S Luciou Kubíny, špeciálnou pedagogičkou v Súkromnej základnej škole u Filipa v Banskej Bystrici, dulou a mamou Hanky a Miňa, sa naše cesty pretli pár rokov dozadu. Lucka je pre svoje skúsenosti s prácou s deťmi a dospelými s mentálnym postihnutím, ale aj s marginalizovanými komunitami, jednou z konzultantiek nášho programu Škola inkluzionistov.
Ide o vzdelávací program na podporu inkluzívneho vzdelávania v základných školách po celom Slovensku. Práve beží, aj napriek pandémii ochorenia Covid-19, už jeho štvrtý ročník. Je trochu iný, ako jeho predošlé ročníky. Rozšírili sme cieľovú skupinu, školám sme prispôsobili vzdelávanie podľa preferencií. Prečo sme tak urobili, sa dozviete v tomto krátkom rozhovore.
V rozhovore s Luckou Kubíny sa dozviete:
- ako sa vzdelávací program Škola inkluzionistov od svojho vzniku zmenil
- prečo sa v programe prestali zameriavať na jednotlivcov a vyhľadávajú skôr školské tímy
- akým modulom sa v rámci vzdelávania na školách venuje
- prečo majú pedagógovia z triednej spolupráce s inými pedagógmi či asistentmi vrásky na čele
- aké benefity prináša sieťovanie škôl
- čo školy najviac potrebujú
Ako sa zmenil projekt Škola inkluzionistov, odkedy v ňom sama pôsobíš? Na čo sa program prestal zameriavať a čo je jeho cieľom dnes?
Vnímam, že inklúzia už nie je novou témou. Domnievam sa, a vychádza to práve zo životov škôl, ktoré som na tejto ceste mala možnosť sprevádzať, že ju začíname chápať ako nevyhnutnosť. To sa premietlo aj do projektu Škola inkluzionistov. V predchádzajúcich ročníkoch sme sa usilovali sprostredkovať vďaka vzdelávaciemu programu zaujímavé a účinné nástroje účastníkom-jednotlivcom, ktorí sa potom stali nositeľmi myšlienky inklúzie na škole. Podarilo sa nám vytvoriť úžasnú sieť zanietených asistentov, učiteľov, špeciálnych pedagógov, školských psychológov či vedúcich pracovníkov, ktorí si z každého vzdelávania mali možnosť odniesť mnoho inšpirácií. Škola mala potom k dispozícii konzultantku, ktorá pomáhala naplánovať a realizovať konkrétne kroky na škole. Teraz sme sa na to pozreli trošku z iného uhla pohľadu. Vytvorili sme základný koncept vzdelávania, s ktorým prichádzame priamo do škôl a po úvodných spoločných blokoch si zamestnanci tvoria program vzdelávania šitý na mieru ich potrebám, potrebám ich žiakov, potrebám školy. Môžu si vybrať zo vzdelávacích modulov určených pre pedagógov, pedagogických asistentov či špeciálnych pedagógov, môžu sa zamerať na komunikáciu a spoluprácu s rodičmi či riešiť konkrétne problémy z vlastnej praxe.
Program Škola inkluzionistov trvá vždy jeden školský rok. Už som raz na jednom zo školení od niektorých z účastníkov počula, že sa im ani nie rok trvajúce sprevádzanie smerom k inklúzii zdá krátke. Necítili sa istí, či to potom dajú sami. Máme nejaké pozitívne príklady za tie roky programu, že sa to dá a že to dali?
Z môjho pohľadu je dôležité si uvedomiť, že je to cesta, na ktorej máme stále kam kráčať. Inklúzia nie je položka v zozname, ktorú si môžeme odškrtnúť a povedať, že rok sme sa tejto téme venovali a už máme hotovo, už „robíme inklúziu“. Máme mnoho škôl, ktoré prešli naším programom, naskočili na túto cestu a kráčajú po nej ďalej. Ukazujú nám, aké je dôležité nezostať stáť na mieste. Využívajú príležitosti pre svoj rozvoj a stále intenzívne pracujú na tom, aby tému inklúzie ešte lepšie ukotvili. Tieto školy mi ukázali, že inklúzia nie je izolovaná téma, že sa dá krásne prepájať s ďalšími prioritami škôl. Ani si netrúfam všetky tieto školy menovať, lebo by som určite nebola schopná obsiahnuť všetky, ktoré to s inklúziou myslia naozaj vážne.
Prečo ste sa teraz začali orientovať výlučne na podporné tímy a riaditeľov základných škôl, nie na jednotlivcov zo škôl ako v prvom, druhom a v treťom ročníku programu?
Pri reflexii minulých ročníkov sme museli priznať, že táto téma je tak komplexná, že na jedného človeka – účastníka projektu – je to priveľké sústo a na to, aby sa myšlienka inklúzie skutočne na škole udomácnila, skrátka potrebujeme zapojiť väčšiu časť komunity školy. Ako ideálne prostredie na „pestovanie“ inkluzívnych opatrení sa nám javia práve školské podporné tímy, ale aj iní dôležití dospelí na škole – pedagogickí asistenti, pedagogičky a pedagógovia. Preto chceme hovoriť s nimi, spoznať, ako cestu k inklúzii vidia oni. A skúsenosti nám zatiaľ ukazujú, že dokážu úžasne pomenovať prínos a príležitosti, ako aj riziká a prekážky na tejto ceste. Tiež sme zistili, že úspech kvalitne nastavených opatrení často stojí či padá na prístupe vedenia k tejto téme. Preto sme zamerali pozornosť tento rok aj na zástupcov vedenia školy, ktorí sa cítia často ako „sám vojak v poli“. Chceme týchto vedúcich pracovníkov prepájať, aby si mohli navzájom zdieľať inšpirácie, ktoré im fungujú. Aby, ako hovorí názov jedného vzdelávania, dokázali pre myšlienku inklúzie horieť a pritom nevyhorieť.
Pracujete po novom aj s rodičmi? Vyjadrujú sa napríklad k plánom rozvoja škôl smerom k inklúzii?
My priamo nie, ale chceme do škôl priniesť modul vzdelávania, kde ich podporíme pritom, aby rodičov do týchto procesov zapájali. Komunikácia s rodičmi je veľkou témou a ak nefunguje dobre, môže byť veľkým zdrojom frustrácie ako pre učiteľov, tak aj pre rodičov či žiakov.
_________________________________________________________________________
