Toto je Marek Čiernik – náš kolega z Regionálneho centra podpory učiteľov v Banskej Bystrici. Študoval učiteľstvo slovenského jazyka, literatúry a nemeckého jazyka, dnes tieto predmety sám učí na banskobystrickej Základnej škole s materskou školou Štefana Moysesa. Za najväčší prínos vo svojej profesii považuje spätnú väzbu, ktorú pravidelne dostával od skúsených kolegov a kolegýň. O rešpektujúcej spätnej väzbe, o jeho práci na oboch stoličkách, ale najmä o novom štátnom vzdelávacom programe sme sa s Marekom nedávno porozprávali osobne. Podnetný rozhovor s ním si teraz môžete prečítaj aj vy.
Marek Čiernik (na fotografii vľavo) a Michaela Stehlíková na workshope pre učiteľov a učiteľky v sídle Regionálneho centra podpory učiteľov (RCPU) pre okresy Banská Bystrica a Brezno. Archív NDS
Si mentor Regionálneho centra podpory učiteľov (RCPU) v Banskej Bystrici, okrem toho učíš na druhom stupni na Základnej škole s materskou školou Štefana Moysesa. Čo je to za školu?
Sme malá komunitná až rodinná škola. Na prvom stupni máme teraz dve triedy zo všetkých ročníkov, na druhom stupni už iba po jednej. Žiaci a žiačky nám v piatom ročníku často odchádzajú na osemročné gymnáziá. Sme cirkevná škola, naším zriaďovateľom je katolícka cirkev. Myslím si, že nie sme len školou v zmysle inštitúcie – snažíme sa pre všetkých, a že k nám chodia skutočne rôznorodé deti, vytvárať prijímajúce prostredie. Veľký dôraz kladieme na duchovný program. To je oproti iným školám na nás zrejme „to“ iné. Katolícke náboženstvo a sväté omše sú pevnou súčasťou programu pre všetky deti, s tým k nám v septembri vždy aj nastupujú. Sám v škole ako učiteľ pracujem tretí rok. Každým jedným školským rokom si uvedomujem, ako sa škola postupne transformuje, rastie. Učitelia a učiteľky menia svoj názor na nové metódy v školstve, otvárajú sa zmenám, ktoré sú nevyhnutné. Myslím si, že to do veľkej miery súvisí s tým, aké máme podporné vedenie. Dostávame poriadnu dávku autonómie, čo do školy zaručene prináša inú pracovnú atmosféru. Lepšiu.
Od septembra budete v škole aj vy postupne zavádzať nový školský vzdelávací program. Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do tohto procesu už tento rok? Ešte to nie je povinné.
Uvedomili sme si, že zmena je nevyhnutná. V škole sme v spolupráci s vedením začali s učiteľmi a učiteľkami na zmenách pracovať už skôr, tvoriť novú víziu. Tak sme si povedali, že to od ďalšieho školského roka spojíme s tým, čo od nás vyžadujú ministerstvo a štát. Nebolo už na čo čakať. Okrem toho, na prvom stupni už dlhšie pracujeme v nejakej miere veľmi podobným spôsobom, ako to odporúča nový štátny vzdelávací program. Zhodli sme sa na tom, že chceme a dokážeme viac už teraz. Nakopli sme sa aj vďaka úzkej spolupráci s RCPU. Navyše, ministerstvo deklaruje, že bude školy v procese zavádzania podporovať. Čím skôr začneme, tým väčšiu podporu v prípade potreby zrejme dostaneme.
Čo bude vďaka zavádzaniu nového kurikula od septembra pre vás iné ako bolo doteraz?
Museli sme vytvoriť nové učebné osnovy a učebné plány pre prvý ročník. Mali sme ich dokonca hotové o viac ako mesiac skôr. Ľudia v kolektíve sa u nás naštartovali. Nikoho sme do toho nenútili, kto chcel, mohol sa pridať. Prirodzene, zapojili sa do toho najmä učiteľky, ktoré tušia, že budú od septembra 2024 učiť v prvom ročníku. Pridali sa k nim aj tie, ktoré mali prvákov a prváčky na starosti doteraz. Chodil som im s tým pomáhať ako mentor. Do detailov sme si rozpracovali ciele – obsahový aj výkonový štandard. Čo sa zmení, to je v podstate proces tvorby vyučovania. Nové kurikulum otvára učiteľom a učiteľkám možnosti a dáva im príležitosti na to, aby učili v súvislostiach, integrovane. Teda nie po predmetoch, ale po oblastiach. Moje kolegyne už s tým nejaké skúsenosti majú. Dokonca sa im tak dobre učilo. Našli sme vzorové schémy a zjednocujúce prvky, dali sme tomu spoločnú ročnú tému. Zostáva už len dúfať, že to bude deti baviť.
