Viky Ferenčáková pochádza z Levoče, z malého mesta na východe Slovenska. Väčšinu času ale trávi v Bratislave, študuje tu právo. Okrem toho sa venuje kreatívnemu písaniu. S hŕstkou kamarátov a kamarátok si svoje príbehy vymieňajú a navzájom si ich čítajú. Viky je tiež členkou študentského kvír spolku LIGHT* na Univerzite Komenského. Jedným z cieľov tohto mládežníckeho združenia je rovnosť a inklúzia pre študentstvo aj zamestnanectvo školy. Vytvárať prijímajúce prostredie je v podstate aj cieľom Vikinho komunitného projektu v rámci nášho programu Spojme hlavy pre mladých komunitných lídrov a líderky, ktorého je súčasťou.
Na fotografii vľavo: Viky s dúhovou stužkou. Na fotografii vpravo: Viky na verejnej diskusii Aj my sme Tepláreň v bratislavskej Starej jedálni krátko po vražde Juraja a Matúša na Zámockej ulici. Zdroj fotografií: Archív Viky Ferenčákovej
Cítiš sa v Bratislave, doma v Levoči – proste v našej spoločnosti – bezpečne?
Necítim sa bezpečne. Ak vychádzame z toho, čo sa tu stalo v októbri minulého roka, a nemám na mysli len vraždu na Zámockej, ale aj nehodu na Zochovej, tak sa bezpečne rozhodne necítim. S kamarátmi a s kamarátkami, ale aj doma, sme viedli dosť intenzívne debaty o tom, aký je život nevyspytateľný. Do Bratislavy som prišla študovať, plniť si sny. No stačí, že si v zlom čase sadnem na obyčajnú autobusovú zastávku alebo do baru na limonádu, alebo budem organizovať podporné aktivity pre kvír ľudí a som v ohrození. Zrazí ma opitý vodič, zastrelí ma extrémista alebo ma niekto možno napadne, lebo so mnou nebude súhlasiť. Neustále počítať s rizikom a necítiť sa v bezpečí, to nie je v poriadku. Pamätám si, ako sme sa v meste po demonštráciách po vražde báli. Odchádzali sme spred Teplárne, z námestia aj spred parlamentu a hovorili sme si – skryme si radšej tie dúhové stužky. Buďme nenápadní. Napíšme si, že sme došli domov. To bol tak paralyzujúci zlý pocit, pri ktorom človek nejaký čas nemôže normálne ani fungovať. Robiť, čo ho baví. Stále tam niekde vzadu visí to „čo ak“. Čo ak sa niečo stane, čo ak niekomu zase prepne.
Pamätám si to dobre. Od začiatku ruskej agresie na Ukrajine nosím na oblečení ukrajinskú vlajku. Občas si k tomu pripnem aj dúhovú stužku či odznak Jána a Martiny. Po vražde na Zámockej som to všetko na pár dní zo seba zložila. No potom som si povedala, že sa predsa nemôžem báť za svoju liberálnosť, otvorenosť a jasné proukrajinské nastavenie.
Ja v takej spoločnosti nechcem žiť.
Ani ja nie. Keď už sme pri tom žití – ako sa na Slovensku žije dúhovým mladým ľuďom, dúhovým rodinám, s ktorými sa stretávaš?
Podľa mňa veľmi ťažko. V kvír komunite je množstvo mladých ľudí, ktorí majú kvír fóbnych rodičov, niektorých dokonca kvôli ich identite aj vyhodili z domu, nerozprávajú sa s nimi. Dúhové rodiny to nemajú o nič ľahšie. Nemajú žiadne právomoci, žiadnu ochranu. Teraz sa o tom veľa hovorí aj v médiách. Ak by sa povedzme v dúhovej rodine dvoch žien stalo niečo tej žene, ktorú slovenské právo rozoznáva ako matku, druhá mama dieťaťa, hoci ho vychováva a stará sa oň rovnako, by sa k nemu z právneho hľadiska vôbec nemusela dostať. Nie je to strašné? Mladé kvír páry sa chodia sobášiť do Rakúska alebo do Ameriky. Podobne je to, ak chcú mať spolu dieťa. Pritom, vezmime si také Írsko. To je veľmi silno kresťanská krajina, no homosexuálne páry si tam môžu okrem iného aj adoptovať deti. A je to pre nich úplne normálne, prirodzené. Nijako to predsa neovplyvňuje tých ľudí, ktorí rovnako pohlavné manželstvá uzatvárať nechcú, ani ich deti, ako sa nám to niektorí snažia tvrdiť. Na Slovensku sa mnohí kvír ľudia takisto zatajujú v práci. Nechcú, aby ich preto, akí sú, niekto diskriminoval. V každej etape života narážajú na obrovské prekážky v spoločnosti, žijú v strachu. Keď počujem, že na Slovensku ešte nedozrel čas ani na registrované partnerstvá, neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Tento štát nie je schopný dať nám ani omrvinku z omrvinky.
