„Pani policajtka, pani policajtka, ja som sa naučila upokojiť sa!“
„Ja som sa naučila krajšie kresliť.“
„Ja som sa naučil nebiť sa s kamarátmi.“
„Pani policajtka, ja som sa naučil ako byť lepším kamarátom,“ odpovedali deti z prvého ročníka seredskej Základnej školy Jána Amosa Komenského na otázku, čo sa za takmer jeden školský rok naučili s Karin Kapustovou – psychologičkou, ktorá v Seredi vedie Oddelenie kriminálnej prevencie Mestskej polície už 12 rokov. Predtým pracovala v komunite s ľuďmi závislými na drogách.
Mesto Sereď, ktoré v tomto prípade reprezentuje práve miestna Mestská polícia, je jedným zo 14 grantistov nadačného fondu Deti v bezpečí od poisťovne KOOPERATIVA. Prostredníctvom neho podporujeme aktivity a projekty na prevenciu v oblasti duševného zdravia a bezpečnosti detí a mladistvých na Slovensku.
Tento rok v júni, krátko pred koncom školského roka, sme sa preto s pani Kapustovou stretli v miestnej Múzejnej záhrade. Ukončovala tu svoj vzdelávací program Malou kvapkou do pohody s už spomínanými prvákmi. Na pohľad rôznorodá skupina detí je taká aj zvnútra – do prvej triedy tu chodia deti z detského domova aj z rómskej menšiny, či deti s diabetom, počuť bolo aj ukrajinský jazyk.
Počas školského roka sa s týmito deťmi, ich učiteľkami, vychovávateľkami a asistentkami stretávala pani Kapustová pravidelne v škole. Hlavou témou ich stretnutí bola emocionálna pohoda a duševné zdravie detí. Na to, aby deťom ukázala napríklad to, ako v živote riešiť náročné situácie ako stratu blízkeho človeka alebo identifikovanie vlastných pocitov, využívala pani Kapustová šesťmodulový program Zippyho kamaráti. Ten podľa výskumov a skúseností pomáha už veľmi malým deťom rozvíjať rôzne zručnosti, ktoré dokážu efektívne používať vo vzťahoch s inými ľuďmi a pri riešení ich problémov s nimi.
Pokračovaním programu Zippyho kamaráti je program Kamaráti Jabĺčka. V školskom roku 2021/2022 sa ho s pani Kapustovou úspešne zúčastnili druháci seredskej Základnej školy Jána Amosa Komenského. Ak všetko pôjde, ako má, plynule doň prejdú aj tohtoroční prváčikovia. Budú tak pokračovať v procese budovania vlastných životných zručností na zvládanie ťažkých emočných situácií – napríklad smútku, hnevu či frustrácie.
Keď v Múzejnej záhrade ustala detská vrava a pozbierali sme všetky výkresy, nožničky, loptičky aj stoličky a laná, sadli sme si na pár minút s pani Kapustovou k obedu a trochu sme sa porozprávali.
Prečo je pre políciu a pre mesto samotné dôležité, aby deti už v prváckom veku začali vnímať to, čo je bezpečie a ako dosiahnuť vlastnú emočnú pohodu?
Tento projekt je súčasťou dnes veľmi dôležitej širokospektrálnej sociálnej prevencie. Osobne som presvedčená o tom, že keď chceme naučiť deti zhostiť sa svojho života čo najlepšie, nevyhnutne s nimi potrebujeme čo najskôr pracovať na tom, ako sa postarať o svoje emócie, ako rozlišovať emócie druhých ľudí a ako aj za takýchto podmienok riešiť problémy efektívne.
Keď počas aktivít s deťmi zbadáte nejaký problém, napríklad s prejavom negatívnych emócií u detí, riešite ho hlbšie s rodičmi vy alebo to už je úloha danej školy?
My sa sústredíme na univerzálnu prevenciu – teda kým vážny problém nenastane. Keď sa niečo vyvŕbi, starostlivosť, aj spoluprácu s rodičmi, má vo svojich rukách škola.
