Aneta Chlebničanová je riaditeľka, Eva Lašová zase zástupkyňa pre druhý stupeň v Súkromnej základnej škole u Filipa v Banskej Bystrici. Aktívnymi stratégiami učenia a pozitívnou klímou rozvíjajú u detí v škole dôležité životné zručnosti a sociálne kompetencie. Okrem toho sú obe pre svoje skúsenosti a výborné výsledky aj lektorkami v našom projekte na rozvoj osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi v školskom, aj v mimoškolskom prostredí. Trochu sme ich preto vyspovedali.
V rozhovore s Anet a Evou sa dozviete:
- odkedy sa na Slovensku pracuje na rozvoji životných zručností?
- máme ako spoločnosť dosť sociálnych zručností na to, aby sme prijali inakosť?
- ktoré zručnosti nám dala i vzala koronakríza?
- o čom je nadačný projekt na rozvoj životných zručností detí a mladých ľudí?
- prečo je dôležitá spolupráca školy s rodičmi?
- + tipy na zavedenie a dodržiavanie pravidiel v skupine počas hodiny angličtiny
Čo to vlastne tie životné zručnosti v jazyku bežného človeka sú? Máme ich všetci?
Eva Lašová: Životné zručnosti sú osobné a sociálne danosti, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým riešime úlohy a situácie v každodennom živote. Každý z nás vlastní svoje “vrecúško” životných zručností a často práve od úrovne týchto jednotlivých zručností závisí kvalita nášho osobného, pracovného či spoločenského života. V rámci formálneho a neformálneho vzdelávania je dôležité diagnostikovať, teda spoznať a charakterizovať úroveň životných zručností u každého dieťaťa a vytvoriť mu prostredie a podmienky na rozvoj najmä tých zručností, ktoré sú rozvinuté viac, sú silnejšou stránkou daného žiaka. Je zmysluplnejšie venovať sa tomu, v čom sme dobrí, čo nám ide a čo nás baví. Gallupova typológia osobnosti hovorí, že tým, že budeme podporovať rozvoj silnejších stránok dieťaťa, bude dieťa pracovať s väčšou radosťou, tvorivejšie a najmä rýchlejšie. Sú však aj zručnosti, ktoré potrebujeme k životu v spoločnosti všetci, napríklad aktívne počúvanie, spolupráca či riešenie problémov. Tie je potrebné rozvíjať u všetkých ľudí.
Odkedy sa na Slovensku na rozvoj životných zručností kladie taký dôraz? Nepamätám si, že by som pred takými desiatimi rokmi na škole toto slovné spojenie od učiteľov počula ešte ako žiačka.
Aneta Chlebničanová: Na Slovensku bo výchovno-vzdelávací proces na školách od čias socializmu vnímaný najmä ako vzdelávací. Bohužiaľ, výchovný proces bol vedľajším produktom. Po roku 1989 začali spolu s transformáciou spoločnosti aj snahy o prístup k pedagogickým inováciám v školstve. Inovácie boli založené na humanistickom prístupe, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je rozvoj osobnosti dieťaťa, teda rozvoj jeho osobných a sociálnych kompetencií, iným slovom zručností. Napríklad Asociácia Susan Kovalikovej a Nadácia pre deti Slovenska pracovali na rozvoji životných zručností vo formálnom a neformálnom vzdelávaní spoločne od roku 2001. Hlavným dôvodom, prečo sa začal klásť dôraz na rozvoj životných zručností, bol fakt, že spoločnosť, ktorá prešla výraznou transformáciou, začala vnímať potreby zamestnávateľov a odborníkov. Tí hovorili o tom, že absolventom škôl chýbajú zručnosti, ktoré sú predpokladom zmysluplného, úspešného a šťastného života. Jednoducho povedané, naše školy neučili pre život, učili pre seba. V mnohých školách sa to deje dodnes.