Bude to baviť aj učiteľov a učiteľky? Dokážu opustiť svoje bezpečné miesto pred tabuľou?
Verím, že áno. Nové kurikulum podľa mňa predstavuje oslobodenie vyučujúcich z nudných schém a tabuliek, dáva im autonómiu vytvárať hodiny podľa seba, zapojiť svoju kreativitu. Jednou z výhod nového štátneho vzdelávacieho programu sú pružnejšie obsahy – už nie sú skostnatené a príliš detailné. Obsah vzdelávania už nebude tak striktne daný a napriek tomu nikto nebude vedieť menej a nebude hlúpejší. Len sa konečne prestaneme naháňať za tým, či sme všetko prebrali. Budeme mať vďaka tomu omnoho viac príležitostí pozrieť sa na to, či sa deti vedia učiť a ako to ich učenie vyzerá.
Stretávate sa v škole s negatívnymi reakciami rodičov žiakov a žiačok, ktorí s novou reformou vzdelávania nesúhlasia?
Pri zápise nových prvákov a prváčok sme sa všetkých rodičov pýtali, či súhlasia s tým, že sa naša škola od septembra zapojí do postupného zavádzania nového štátneho vzdelávacieho kurikula. Nie som si istý, do akej miery bola táto otázka zrozumiteľná, ale výsledok je pozitívny. (smiech) Každopádne, máme s rodičmi naplánované aj predprvácke stretnutie, kde im v spolupráci s kolegyňami z RCPU aj z Národného inštitútu vzdelávania a mládeže (NIVAM) všetko dopodrobna vysvetlíme. Najdôležitejšie je podľa mňa prijať zámer autorov tejto školskej reformy – prispieť k tomu, aby deti samostatnejšie bádali a premýšľali v celkoch.
Čo môže byť vašou najväčšou výzvou pri zavádzaní nového štátneho vzdelávacieho programu? Prípadne regionálnou, ak sa to dá vôbec zovšeobecniť.
Zrejme to budú tí rodičia, na ktorých si sa už pýtala – vo všeobecnosti. Nielen my budeme musieť búrať mýty a veľa vysvetľovať. Mám na to pripravený jeden trefný príklad, vlastnú mentorskú skúsenosť. Jedna učiteľka dala svojim žiakom a žiačkam v úvode perfektne pripravenej hodiny dejepisu interaktívnu úlohu. Mali si prezerať staré fotografie z Československa a diskutovať o nich v skupine. Ich reakcia na túto úlohu bola – pani učiteľka, radšej nám nadiktujte poznámky. Toto je pre mňa najlepší argument na podporu novej reformy vzdelávania. Sme na tom zle, ak je pre deti jednoduchšie naškrabať si nadiktované poznámky, doma sa ich naučiť naspamäť a potom ich zabudnúť. Otvorená diskusia je oveľa dôležitejšia časť učenia pre život ako sa bifliť. Za výzvu však považujem aj to, či naozaj všetci učitelia a učiteľky pochopia, čo od nich táto reforma očakáva. Tá totiž vyžaduje zmenu myslenia – už nemáme byť tí, čo kraľujú nad obsahom a nad triedou. Ale nie je to ani o tom, aby sme sa celé vyučovanie hrajkali. Dobrá didaktika je o tom, aby učitelia vytvárali príležitosti pre deti, aby sa učili.
Dôležité zrejme bude poriadne si nový štátny vzdelávací program naštudovať. Čítať medzi riadkami, s porozumením.
Presne tak. Naozaj dôležité je, aby si tie učiteľské kolektívy k tomu sadli a začítali sa do toho spoločne. Poznám, bohužiaľ, aj takých kolegov a kolegyne z fachu, ktorí si zaň sadli len tak – nalistovali si strany o tom, čo za obsah majú odučiť a koniec. To ale tentokrát nestačí. Určite by si mali prečítať aj výkonový štandard. Ten hovorí o tom, čo majú deti vedieť alebo vedieť urobiť. Moje kolegyne z prvého stupňa sa tým štátnym vzdelávacím programom prehrýzli do najmenšieho detailu. Prečítali si ho, diskutovali nad ním, poznámkovali si ho. To je teda ďalšia z výziev tejto reformy – pre nás pre učiteľské kolektívy. Rozumieme správne, ako to vlastne autori nového štátneho vzdelávacieho programu mysleli? Nečítame to postarom?
