Michaela Souček Vaňová pracuje ako školská psychologička už viac ako 15 rokov, momentálne v Škole u Filipa v Banskej Bystrici. Dlhé obdobie pôsobila aj ako vysokoškolská učiteľka na Katedre psychológie na banskobystrickej Univerzite Mateja Bela. Primárne sa venuje deťom v predškolskom a školskom veku. Rodičom, učiteľom a učiteľkám zas pomáha čeliť rôznym výzvam a nástrahám, ktoré prináša súčasná doba. Snaží sa, aby si rodičia s učiteľmi navzájom dôverovali, otvorene komunikovali a spolupracovali. Má za sebou dlhodobý psychoterapeutický výcvik a poskytuje supervíziu odborníkom a odborníčkam z pomáhajúcich profesií. Od minulého roka pôsobí aj ako lektorka pre inkluzívne vzdelávanie v našej Nadácii pre deti Slovenska, na ktoré sme od rezortu školstva získali akreditáciu. Blízke sú jej najmä témy klíma v triede a klíma v škole, prevencia syndrómu vyhorenia a psychohygiena.
V rozhovore hovorí napríklad o tom:
- či je inklúzia pre učiteľov a učiteľky stále záťažou
- čomu sa venovala a bude venovať ako lektorka nášho dnes už akreditovaného vzdelávania pre školy
- aké sú pracovné podmienky školských psychológov a psychologičiek
- čo si na deťoch a ich správaní v škole všímať
Celú ponuku nášho akreditovaného inovačného a akreditovaného aktualizačného vzdelávania pre školský rok 2023/2024 nájdete TU.
Aký je vlastne rozdiel medzi psychológmi a psychoterapeutmi? V čom sa líši ich práca?
Školský psychológ je, najmä v súčasnosti, často prvým kontaktom, keď deti alebo rodičia potrebujú podporu či poradenstvo. Psychológovia by nemali rozdávať rady, ale klásť človeku vhodné otázky tak, aby mu pomohli nájsť vlastné riešenie. Ak už má niekto vážnejšie ťažkosti, napríklad neprekonateľný strach alebo sa mu vracajú nespracované zážitky z minulosti, nedokáže zvládať záťaž bežných dní, potom už je lepšie zvoliť psychoterapiu. Postupujeme tak aj v škole, či už s dospelými, alebo s deťmi.
Nie je posledné roky pre učiteľov a učiteľky záťažou práve požiadavka inklúzie?
Mám pocit, že mnohí učitelia a učiteľky sú už na pojem inklúzia alergickí. Preto sa snažím rozmeniť to slovo na drobné. Hovorím s nimi o konkrétnych prejavoch inklúzie, teda o budovaní vzťahov a rešpektujúcej komunikácii, o klíme v triede a podobne. Často sa im snažím vysvetliť a poukázať na to, čo všetko už v škole robia aj nad rámec ich pracovných povinností – už len tým, že o vzťahoch s deťmi či o fungovaní školy nahlas uvažujú, budujú piliere inklúzie. Snažím sa vyhýbať abstraktným pojmom a nehovoriť im, čo by mali ako robiť, práve naopak. Je dôležité, aby si to na základe diagnostiky seba a svojej školy uvedomili sami a vedome s tým ďalej narábali. Mnohí učitelia a učiteľky zisťujú, že už teraz sú do určitej miery v súlade s novými trendami, ktoré sa v školstve objavujú, a že sú vlastne inkluzívni.
Čomu si sa teda primárne venovala v rámci lektorovania minulý rok, keď si v školách rozmieňala inklúziu na drobné?
Minulý rok sa v rámci programu Škola inkluzionistov venovala najmä klíme v triede, prevencii šikany a riešeniam konfliktov. Klímu v triede pre mňa vytvárajú najmä vzájomné vzťahy. Tie tvorí učiteľ alebo učiteľka s deťmi, a deti medzi sebou navzájom. Je veľmi dôležité, aby dospelí pomáhali deťom vzťahy prehlbovať, dotvárať. Spoluprácou, komunikáciou, zapájaním sa do aktivít aj do tvorby triednych pravidiel. Vzniká tak unikátna triedna sociálna skupina, ktorá potom viac či menej rozvíja sociálne a komunikačné zručnosti všetkých jej členov a členiek. To všetko úzko súvisí aj s druhou spomínanou témou – prevenciou šikany a riešením konfliktov.
Ako?