Určite si už počula o tom, ako ruská invázia na Ukrajine mobilizuje ukrajinskú spoločnosť aj smerom ku kvír komunite. Začalo to zákazom nenávistných prejavov, do parlamentu sa dostal návrh o právach pre páry rovnakého pohlavia. Kvír vojaci a vojačky nosia hrdo insígniu jednorožca, ktorý sa stal symbolom tejto komunity na vojenských uniformách.
Áno. Ukrajinci sú vo vojne a stíhajú pritom riešiť ešte aj práva LGBTI+ ľudí. Je to pre nich dôležitá vec. A my tu medzitým riešime nejakého dôverníka…
Čo môžeme urobiť, my nekvír, ale otvorení a rešpektujúci ľudia, aby sme kvír ľuďom pomohli cítiť sa v tejto spoločnosti lepšie? Ako môžeme scitlivovať väčšinovú verejnosť?
Úplný základ je nebyť ticho. To platí na ulici, ale aj v online priestore. Kvír ľudia sú na to často sami. Alebo aspoň majú takí pocit. Na každého človeka, čo z úst vypúšťa hanlivé pomenovania a uráža druhých, by mal byť niekde protiklad. Človek, čo sa slabších zastane. Komunitu môžete podporiť aj tak, že sa budete zúčastňovať kvír akcií, napríklad nášho LIGHT* kvír festivalu. To, že ho organizuje kvír komunita, neznamená, že je len pre jej členov a členky. Je pre všetkých. Dôležité však je v podpore aj zotrvať. Po vražde na Zámockej sa spoločnosť opäť nachvíľu zomkla, no koľko z týchto ľudí už na to zabudlo? Vyprchalo to z nich. Dali najavo svoju podporu, keď sa stalo niečo zlé, ale úprimne, tam to končí. Chýba nám ich kontinuálna podpora.
Dožijeme sa podľa teba toho, že sa budú deti na hodine sexuálnej výchovy rozprávať o tranzícii, transrodovosti či nebinárnosti?
Bude to trvať veľmi dlho. Som z Levoče – keby som neprišla do Bratislavy, nemala kamarátov a kamarátky, ktorí sa o tom otvorene rozprávajú, možno by som na pojem ako je nebinárny človek nenarazila ani na internete. Mladí ľudia sa dnes edukujú prevažne sami, no často pritom narazia na nesprávne zdroje. Ja mám 20 rokov. Chcem svoje poznatky a vedomosti o kvír komunite posúvať ďalej. Chcem pomôcť vychovávať mladú generáciu k inklúzii, k otvorenosti. No kým to dostaneme aj do oficiálnych dokumentov, to sa ešte načakáme. Vidieť, že aktívna je tu stále tá istá hŕstka ľudí, ktorí pracujú na 25 rôznych projektoch naraz. To nestačí. Musí nás byť viac.
V rámci študentského spolku LIGHT* robíte niekoľko zaujímavých aktivít. Organizujete workshopy pre zamestnancov a zamestnankyne univerzity, ale aj pre mládež. Organizujete kvír festival. Minulý rok ste robili aj dotazníkový prieskum pre ľudí z kvír komunity. Čo im na univerzite chýba?