Na workshope pre učiteľov a učiteľky v sídle Regionálneho centra podpory učiteľov (RCPU) pre okresy Banská Bystrica a Brezno. Archív NDS
V súvislosti s tvojou poslednou vetou sa mi natíska otázka, či učitelia a učiteľky tak trochu, zomletí systémom, nezabudli deti učiť, ako sa učiť?
Zrejme áno, ale, našťastie, nie všetci. Mnohé deti si do školy len mechanicky prídu zobrať informácie. A áno, málokto sa tu doteraz zamýšľal nad tým, čo sa im dobre učí, prečo sa im to dobre učí, alebo naopak, čo im robí pri učení problém. Kvalitní učitelia a učiteľky ale nevymreli a od detí si roky pýtajú spätnú väzbu, kladú im reflexívne otázky. Sú to však len fragmenty bez kontinuálneho smerovania naprieč vzdelávacím procesom. Ak nám záleží na tom, aby sa naše deti efektívne učili, mali by sme im dať dobrý základ na to, aby sa neprestali učiť celý život – aby našli svoj učebný štýl. Sprevádzajme ich tým, vyhodnocujme to. Aj o tom je jeden z konceptov novej reformy vzdelávania. Volá sa metakognícia.
Zastavme sa ešte na chvíľu pri tvojej druhej práci – pri mentorovaní. Venuješ sa tomu dva roky. Pozoruješ za ten čas nejakú zmenu vnímania regionálnych centier podpory medzi učiteľmi a učiteľkami? Ich prvotné ohlasy boli veľmi zmiešané, nedôverčivé.
Napríklad u nás v škole nastal veľký boom efekt – keď sa povie mentor, každý si s tým asociuje niečo pozitívne. Nejakým mentoringom prešli u nás už všetky učiteľky prvého stupňa, ktorých sa zavádzanie nového školského vzdelávacieho programu teraz týka. Aj vychovávateľky a asistentky. Dostali spätnú väzbu na svoju prácu, sú motivované. To však môže byť aj tým, že majú s mentorstvom dobrú skúsenosť cezo mňa, cez blízkeho kolegu. Z iných škôl však kde-tu mám aj dnes ešte skúsenosť s tým, že si učitelia, učiteľky a školy samotné strážia svoje súkromie, nepúšťajú si ľahko k telu v podstate cudzích ľudí.
Môžeš, prosím ťa, uviesť aj konkrétne príklady, ako to vyzeralo, keď si za nimi do školy prišiel? Ako ťa vnímali?
Jednému učiteľovi, ktorého som mentoroval, dokonca pomerne dlho trvalo pochopiť, že nie som zo školskej inšpekcie. Že o ňom nespíšem žiadnu zápisnicu. Iný sa ma zas pýtal, či mi bude musieť po mentoringu niečo odovzdať, nejaký výstupný materiál. Z inovačného vzdelávania sú zvyknutí, že musia vždy niečo odovzdávať, sú tak vopred naprogramovaní. Jedna učiteľka sa ma dokonca pýtala, či mi má odovzdávať svoje prípravy na vyučovacie hodiny – tak vnímala moje mentorstvo, ako kontrolu. Naopak, veľmi pozitívnu skúsenosť mám s učiteľom, ktorý robieval otvorené hodiny oveľa skôr, než som k nemu prišiel ako mentor. Pozýval svojich kolegov a kolegyne, aby sa chodili pozerať na jeho hodiny. Potom si od nich pýtal spätnú väzbu napríklad na to, ako robí s deťmi skupinovú prácu a podobne. S mojou prítomnosťou na jeho hodinách už teda nemal najmenší problém.
Povedzme si teda, čo je vlastne tvojou úlohou ako mentora?
Mojou úlohou je v podstate sprevádzať učiteľov a učiteľky pri ich vlastnom raste v profesii. Pri ich premene myslenia a nazerania na učiteľskú prax. Dávam im spätnú väzbu na ich prácu, nasvietim im to, čo robia dobre. To je veľmi dôležité, pretože práve to ich nabíja a posúva. To je môj cieľ. Mnohí z nich nepočuli o sebe a o svojom učiteľstve nikdy nič dobré, nepočuli vyváženú spätnú väzbu, nezažili rešpektujúcu komunikáciu od vedenia. Poukazujem na to, čo už v podstate v súlade s novou kurikulárnou reformou dávno robia, hoci len čiastočne, len si to možno neuvedomujú. Niektorí sami cítia, že frontálne vyučovanie nemá zmysel, že lievikom nalievať informácie do hláv deťom nie je efektívne. Okrem toho ich vediem k tomu, aby pri všetkých zmenách, ktoré sa okolo nich dejú, našli príležitosti aj na svoj osobný rast. Hoci, nie vždy je to ľahké. Stretol som sa už aj s tým, že riaditelia škôl zakazovali svojim učiteľom a učiteľkám vzdelávať sa, pretože to nebolo v súlade s ich pôvodným plánom.