Do programu Kamaráti Jabĺčka ale rodičia v nejakej miere zapojení sú, alebo sa mýlim?
Po každom vzdelávacom bloku sú v pracovných listoch otázky pre deti aj pre ich rodičov, nenasleduje však potom spolupráca, ani práca s rodičmi. Napríklad, keď sme s druhákmi pracovali na pocitoch, decká odišli domov s pracovným listom, v ktorom boli dve rovnaké otázky pre ne a dve otázky pre rodiča. Myslím, že prvá znela – prečo som bol/a dnes smutný/á? A druhá – čo by mi pomohlo, keď sa cítim smutný/á? Potom by mali obaja svoj hárok podpísať a odovzdať, nechávam to však na báze dobrovoľnosti. Niekedy majú toho decká aj rodičia naozaj veľa. Sama mám dieťa, preto viem, aké je občas ťažké urobiť hoci len obyčajné úlohy. Veľmi pekná aktivita pre deti a pre rodičov je tá o spoločnej komunikácii. Majú si dohodnúť jeden signál, ktorý budú používať, keď sa budú potrebovať spolu rozprávať.
Program Zippyho kamaráti je pre prvákov, Kamaráti Jabĺčka zas pre druhákov. Je medzi prvákmi a druhákmi taký veľký inteligenčný či emočný rozdiel, že je potrebné s nimi pracovať oddelene?
Druháci už pracujú samostatnejšie a bez veľkej pomoci, zároveň viac pracujú aj v skupinách. Rozvíjame ich spoločnú komunikáciu, schopnosť počúvať, spolupracovať. Pri práci s prváčikmi sa zas používa veľa obrázkov – sami si ich kreslíme, alebo o nich hovoríme, pracujeme s vnemami. Na školách, ktoré v Seredi máme a kde projekty robíme, sa nájdu aj náročnejšie ročníky, náročnejšie triedy. Osobne však nevyžadujem veľmi striktnú disciplínu. Ak v triede počujem spadnúť špendlík na zem, nie je to podľa mňa úplne v poriadku. Potom deti a mladí ľudia nie sú otvorení, uvoľnení a nemôžu prijímať ani informácie.
Kto je vlastne Zippy a kto sú jeho kamaráti? Čo je to za metódu práce s deťmi?
Je to medzinárodný projekt, k nám na Slovensko ho priviedla Liga za duševné zdravie. Tá robí aj tréningy pre budúcich lektorov tohto programu. Program pozostáva zo šiestich modulov a každý z nich má svoj vlastný príbeh. Jeho ústrednými postavami sú lúčny koník Zippy a jeho ľudskí kamaráti, dievčatá aj chlapci. Tí riešia rôzne problémy, rôzne situácie. Prostredníctvom tých príbehov sa potom naše deti v školách učia napríklad to, ako reagovať na rôzne problémy, ako ich riešiť, čo urobiť. Zaoberáme sa napríklad tým, ako pomáhať druhým, ako sa ospravedlniť, ako sa vyrovnať so šikanou alebo smrťou či ako požiadať o pomoc. Zároveň dostávajú deti šancu vyjadriť vlastnú skúsenosť – môžu povedať, či sa im už niečo podobné stalo, alebo čo by robili, keby sa im to stalo. Nabádam ich, aby prišli s vlastným riešením problémov.
Ako sa päť až sedemročné deti dokážu, respektíve by sa mali vedieť, vyrovnať so stratou?
Táto téma je strašiakom skôr pre dospelákov, ale deti to majú väčšinou veľmi pekne spracované. Našťastie sme v tomto ročníku nemali náročné straty, až na domáce zvieratká. Občas sa stane, že je do programu zapojené aj dieťa z rodiny, ktorá práve spracováva úmrtie, ale o tom viem dopredu a podľa toho reagujem na potreby týchto detí, prispôsobujem proces v triede. Tento rok sa nám vnímanie straty ukazuje pri deťoch, ktoré k nám prišli z Ukrajiny. Hovoria alebo kreslia to, čo videli, keď utekali z Ukrajiny. Cieľom v prípade témy straty je naučiť deti akceptovať to, že smrť je súčasťou života. Že strata je súčasťou života. V živote sa jednoducho dejú aj nezvratné udalosti, ktoré nedokážeme zmeniť, aj keby sme chceli. Deti učím ich prijať a postarať sa o vlastné emócie a pocity.