Keď do vyhľadávača napíšem spojenie životné zručnosti, Google mi ponúkne niekoľko článkov tipu 7 základných životných zručností, ktoré vám pomôžu byť šťastnejší. Dajú sa tak ľahko rozdeliť na tie, ktoré by sme určite mali mať osvojené a na tie, ktoré možno potrebujeme menej alebo sa hodia k špecifickým profesiám?
Eva Lašová: Životné zručnosti by nám mali pomôcť na ceste k spokojnosti a úspešnosti v našom živote. Ale spôsob nášho života, okrem iného, ovplyvňujú aj spoločnosť a jej hodnoty. Preto je dôležité rozvíjať u detí také životné zručnosti, ktoré pomôžu fungovaniu skupiny, napríklad v triede, ale aj fungovaniu dieťaťa v tejto skupine, pomôžu k jeho prijatiu a rešpektovaniu. Medzi základné životné zručnosti, ktoré rozvíjame vo vzdelávacom prostredí, môžeme zaradiť zodpovednosť, aktívne počúvanie, rešpekt, spoluprácu, flexibilitu, kritické myslenie a tvorivosť. Naša spoločnosť sa však neustále mení, vznikajú nové potreby, preto Svetové ekonomické fórum zaradilo v roku 2021 medzi top 10 zručností aj rezilienciu, digitálne zručnosti, osobný rozvoj a riadenie. Podľa môjho názoru bola najmä reziliencia v minulosti dosť zanedbávaná, chápali sme ju len ako rozvoj fyzickej odolnosti. V súčasných pomeroch, keď sa vzdelávacie prostredie mení z prezenčného na dištančné a chýba nám spoločenský kontakt, je z dôvodu dlhodobej izolácie potrebné venovať sa vo väčšej miere psychickej a emocionálnej odolnosti.
Životné zručnosti sú dnes, predpokladám, v nejakej forme zahrnuté aj v samotnom výchovno-vzdelávacom systéme či v kurikulách jednotlivých škôl. Nestáva sa nám ale, že týmto zručnostiam učia deti pedagógovia, ktorí ich sami nemajú osvojené, respektíve, im správne nerozumejú?
Aneta Chlebničanová: Vzdelávací systém na Slovensku používa ako hlavný nástroj rozvoja životných zručností predmet Etická výchova a potom prierezovú tému Osobnostný a sociálny rozvoj. Ako a do akej hĺbky majú jednotlivé školy zahrnutý rozvoj životných zručností, je definované v ich Školskom vzdelávacom programe. Je dôležité sa pýtať alebo v príslušných dokumentoch čítať, či je osobnostný rozvoj súčasťou vízie školy a profilu absolventa školy. Okrem budúcich učiteľov Etickej výchovy nevzdelávame študentov na Slovensku na vysokej škole o metodike rozvoja životných zručností. Preto aj práca s prierezovými témami je skôr intuitívna ako cielená metodická záležitosť.
Učitelia zo základnej školy pre deti s mentálnym postihnutím a inými zdravotnými znevýhodneniami mi povedali, že pre tieto deti je ovládať životné zručnosti ešte kľúčovejšie, že sú pre ne východiskovým bodom. Máme však my, väčšinová spoločnosť, dosť kompetencií a zručností na to, aby sme ich vedeli plnohodnotne začleniť do spoločnosti, do pracovného aj spoločenského života? Ja si myslím, že nie.
