajú najlepšie, ako vedia.
Vo videu, ktoré sme u vás v Podskalke natočili, som zachytila, že nástup detí do školy, ale aj začiatok výchovno-vzdelávacieho procesu, je u vás možno trochu iný, na aký sme zvyknutí v bežných školách. Aký teda je?
Všetky začiatky sú ťažké. Niekedy sú chvíle, keď sa ako učiteľka cítim bezmocná. Neviem, ako je to na iných školách, ale v tej našej základnej a materskej škole je na začiatku dôležité naučiť deti základným seba obslužným činnostiam – učíme sa pravidlá, sebadisciplínu a v neposlednom rade to, ako byť a žiť v kolektíve. Tieto deti totiž prichádzajú z prostredia, kde často nepoužívajú žiadne pravidlá, alebo ich dokonca určujú deti rodičom a tak nepoznajú slovo nie. Často sa nám stáva, že žiaci či deti, ktoré prídu prvýkrát do našej materskej alebo základnej školy, vôbec nereagujú na svoje meno, pri rozprávaní sa nám nepozerajú do očí, ba dokonca poniektorí nám ani nerozumejú. Stoja pred nami deti, ktoré majú ťažkosti sa dorozumieť – či s učiteľom alebo s inými deťmi v triede. Je pre nás výzva všetko ich postupne naučiť, no vo výchovno-vzdelávacom procese je veľmi dôležitá motivácia, aby deti mali chuť vôbec niečo dokončiť. Na konci školského roka by už teda deti mali mať osvojené základné životné zručnosti ako aktívne počúvanie, spolupráca či starostlivosť. Rozvíjame ich pomocou rôznych didaktických hier a rôznymi inými aktivitami, no najmä pomocou piesní a rozprávok.
Ako motivujete tieto deti k práci, učeniu sa a pozornosti?
Motivácia je u našich detí veľmi kľúčová. Hovoríme nielen o vonkajšej motivácií, ale aj o tej vnútornej. Pokiaľ deti nie sú dostatočne motivované, aj ich chuť na získavanie vedomostí klesá. Výhodou učiteľského povolania je to, že sa často môžeme zmeniť na vílu, škriatka, lienku či kozmonauta. Ožívajú predmety a bábky, ktorým svojou fantáziou dokážeme vdýchnuť život. Práve preto vo výchovno-vzdelávacom procese kladiem vždy dôraz na motiváciu. Pri práci s temperamentnými deťmi je ale dôležité vedieť aj to, že čím viac zmyslov pri nasávaní vedomostí použijeme, tým je efekt učenia sa znásobený. Na moje deti pôsobí veľmi motivačne odmena. V mojej triede mravčekov je najväčšou odmenou za odvedenú prácu diamant, ktorý deti získavajú na kamienkovej ceste za pokladom.
Pozrime sa teda do vašej triedy podrobnejšie. Ako to tam počas školského roka vyzerá?
Už som spomínala, že vo výchovno-vzdelávacom procese využívam rôzne alternatívne spôsoby výučby. V škole sme jedna komunita – jedna rodina. V každej komunite sú dôležité pravidlá. Takéto pravidlá si vždy určujeme a spoločne vypracujeme na začiatku roka. Tie sú potom v triede na viditeľnom mieste a celý rok nám pripomínajú, čo musíme dodržiavať. Samozrejme tým, že vyučujem menšie deti, používam rôzne obrázkové piktogramy. Na začiatku roka sa každá naša trieda premení na nejaké spoločenstvo. Moja trieda sa premenila na jedno veľké mravenisko, kde bývajú mravčekovia, ktorí pomáhajú svojej kráľovnej Dúhalke nájsť stratené žezlo. Spoločne teda deti celý rok hľadajú, objavujú, spoznávajú pravidlá, značky a získavajú vedomosti na odhalenie tajomnej cesty k farebnému žezlu. Pre naše deti je dôležitá vizualizácia. A práve preto používam mapu mysle, na ktorej každé ráno všetci vidia, čo ich v daný deň čaká. Požívam obrázky, ktoré im uľahčujú orientáciu. Ráno máme spoločnú rannú komunitu, kde sa rozprávame, aký máme deň, aké je vonku počasie, ako sa deti cítia, akú majú náladu či zážitky a spoločne si povieme čo budeme robiť. Potom pokračujeme vo výchovno-vzdelávacom procese, do ktorého zahŕňam aj aktivity zamerané na rozvoj ich životných zručností. Je to akoby pavučina – všetko spolu pekne súvisí.
S akými zážitkami chodia deti do školy?