Ako však s nimi na tejto téme pracujete? Čo na tých hodinách venovaných strate robíte?
V rámci programu Zippyho kamaráti si prečítame príbeh, v ktorom jeden z kamarátov stratí Zippyho. Zomrie. Potom deti premýšľajú a kreslia, čo by robili oni, keby niekoho stratili, ako by sa cítili. Rozprávame sa o tom, či sa im už niečo podobné stalo, čo im pomohlo, alebo čo by im pomohlo, aby sa cítili lepšie, aby prekonali smútok. Veľa diskutujeme o tom, prečo bývame smutní a ako to vieme ovplyvniť. Deti sa svojimi nápadmi a stratégiami dosť ovplyvňujú, inšpirujú jeden druhého.
Ďalšou zaujímavou témou je šikana. Do akej miery dokážu už takto malé deti vnímať zlo v podobe šikany, či už na sebe samých alebo na spolužiakoch?
Jeden z modulových príbehov v rámci programu Zippyho kamaráti je aj o dievčatku Sandy, ktorú šikanuje iné dievča. V príbehu sú jasne definované znaky šikany, ktoré deti na hodinách rozpoznávajú – pozeráme sa na ne optikou obete, ale aj osoby, ktorá šikanuje. Je dôležité, aby deti dokázali identifikovať, keď im alebo ich kamarátom niekto ubližuje zámerne a opakovane. Potom s deťmi hľadáme stratégie, čo robiť, aby sme šikanu zastavili. V prvom rade sa učíme dve pravidlá o šikanovaní. Prvé hovorí o tom, že nikto nesmie byť šikanovaný a nikto nemá právo šikanovať, druhé pravidlo hovorí, že každý, kto je šikanovaný, má právo požiadať o pomoc. Hráme role, učíme sa, ako si pomáhať – sami sebe, ale aj kamarátom.
Ako deti a mladí ľudia zvládajú prejav svojich pocitov a emócií pred ostatnými v kolektíve? Pamätám si, že mne samej to veľmi dlho nešlo, hanbila som sa.
Deti majú tendenciu otáčať pozornosť inam. Napríklad keď sa ich opýtam, ako sa cítia, alebo ako sa v danej situácii cítili, odpovedajú slovami: „robil som“, „bola som“. Zastavujem ich a vraciam späť k pôvodnej otázke. Učia sa to. Počas pandémie nám prejav, ale aj odčítanie emócií iných, komplikovali respirátory a rúška. Pri pocitoch je dôležité pracovať s mimikou tváre a tak sa nám teraz stáva, že si decká mýlia napríklad hnev so smútkom. Keď je niekto smutný, myslia si, že je nahnevaný. To môže viesť k rôznym konfliktným situáciám. Veľa sa rozprávame o tom, že dvaja ľudia sa v rovnakej situácii nemusia cítiť rovnako a je to úplne v poriadku. V rámci programov Zippyho kamaráti, ale aj Kamaráti Jabĺčka pracujeme s tým, že je dôležité nezačať sa správať tak, ako nám pocit napovedá, aby sme sa správali. Dôležité je povedať nahlas, ako sa cítime. Problémom predsa nie je, že sa hneváme, problémom je, že sa nahnevane správame. Deti učím zaužívať si postupnosť – povedz, ako sa cítiš, vysvetli, prečo sa tak cítiš a povedz, čo by si chcel, čo by si potreboval.
Napríklad?
Hnevám sa na teba, lebo si mi vzala farbičky. Chcela by som, aby si mi ich vrátila.