Eva Lašová: Každé dieťa potrebuje rozvíjať životné zručnosti v zmysle svojich potrieb, spôsobu života, a tiež prostredia, v ktorom sa pohybuje a vyrastá. U žiakov s mentálnym postihnutím sú dôležitejšie manuálne zručnosti, teda životné zručnosti, ktoré podporujú ich rozvoj a sebaúctu. Na druhej strane pracujeme s nadanými deťmi, pri ktorých je zase dôležité rozvíjať sociálne zručnosti. Tieto deti majú nadpriemernú úroveň intelektu a často prehnane vysoké sebavedomie. Našou úlohou v škole je teda prispôsobiť rozvoj životných zručností individuálnym potrebám každého dieťaťa. Problém vidím skôr v druhej časti vašej otázky – či sme my ako spoločnosť pripravení plnohodnotne začleniť do spoločnosti deti so zdravotným znevýhodnením a tiež deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Súhlasím s vaším vyjadrením, že vo väčšine prípadov nie sme. V oblasti pracovného začlenenia nám chýba vedomosť o potrebách týchto ľudí, o prejavoch ich správania, komunikačných kompetenciách, o ich intelektových schopnostiach, ale aj o manuálnych zručnostiach. Preto je pre firmy jednoduchšie zamestnať jedinca, ktorý sa vie rýchlejšie prispôsobiť už nastaveným podmienkam, než prijať do zamestnania človeka, kvôli ktorému bude firma nútená z dôvodu jeho zdravotných znevýhodnení zmeniť, prípadne vytvárať nové pracovné podmienky a prostredia. Zamestnaním takého jedinca by tiež mohla vzniknúť potreba poskytnúť mu asistentskú pomoc, prípadne odbornú psychologickú či zdravotnú podporu, čím by sa firme navýšili finančné prostriedky na zabezpečenie pracovného prostredia pre takéhoto zamestnanca. Je to smutné, ale spôsob života v našej spoločnosti často vedie práve k takému prístupu, a preto si riešenie tohto problému vyžaduje odbornú diskusiu a následne aj legislatívnu podporu.
Pracuje sa na zmene prístupu k rozvoju zručností detí a mladých ľudí celospoločensky, alebo len v našej bubline?
Aneta Chlebničanová: Celospoločensky a cielene sa podľa môjho názoru na rozvoji osobných a sociálnych zručností nepracuje. Skôr je to na dobrovoľnosti škôl, zapájania sa do projektov či ďalšieho individuálneho vzdelávania pedagógov. Na Slovensku je stále najdôležitejšia kognitívna stránka vzdelávania. Akonáhle sa učiteľ so žiakmi na vyučovaní rozpráva, diskutuje, alebo s nimi pracuje prostredníctvom aktivizujúcich metód, niektorí ho pomenúvajú ako toho, čo sa s deťmi hrá a neučí sa. .Je to celé o nepochopení. Spoločnosť, školy a teda aj učitelia nechápu, aké je dôležité metodicky pracovať na rozvoji osobnosti detí a mladých ľudí. Pozrite sa do firiem – ak v človeku vidia potenciál, podporujú jeho rozvoj koučingom, mentoringom či vzdelávaním v oblasti rozvoja zručností. Stojí to však nemalé peniaze. Školy sú ale tu a deti a mladí ľudia v nich trávia veľa času…
Na pedagogické, ale aj na detské či žiacke životné zručnosti, má už druhý rok nejaký vplyv koronakríza. Čo ste na dospelých či na deťoch spozorovali vy – aké zručnosti sa nám vytrácajú a ktoré sme, naopak, boli nútení si osvojiť, posilniť?
Aneta Chlebničanová: V Nadácii pre deti Slovenska sme ešte v roku 2021 robili prieskum o živote detí a mladých ľudí v čase pandémie. Jedna z otvorených otázok pre pedagógov bola aj o tom, čo ich po návrate do prezenčného vzdelávania najviac prekvapilo. Učitelia uvádzali, že deti a mladí ľudia stratili zručnosť medzi sebou komunikovať, oslabila sa ich zručnosť spolupráce, vytratila sa vzájomná dôvera a oslabil sa aj zmysel pre humor. Velenie prevzal strach zo sociálnych kontaktov, znížila sa im sebadôvera, veľa detí a mladých ľudí začalo mať psychické a fyzické problémy. Preto bolo potrebné podporiť ich komunikačné zručnosti. Mnohí pedagógovia robili so študentmi rôzne aktivity na posilnenie dôvery a rovesníckych vzťahov v kolektívoch. Od pedagógov tiež bolo potrebné deti aktívne počúvať. Jedna pani učiteľka povedala, že si v rámci slovenského jazyka rozprávali vtipy, počúvali stand-up komikov či spoznávali krásu a reálie súčasného slovenského jazyka. Koronakríza určite prevetrala aj zručnosti detí ako samostatnosť, zodpovednosť, organizácia či vytrvalosť. Pracovať samostatne v detskej izbe deväť mesiacov bez reálneho kontaktu so spolužiakmi, učiteľmi, kamarátmi a trénermi, bola naozaj veľká škola života, ktorá im niečo dala, ale predovšetkým veľa vzala.