Ak by som si zapisovala všetky ich zážitky, napísala by som kroniku. Stretávam sa naozaj s kurióznymi zážitkami. Viete, deti prezradia všetko. Nepovedia len to, čo nevedia. Nechtiac sa dozvedám o rôznych aktivitách rodičov, posedeniach aj zábavách. Niekedy sú to úsmevné zážitky, no niekedy mi je ľúto, čím si tie deti musia prejsť. Možno práve preto je práca učiteľky v osade taká zaujímavá. Mnohokrát sa totiž stáva, že učiteľ, ktorý pracuje v meste, má predsudky voči učiteľovi, ktorý pracuje v osade. Učiteľ, ktorý pracuje v osade musí mať veľké srdce a veľké uši, aby vnímal a naslúchal, čo deti potrebujú. Niekedy mám pocit, že deťom naozaj suplujeme rodinu, dávame im viac lásky ako ich vlastní rodičia.
Ako veľmi je vaša materská škola prepojená so základnou školou, čo sa týka starostlivosti, výchovy a vzdelávania detí, ale aj vzťahov pedagógov a výmeny informácií?
Naša materská škola je pre deti prvým sociálnym kontaktom. Na začiatku roka to majú pani učiteľky v škôlke veľmi ťažké. Deti prichádzajú do úplne nového prostredia, odrazu sú odtrhnuté od zaužívaných zvykov, ktoré nadobudli vo svojom domácom prostredí. Často sa stáva, že mesiac september je len o tom, čo som už spomínala predtým, ako sa správne vykonávajú seba obslužné činnosti. Deti nastupujú do materskej školy s tým, že nepoznajú farby, nevedia držať ceruzku, nepoznajú pojem čísla. V našej materskej škole uprednostňujeme deti s povinným predprimárnym vzdelávaním. Bolo by však vhodné, ak by nám to priestorové podmienky dovoľovali, zaviesť vzdelávanie detí už od troch rokov. Bohužiaľ, kapacitne by sme to momentálne nezvládli. No musím povedať, že materská škola veľmi dobre spolupracuje s našou základnou školou. V základnej škole postupne nabaľujeme na nadobudnuté vedomosti a zručnosti v materskej škole.
Na rozvoj životných zručností detí používate akčný plán rozvoja týchto zručností. Ako to funguje?
Áno, na začiatku roka si spoločne všetci pedagógovia vypracujeme akčný plán rozvoja životných zručností. Stanovíme si ciele a plán ako, kde a kedy začneme s rozvojom životných zručností u detí. V materskej škole máme vypracované podrobné učebné osnovy, do ktorých sme už na určité časové obdobie zahrnuli životné zručnosti a prispôsobili sme ich obsahu štátneho vzdelávacieho programu. Na základnej škole zavádzame životné zručnosti do tematických plánov v rámci jednotlivých predmetov. Všetci sme sa zhodli, že najdôležitejšie životné zručnosti sú pre naše deti aktívne počúvanie, vytrvalosť, zodpovednosť, starostlivosť a spolupráca. Samozrejme, začíname od toho najjednoduchšieho – to je práve aktívne počúvanie. Na konci roka si zasa všetko zosumarizujeme, ako sa nám darilo aj to, na čom je ešte potrebné pracovať. Je však dôležité uvedomiť si, že rozvoj životných zručností je celoživotný proces a časovo sa nedá presne ohraničiť.
Ako ste zvládli školský rok 2021/2022 vy, osobne či ako pedagogička?
Tento školský rok ubehol veľmi rýchlo. Mám pocit, že ešte nedávno bol september 2021 a už je tu jún 2022. Bol pre mňa, v osobnom aj pracovnom živote, úspešný školský rok. Som hrdá mamina dvoch chlapcov – prváčika a štvrtáka, ktorí s vyznamenaním zvládajú svoje ročníky. Ako každá mama, aj ja som sa snažila všetko skĺbiť a nič nezanedbať. Som vďačná, že som sa mohla zúčastniť projektu Nadácie pre deti Slovenska na rozvoj životných zručností detí a mladých ľudí a nadobudnúť cenné informácie od skvelých lektoriek Alenky a Zuzky. Dúfam, že sa ešte podujmeme na vzájomnú spoluprácu a aspoň troškou nápadov prispejem k rozvoju skupiny detí z marginalizovaných rómskych komunít.
Len kúsok od vás, v rovnakom kraji, uznal koncom minulého roka Okresný súd v Prešove správanie Základnej školy Hermanovce, a teda vzdelávanie rómskych detí v systéme špeciálneho školstva, za diskriminačné. Čakal by podľa vás deti, ktoré dnes chodia do školy k vám, v Hermanovciach podobný osud?