Veľmi často spomínaš spätnú väzbu. Viem, že to, že ty si sám dostával veľmi efektívny, podnecujúci a rešpektujúci feedback ťa ako učiteľa posilnilo a dnes sa preto nebojíš robiť chyby, ale nezabúdaš ich potom reflektovať. Pýtaš si aj ty sám od svojho žiactva spätnú väzbu?
Jasné, raz za čas – na slovenčine aj na nemčine, ktoré učím. V škole deti bežne známkujeme, aj to je istým spôsobom spätná väzba, i keď veľmi chudobná. No na prvom stupni sa už moje kolegyne púšťajú v triedach do formatívneho slovného hodnotenia. Naši od septembra čerství tretiaci napríklad vôbec nezažili hodnotenie včeličkami či nálepkami, trestami alebo odmenami. Nepoznajú iné ako slovné hodnotenie.
Moje osobné spomienky na hodiny nemčiny na gymnáziu nie sú lichotivé. Spájajú sa mi s pomerne prísnou, neempatickou učiteľkou, kvôli ktorej som ten jazyk prestala mať rada. Prestalo ma baviť učiť sa ho, začalao som v ňom zlyhávať. Ako to vyzerá na tvojich hodinách nemčiny?
Žiaci a žiačky mi v rámci spätnej väzby často vravia, že naše hodiny sú zábavné a hravé. Pre dospelých, napríklad pre ich rodičov, sú to pomerne nebezpečné slová – škola predsa, stereotypne, nemá byť zábavná ani hravá. Pristupujem k učeniu nemčiny veľmi jednoducho a pragmaticky. Ak je výkonovým štandardom to, aby žiaci dokázali v cudzom jazyku, v tomto prípade po nemecky, vyjadriť na niečo svoje názory, tak budeme na hodine nemčiny skúšať vyjadrovať svoje názory. To je celé. Akurát to robíme bez nátlaku a stresu z robenia chýb – teda, aspoň sa o to ako učiteľ snažím. Chodia k nám na hodiny nemčiny praktikantky. Minule mi povedali, že si všimli, že deti si na prvej hodine časovania slovies nezapísali do zošitov pravidlá časovania nemeckých slovies. No a? Najskôr sa predsa snažíme si ten cudzí jazyk vyskúšať, slovesá časujeme pomocou barličiek, pomocou skefoldingu – vťahujem ich do toho, aby vôbec po nemecky rozprávali. Kto chce, pravidlá si zapíše, kto nie, ten si ich nezapíše. Ak to niekto nepotrebuje, budem mu veriť. Pre mňa je dôležité vytvárať im príležitosti, aby mi na hodine po nemecky hovorili. V skupinách, sami, v kolotoči – veľa sa pritom hýbeme. A predstav si, aj napriek tomu majú z toho niektoré deti stres.
Predpokladám, že sa boja čokoľvek povedať, aby to nepovedali zle.
Presne tak. Aj napriek tomu, že chodia do školy, ktorá ich rešpektuje a snaží sa naučiť ich, že robiť chyby je úplne v poriadku, do niektorých sa to ešte úplne nevrylo. Vždy sa ich vtedy nadľahčene opýtam, že veď keby to všetko dokonale vedeli, načo by sem predsa chodili. Aj to istým spôsobom pre mňa spätná väzba. V novom školskom roku chcem pre týchto žiakov a žiačky vytvoriť ešte bezpečnejšie prostredie.
V sídle Regionálneho centra podpory učiteľov (RCPU) pre okresy Banská Bystrica a Brezno. Archív NDS
Nadácia pre deti Slovenska má od školského roka 2022/2023 v kompetencii jedno Regionálne centrum podpory učiteľov (RCPU) pre okresy Banská Bystrica a Brezno. Naše RCPU nájdete na adrese: Lazovná 5 (365 labb.), 974 01 v Banskej Bystrici. Vznik regionálnych centier podpory učiteľov iniciovalo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR (od 1. februára 2024 pod názvom Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže) ako jednu z kľúčových reforiem Plánu obnovy a odolnosti SR a uskutočňuje ju v spolupráci s partnermi vo viacerých regiónoch Slovenska. Fungovanie regionálnych centier bude v rokoch 2022 – 2025 finančne zabezpečené z Plánu obnovy a odolnosti SR (Komponent 7, Reforma 1).