Obe ste lektorkami v nadačnom projekte na rozvoj osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi vo formálnom aj neformálnom vzdelávaní. S akou skupinou ľudí pracujete, s akým cieľom?
Eva Lašová: Projektu sa zúčastňujú inštitúcie z oblasti formálneho i neformálneho vzdelávania. V rámci škôl sú to materské školy, základné školy, špeciálne základné školy, ale aj stredné školy, ktoré sa okrem vzdelávania intaktných žiakov venujú aj práci s nadanými žiakmi, žiakmi s individuálnym výchovno-vzdelávacím plánom či práci so žiakmi so zdravotným znevýhodnením. V oblasti neformálneho vzdelávania sa na realizácii projektu zúčastňujú neziskové organizácie, občianske združenia a komunitné centrá, ktoré sa venujú práci s deťmi a mládežou, prípadne pomoci osobám v nepriaznivej sociálnej situácii. Každá z organizácií mala doteraz inú skúsenosť s rozvojom životných zručností a tiež iné potreby, to si vyžadovalo individuálny prístup najmä počas konzultácií. V rámci nich sme si na základe diagnostiky nastavovali ciele, ktoré sme prispôsobili potrebám danej organizácie, vypracovali sme si tiež harmonogram aktivít na dosiahnutie stanovených cieľov. Neoddeliteľnou súčasťou bola spätná väzba na tieto aktivity, pričom najmä počas dištančného vzdelávania sme v niektorých organizáciách flexibilne menili aktivity, ktoré sme prispôsobovali špecifikám online vzdelávania. Okrem priebežných konzultácií sme zorganizovali spoločné školenia a workshopy s cieľom zoznámiť sa s Metodikou zavádzania životných zručností ako aj formami a metódami pri zavádzaní a upevňovaní vybraných životných zručností. Spoločne sme búrali mýty vo vzdelávaní, venovali sme sa zložkám vysoko-efektívneho učenia, ktoré podporujú mozgovokompatibilné učenie sa, predstavili sme im oslavy učenia, na ktorých žiaci prezentujú, čo sa spoločne naučili, a ktoré životné zručnosti pri tom využili.
Keď som sa na vašom vzdelávaní zúčastnila ja, venovali ste sa práve spolupráci pedagógov a školy s rodičmi. Prečo? Záleží, či je v osvojovaní si životných zručností zhoda doma a škole?
Aneta Chlebničanová: Spolupráca rodiny a školy je základom rozvoja osobnosti dieťaťa a mladého človeka. Podľa mojich skúseností, ak škola komunikuje s rodičmi, vysvetľuje im ako sa ich dieťa rozvíja, zapája ich do procesu výchovy a vzdelávania, kde cítia, že môžu niečo ovplyvniť, je to cesta k úspechu. Ak rodič chápe, že v škole práve pracujú napríklad na životnej zručnosti aktívne počúvanie, dokáže dieťa podporovať a oceniť jeho pokrok. Mám jednu takú skúsenosť. Raz za mnou prišla matka jednej moje žiačky. Pracovali sme v triede na rozvoji aktívneho počúvania. Deti vedeli, ako to vyzerá, keď človek aktívne počúva – čo vtedy robí, čo hovorí, ako sa pýta. Keď raz večer matka varila večeru a dcéra za ňou prišla, že sa s ňou potrebuje o niečom porozprávať, mama vedela, že nestíha a preto dcére povedala, že ju bude počúvať pri varení. Dievča teda začalo rozprávať, no po minúte prestalo a matke povedalo: “Mami, vidím, že ma aktívne nepočúvaš. Keď dovaríš večeru, skúsim prísť ešte raz.” Vtedy si matka uvedomila, že si z dcérinho rozprávania naozaj nič nepamätá. To nechcela. Podľa môjho názoru rodičia chcú svoje deti počúvať, len si neuvedomujú, ako sa to robí tak, aby to aj tie deti cítili, či ako veľa to pre tie deti znamená.