Neviem sa presne vyjadriť k prípadu, ktorý sa odohral v Základnej škole v Hermanovciach, no nemyslím si, že všetky deti inej farby pleti patria hneď do špeciálnej školy. Na našej základnej škole sa len občas, ale naozaj málokedy, nájde žiak, ktorý pôjde do tretieho ročníka do špeciálnej školy. Ak sa to stane, tak na základe odporúčaní od špeciálneho pedagóga a podrobných psychologických vyšetrení. Do špeciálnej školy teda naozaj patria len deti, ktoré majú presne stanovenú diagnózu a nie je možné sa im v podmienkach bežnej základnej školy individuálne venovať. Viem, že naše školstvo smeruje k inklúzii, ale je to beh na dlhé trate. Neodsudzujme teda prácu pedagógov v špeciálnych školách, pretože to majú oveľa náročnejšie ako my v bežných školách. Navštívila som zopár špeciálnych škôl, kde vzdelávanie detí nenapreduje takým rýchlym tempom ako v bežných školách. Klobúk dolu pred trpezlivosťou a ľudským prístupom tamojších pedagógov. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Myslím si preto, že je veľmi dôležité posilniť inkluzívne tímy, hlavne na takých typoch škôl, ktoré navštevujú deti zo sociálne znevýhodneného prostredia či z marginalizovaných komunít, aby sme im boli čo najviac nápomocní.
Čo robíme ako spoločnosť, ako štát, pri vzdelávaní rómskych detí stále zle? Kde tkvie podľa vás problém?
V mestských školách pri bežnom počte žiakov nemá pedagóg šancu venovať sa rómskym deťom individuálne. Povedzme si pravdu, vieme ako to tam vyzerá. Naša spoločnosť vraví o inklúzii, ale poďme robiť inklúziu tak, aby to bolo prijateľné pre každého. Niektoré deti ostávajú na okraji spoločnosti, nikto si ich nevšíma, nikto sa o nich nezaujíma a to v podstate len preto, že nežijú v takom podnetnom prostredí ako iné deti. Rómske deti to majú veľmi ťažké. Doma majú málo vzorov, rodičia sa im nevenujú, pretože nemajú dostatok informácií na to, ako sa im venovať. Tieto deti je potrebné viesť k tomu, aby vedeli žiť, nielen prežívať. No a na prežitie je potrebná práca. V osadách sa len máloktorí rodičia zamestnajú, nemajú teda tendenciu pracovať a k práci a zodpovednosti potom viesť aj svoje deti. Možno ak by štát trochu prispel k zamestnanosti a trochu viac k obmedzeniu dávok týchto nepracujúcich, tak by v rodinách zavládla väčšia zodpovednosť aj smerom k plneniu si rodičovských povinností.
Vy v škole spolupracujete s rodičmi vašich žiakov?
V našej osade je komunikácia s rodičmi na veľmi dobrej úrovni. Myslím, že ak raz získame dôveru rodičov, sme pre nich aj bútľavou vŕbou. Vedia byť veľmi otvorení a dokonca aj vďační za rady, ktoré často tak potrebujú. Preto je dôležité zapájať do diania okolo detí aj ich rodičov. Snažíme sa, pokiaľ nám to epidemiologická situácia dovolí, robiť rôzne besiedky a posedenia s rodičmi. Sú veľmi hrdí, ak sa nám s deťmi podarí vyhrať napríklad nejakú súťaž. Pri oceneniach nesmie chýbať celá rodina.
S akými cieľmi budete v septembri vstupovať do nového školského roka a čo by vám v napĺňaní týchto cieľov pomohlo trebárs od ministerstva školstva?
Do nového školského roka sa budem snažiť vykročiť pravou nohou. Budem pokračovať v rozvoji našich detí tak, aby bola každá strana spokojná. Možno by nám v novom školskom roku pomohla z ministerstva väčšia podpora, napríklad na projekty, no v neposlednom rade, pre spokojnosť všetkých pedagógov, aj väčšia percentuálna motivácia v podobe financií k vykonávaniu našej práce.
Mohlo by vás zaujímať:
- Zo žiakov s mentálnym postihnutím nemusia byť jadroví fyzici, ale ľudia pripravení žiť vo väčšinovej spoločnosti
- V celoslovenskom meradle klesá záujem žiakov zapájať sa do súťaží, hovorí učiteľka Majka z Púchova
- Veľa vecí robíme elektronicky, vytráca sa tak čaro stratenej žiackej knižky či nezapísanej úlohy
- Rozhovor: Životné zručnosti sú východiskovým bodom pre lepšiu budúcnosť detí s rôznymi znevýhodneniami
- O programe rozvoja životných zručností
Projekt „Inkluzívny prístup kvalitného vzdelávania prostredníctvom integrácie metodiky rozvoja osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi vo formálnom a neformálnom vzdelávaní“ sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