Všetko, čo učitelia a učiteľky robia preto, aby vzťahy medzi deťmi boli priateľské a funkčné, aby sa rozprávali rešpektujúcim spôsobom, neposmievali sa druhým a neriešili konflikty násilím, alebo aby dokázali dať takémuto správaniu stopku, keď si ho všimnú, je vlastne preventívne pôsobenie. Je však veľmi dôležité, aby pedagógovia a pedagogičky vedeli, ako postupovať, keď sa u detí vyskytne zámer ubližovať druhým. V školstve máme na túto tému vypracovaných niekoľko podrobných usmernení, ako aj množstvo materiálov, preventívnych či intervenčných programov, s ktorými sa podrobnejšie oboznamujú, aby ich mohli ďalej využívať. Počas školení zároveň my sami spolu sedíme v kruhu, snažíme sa byť k sebe otvorení, robíme rôzne aktivity zamerané na podporu spolupráce a komunikácie v tíme. To sú dve dôležité súčasti fungovania akejkoľvek skupiny, či už detí v triede alebo pedagogického zboru. Veľmi zaujímavé je pozorovať, ako sa atmosféra v tej ktorej skupine na školeniach mení. Sú kolektívy, kde od začiatku cítiť medzi kolegami a kolegyňami priateľské uvoľnené vzťahy, ale sú i také, kde cítiť napätie a spomínané otvorenie sa trvá dlhšie. Potom je veľmi dôležité vrátiť sa s nimi k zamysleniu a pomenovaniu toho, čo vlastne urobili, že sa atmosféra uvoľnila, aby dokázali preniesť podobnosť toho zážitku aj na deti.
Ako to myslíš – preniesť na deti?
To isté, čo sa deje na úrovni učiteľského kolektívu, ako veci vnímajú a kto sa ako cíti, sa deje aj na úrovni žiackeho kolektívu. Každý človek má jedinečné prežívanie – či je žiak, žiačka, učiteľ alebo učiteľka či trebárs asistentka. Niekto je okamžite uvoľnený, dôveruje, niekto je veľmi opatrný, nechce sa hneď zapájať, bojí sa, možno má nejakú nepríjemnú skúsenosť. Cieľom teda je, aby pedagógovia a pedagogičky pochopili, že majú možnosť a silu zmeniť niečo k lepšiemu, na úrovni klímy v učiteľskom, ale aj žiackom kolektíve.
Pred niekoľkými rokmi si robila celoslovenský výskum zameraný na podmienky práce školských psychológov a psychologičiek. Určite aj prístup k nim má vplyv na celkovú klímu školy. Ako to vnímaš?
Bolo to pred desiatimi rokmi. Odvtedy je nás, školských psychológov a psychologičiek, v školách snáď aj o polovicu viac, no stále tento počet nestačí. Veľa odborníkov a odborníčok spolupracuje so školami aj externe, najmä z centier poradenstva a prevencie. V praxi sa dnes často stretávam s tým, že psychológovia a psychologičky nemajú v školách ani svoje kancelárie. Je to absurdné, nemôžu predsa svoje služby poskytovať na chodbe, alebo v kabinete, kde vedľa sedí výchovný poradca alebo špeciálna pedagogička. Ruka v ruke s narastajúcim počtom odborných zamestnancov a zamestnankýň v školách pre nich musíme vytvárať vhodné pracovné podmienky. Vlastná miestnosť, v ktorej poskytujú psychologickú pomoc, je určite základom. Zároveň však viem, že vedenie škôl často robí, čo môže. Ja sama som mala istý čas kanceláriu v sklade učebníc, nedalo sa inak. Na jednej strane je pre psychológov a psychologičky, ktorí sú súčasťou školy, veľkou výhodou, že pozorujú deti v ich prirodzenom prostredí a môžu ich kedykoľvek vyhľadať. Na druhej strane je tak trochu rizikom samotný školský priestor. Nie je anonymný, a tým pádom málo bezpečný. Najmä pre staršie deti.
Spomenula si vedenie školy a jeho dôležitosť v tejto oblasti. Ako môže byť ešte nápomocné?
Bežne sa stretávame s nereálnymi očakávaniami vedenia škôl. Od psychológov a psychologičiek chcú, aby robili na chodbách dozor, čo vôbec nie je v ich náplni práce. Ak im majú deti dôverovať, nemôžu ich raz alebo dvakrát týždenne zažívať ako dozorcov a dozorkyne hluku a pohybu na školských chodbách. To je úplne iná rola. Práca psychológov a psychologičiek sa v nejakých oblastiach prelína s prácou špeciálnych pedagógov a pedagogičiek, s prácou karierových a výchovných poradcov a poradkýň, či koordinátorov a koordinátoriek prevencie, ale ich pozadie – záber a zámer vzdelávania, ktorým prešli, je iný. Dostali odlišnú prípravu, majú teda odlišné možnosti intervencie. Pôsobia individuálne, ale sú veľmi dôležití a dôležité aj v rámci skupinovej práce v školskom podpornom tíme, majú tam svoje miesto. Keď tím pozostáva z odborníkov a odborníčok viacerých profesií, môže fungovať naozaj dobre.