Napríklad rodovo neutrálne toalety. Na Filozofickej fakulte sa to zrejme podarí, pracuje sa na tom. Veľa z trans ľudí rieši aj problémy s ubytovaním. Bolo by skvelé, keby si mohli vybrať preferované pohlavie spolubývajúcej osoby. Chýba im aj plnohodnotná psychologická poradňa. Stále sa na univerzite stretávame na prednáškach aj s nevhodnými komentármi od pedagógov a pedagogičiek. S tým sa bojuje veľmi ťažko. Aj preto sme sa rozhodli začať s workshopmi pre zamestnancov a zamestnankyne školy. Tento rok v januári sme zorganizovali prvý takýto workshop o rodovej rovnosti, bolo to veľmi zaujímavé. Prišlo naň 17 ľudí. To je skvelý výsledok. Pôvodne som si myslela, že prídu maximálne piati. Lektorkou bola ľudskoprávna aktivistka Jana Zezulová, bývalá študentka univerzity. Previedla ich históriou kvír komunity, bojom za ľudské práva a podobne.
Od pondelka 27. do piatka 31. marca budete organizovať 2. ročník Light kvír festivalu. Čo z programu nemáme zmeškať?
Ideálne nezmeškajte nič. (smiech) Musím povedať, že som extrémne hrdá na všetkých ľudí, ktorí sa na príprave festivalu podieľajú. V pondelok 27. marca je v programe vedecký blok s výskumníkmi, ktorí sa téme LGBTI+ venujú. V stredu 29. marca budeme mať knižnú diskusiu. V piatok je zas v programe pride a jeho rôzne podoby. Budeme diskutovať s kolegami z Čiech. Určite sa bude aj spievať, chystáme večer spoločenských hier aj drag workshop. Budeme sa rozprávať aj o starostlivosti a well-beingu trans ľudí. Festival budeme streamovať aj na Facebooku.
Celý program LIGHT* KVÍR festivalu nájdete TU.
Vráťme sa ešte k tebe. Aký typ práva ti je vlastne blízky?
To je ťažká otázka. Veľmi ma baví ústavné právo. Aj tému bakalárky mám o ústavnom práve. Ale zároveň si viem dosť dobre predstaviť, že by som v budúcnosti pracovala v nejakej neziskovej organizácii a bojovala za práva ľudí. Blízko však mám aj k rodinnému právu. Preto som vlastne išla študovať právo. Nežijem so svojím otcom, päť rokov sme sa s ním s mamou súdili o výživné. Nechcela som, aby to museli zažívať aj iné deti, preto som sa prihlásila na právo. No ešte vôbec nemám jasno v tom, kde nakoniec skončím.
Prostredníctvom nášho programu Spojme hlavy, ktorého si teraz súčasťou aj ty, buduješ kvír knižnicu. O čo v tvojom projekte ide?
Mojím projektom chcem dať priestor nielen kvír ľuďom, aby si mohli požičiavať tematické knihy a vzdelávať sa v tejto oblasti. Samozrejme, ide aj o to, aby sa dozvedeli niečo o sebe a o ľuďoch, ktorí sú ako oni. Mnohí kvír ľudia sa necítia bezpečne, keď si vo verejných či univerzitných knižniciach požičiavajú nejakú knihu o tejto téme. Veľa z týchto kníh v knižniciach navyše nie je dostupných, alebo sú len v angličtine. Nejaké knihy už v rámci spolku vlastníme, z peňazí z programu Spojme hlavy kúpime ďalšie.
Knižnica bude online, alebo bude fyzicky dostupná?
Na fyzickú knižnicu momentálne nemáme priestory. Bolo by to veľmi náročné, zároveň by to bolo málo bezpečné a inkognito. Knihy sa budú dať požičať online, na stránke nášho spolku LIGHT* jej vytvoríme podstránku. Určite chcem knižnici urobiť aj samostatný instagramový účet.
V akom štádiu je projekt teraz?
Práve pracujem so zoznamom dostupnej literatúry. Zbieram odporúčania zo všetkých strán. Už máme nejakú beletriu, aj vzdelávaciu literatúru, napríklad niekoľko československých prác, aj z histórie. Objednávanie bude najnáročnejšie. Zatiaľ mám okolo 30 knižných tipov.
Dáš nejaká knižné tipy na záver aj nám?
Určite odporúčam beletriu od Duša Martinčoka s názvom Niekto sa nájde. Je to naozaj skvelá kniha. Z toho odborného súdka odporúčam Nebinárnu príručku od Victory Vargicovie. Samo je nebinárnou osobou, vychádza teda z vlastnej skúsenosti.
Vzdelávací program Spojme hlavy realizujeme v rámci projektu Mladí komunitní lídri. Projekt Mladí komunitní lídri je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
Projekt finančne podporila aj Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group.