Môžete nám uviesť pár príkladov napríklad ako zavedenie a dodržiavanie pravidiel v skupine podporuje rozvoj životných zručností trebárs na hodinách anglického jazyka?
Eva Lašová: Pravidlá sú nevyhnutnou súčasťou pre vytvorenie bezpečného prostredia v triede, podporujú priateľskú, ale aj pracovnú klímu vo vyučovacom procese. Pritom deti sú spolutvorcami pravidiel a dohôd. Ako príklad uvediem pravidlá počas hodín anglického jazyka v odbornej učebni English World. Už pri príchod do učebne deti vedia, že je potrebné:
- zobrať si svoj zošit a knihu z poličky na to určenej a položiť ich na miesto, na ktorom chcú sedieť,
- sadnúť si do kruhu na koberec a prečítať si pojmovú mapu na tabuli, ktorá obsahuje program hodiny, prípadne bloku. Počas sedenia na koberci je dôležité dodržiavať pravidlá aktívneho počúvania.
Počas hodiny máme tiež dohody, v rámci ktorých je potrebné:
- používať Google Translator na zapnutom počítači, pričom pri počítači je vždy len jeden žiak,
- používať pomôcky, napríklad lepidlá, zvýrazňovače či nožnice, ktoré je po ukončení aktivity potrebné vrátiť na pôvodné miesto,
- v prípade možnosti výberu si vybrať s kým budú pracovať a miesto, na ktorom budú pracovať, napríklad v čitateľskom kútiku, na sedačke, na koberci alebo za stolom,
- požiadať o pomoc najskôr kamaráta, ktorý im vysvetlí, čo nevedia a až potom, čo to nevie ani kamarát, požiadať o pomoc učiteľa,
- počas práce dodržiavať stanovený režim – tichý alebo šepkací, pri prezentácii zas prezentačný, čo znamená hovoriť tak, aby ich všetci počuli.
Na záver hodiny pred odchodom z triedy ešte treba:
- odložiť svoj zošit a učebnice na poličku na to určenú,
- skontrolovať a upratať miesto, na ktorom sedeli,
- skontrolovať, či sú zatvorené okná a zhasnuté svetlo.
Uvedené pravidlá podporujú efektívnejšiu prácu na hodine, pričom žiak sa stáva vlastníkom svojho učenia. Zároveň nastavenie dohôd a pravidiel prispieva k rozvoju takých životných zručností akými sú najmä zodpovednosť, rešpekt, spolupráca a tvorivosť.
Mohlo by vás zaujímať:
- V celoslovenskom meradle klesá záujem žiakov zapájať sa do súťaží, hovorí učiteľka Majka z Púchova
- Veľa vecí robíme elektronicky, vytráca sa tak čaro stratenej žiackej knižky či nezapísanej úlohy
- Rozhovor: Životné zručnosti sú východiskovým bodom pre lepšiu budúcnosť detí s rôznymi znevýhodneniami
- O programe rozvoja životných zručností
Projekt „Inkluzívny prístup kvalitného vzdelávania prostredníctvom integrácie metodiky rozvoja osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi vo formálnom a neformálnom vzdelávaní“ sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