Riešia psychológovia a psychologičky s pedagogickým zborom aj to, čo si majú na deťoch všímať? Kedy spozornieť, kedy zareagovať, kedy požiadať o pomoc?
Obľúbená veta psychológov znie – je to veľmi individuálne. (smiech) Lenže z praxe poznáme aj základné psychické míľniky v živote detí, ktoré sú dané vývinom, vekom. Napríklad obdobie vzdoru, puberty a podobne. Zmeny v náladách detí sú v poriadku, no pokiaľ sa nám zdá, že dieťa je pridlho smutné, nezapája sa do spoločných aktivít, je neprítomné, niečo nám tam nehrá, mali by sme tú informáciu posunúť ďalej. Kolegom a kolegyniam, vrátane psychológa alebo psychologičky, prípadne rodičom. Občas sa stane, že obe strany pozorujú nejakú zmenu, len si medzi sebou nevymenia informácie a prídu na to neskôr, keď už dieťa naozaj potrebuje odbornú pomoc a intervenciu. Neraz si rodičia alebo učitelia myslia, že ide len o drobnosť. Problémy sa vždy riešia ľahšie, keď sú menšie, ako keď ich necháme prerásť do väčších rozmerov.
Ako to s rodičmi riešite v Škole u Filipa?
Raz za pol roka mávame spolu s rodičmi a deťmi pravidelné konzultácie. Okrem toho nám môžu volať na konkrétne telefónne číslo vždy povedzme od 15:00 do 17:00. Je pre nás veľmi dôležité, aby sme si vymieňali informácie o tom, ako to vidíme my a ako to vidia oni a ony, vrátane detí. Domýšľaniu si, čo sa s dieťaťom deje, tak dávame čo najmenší priestor. Rodičia sú teda zvyknutí informovať nás o tom, že v rodine zomrel starý otec alebo stará mama a dieťa bude chvíľu nesvoje, neprítomné, ale oznamujú nám aj to, že sa rozvádzajú a dieťa je preto zranené, doma vzdoruje. My sa na to potom vieme v škole pripraviť a citlivejšie pristupujeme k dieťaťu aj k jeho aktuálnym potrebám.
Ako vyzerá dobrá klíma v triede v praxi?
Každá trieda, samozrejme, má svoje špecifiká, má iné priestorové a materiálne možnosti, no niektoré veci by v nich mohli vyzerať aj rovnako. Napríklad takto – deti potrebujú cítiť, že si ich učiteľ alebo učiteľka všímajú. No nielen vtedy, keď sa pobijú alebo si zabudnú domácu úlohu. Deti potrebujú byť videné aj za bežných okolností, potrebujú cítiť skutočný záujem a to, že sú súčasťou spoločenstva triedy, kde sa cítia bezpečne a môžu zažiť prijatie a úspech. Jedným slovom – je to spoluvytváranie. Najdôležitejšie sú vzťahy, tie sa vytvárajú kontaktom a komunikáciou.
Veľmi si želám, aby sme pred 14 rokmi mali v škole učiteľov a učiteľky, ktorí nechodili na hodiny nahnevaní, frustrovaní a vybíjali si to na nás, ale aby chodili do triedy ľudia ochotní a otvorení povedať – decká, dnes nemám dobrý deň, mrzí ma to. Bohužiaľ, nepamätám si takých.
Našťastie, pracujem v škole, kde sa to deje a veľmi si to vážim. Sme autentickí a úprimní, no predovšetkým, robíme chyby. Aj deti učíme, aby sa nebáli robiť chyby. Chyba je kamoška. Rešpektujeme sa navzájom a učíme sa hovoriť, ako sa cítime. Deti aj dospelí. Áno, má to svoje riziká, ale nemyslím si, že to niekto z detí, alebo kolegov a kolegýň zneužíva. Práve naopak. Keď niekto z učiteľov alebo učiteliek povie, že práve nemá dobrý deň, alebo že sa necíti dobre, používa pritom vysvetľujúci jazyk, čím vlastne deti učí, ako sa dá rešpektujúco komunikovať aj nepohoda či hnev.
