Kvalitatívnu prieskumnú štúdiu sme realizovali od 1. júna 2021 do 15. júla 2021.
Cieľom tejto štúdie bolo identifikovanie potrieb detí a mladých ľudí v dobe pandémie ochorenia Covid-19 alebo po pandemickom období tak, aby sme cielene podporovali riešenia, ktoré zvýšia ich kvalitu života a budú v ich najlepšom záujme.
Dotazníky vyplnilo 286 pracovníkov s deťmi a mladými ľuďmi a 429 detí a mladých ľudí od 12 do 30 rokov (104 z nich chodí na základnú školu, 306 navštevuje strednú školu, 4 študujú na vysokej škole a 12 už neštudujú). Z toho bolo 272 dievčat a 153 chlapcov. Sedemdesiat deväť účastníkov sa zase zapojilo do piatich focusových skupín.
Čo sa najviac zmenilo v živote detí a mladých ľudí počas pandémie?
Pandémiu, lockdown a dištančné vzdelávanie vnímali deti a mladí ľudia z pozitívnej, ale zároveň aj z negatívnej stránky.
Pozitívne vnímali viac času alebo kľudu pre seba, keďže nemuseli cestovať do školy. Oceňovali, že mali viac času na spánok a keď mali chuť, mohli si oddýchnuť aj počas dňa. Pretože ostali doma a boli odkázaní na spoločnosť rodiny, niektorí mladí ľudia hovorili, že mali možnosť zlepšiť kvalitu svojich vzťahov s niektorými členmi rodiny. S rodinou sa venovali činnostiam, na ktoré pred pandémiou nemali čas, napríklad spoločné výlety do prírody. Väčšina mladých ľudí vnímala, že mali čas na svoj rozvoj – venovali sa témam, ktoré ich zaujímali, zlepšili sa v angličtine, alebo začali samostatne cvičiť. Niektorí zistili, že sa zlepšili v organizovaní svojho času. Mladí ľudia pomenovávali, že si uvedomili, ktoré vzťahy sú kvalitné a začali vnímať skutočných priateľov. S touto oblasťou súvisí aj sebapoznanie. Viac času stráveného samého so sebou poskytlo mladým ľuďom príležitosti rozmýšľať o sebe, venovať sa svojim pocitom a vnímať svoju osobnosť.
„Počas pandémie som si uvedomila, aké je dôležité byť so skutočnými priateľmi.“
Ako najvýraznejšie negatíva pomenovali deti a mladí ľudia zmeny v ich fyzickom a následne psychickom stave. Niektorí mladí ľudia hovorili o potrebe vyhľadať psychologickú pomoc. Finančné ohrozenie rodín a strach z ich budúcnosti sa zvýraznil. V rámci fyzických zmien to bolo zvýšenie hmotnosti, zhoršenie kondície, skúsenosti so závislosťami, najmä s alkoholom a drogami. Väčšina mladých ľudí popisuje zmeny v psychike, viac negatívneho myslenia, priveľa času stráveného v online priestore, únavu, zvýšený stav úzkostných stavov a depresívne stavy.
,,Zhoršilo sa mi všeobecné vnímanie a využívanie zmyslov, cítim sa otupene, nedokážem tak precítiť moment. Taktiež mám pocit nudy, aj napriek veľkému množstvu možností nemám energiu, som slabá a unavená (dlhodobo). Už mám plné zuby elektroniky a sociálnych sietí a aj tak na nich trávim čas. Je pre mňa zložité sústrediť a učiť sa. Taktiež som prestala udržiavať kontakty, nemám chuť komunikovať, ani sa socializovať a často v rámci sociálnych sietí ignorujem ľudí, na ktorých mi záleží.“
Obmedzené stretávanie sa s rodinou a priateľmi podporovalo v deťoch a mladých ľuďoch pocit desocializácie. Niektorí mladí ľudia prišli z dôvodu úmrtia na ochorenie COVID-19 o svojich blízkych, prípadne sa ich blízkym zhoršil zdravotný stav pre odkladanie inej zdravotnej starostlivosti.
,,Odlúčenie od rodiny je asi to najhoršie. Nemohli sme sa vidieť dlhé mesiace.“
Dištančné vzdelávanie bolo pre väčšinu detí a mladých ľudí náročné. Vnímali, že učitelia neboli v prvej vlne vôbec pripravení na túto formu vyučovania, nevedeli pracovať s aplikáciami. Dištančné vzdelávanie bolo skôr vnímané ako zasielanie množstva úloh a projektov. Mladí ľudia hovorili, že si uvedomili, aké množstvo vzdelávacieho obsahu je pre nich zbytočné. Museli sa naučiť „plávať“ v záplave informácií, úloh, testov a termínov. Mladí ľudia počas dištančného vzdelávania necítili záujem o svoju osobnosť zo strany učiteľov, vnímali nedôveru, podozrievanie z podvádzania, nedostatočné vysvetlenie učiva aj nemožnosť osobnej komunikácie s učiteľmi. Na rozdiel od prezenčného vzdelávania, kde sa sociálne spoločenstvo v triede vyrovnávalo s ťažkosťami alebo nezmyselnosťami vzdelávacieho obsahu spoločne, v období dištančného vzdelávania tento problém riešili osamotene.
„Zvýšila sa moja závislosť na sociálnych sieťach a spoločenská fóbia, teraz neviem nájsť ten správny balans medzi trávením času s ostatnými a sama so sebou, lebo sa bojím, že úplne o druhých znovu prídem. Mám pocit, že mi bola odobratá mladosť.“
Napĺňanie potrieb detí a mladých ľudí
Podľa detí a mladých ľudí neboli v tomto období napĺňané tieto ich potreby:
- reálna komunikácia
- socializácia
- úcta a uznanie
- osamostatnenie sa od rodičov
- učenie sa v škole
- bezpečie a istota
- sebarealizácia
- realizovanie športových aktivít
Pred návratom do škôl, po izolácii, sa mladí ľudia najviac obávali:
- aké budú mať známky v škole
- či dobehnú učivo v škole
- ako sa k nim budú správať učitelia
- či prekonajú úzkosti a obavy, ktoré mali počas pandémie
- čo ak sa nakazia Covidom-19
- či si budú rozumieť s kamarátmi a spolužiakmi
Čo by mali robiť dospelí, aby vedeli ako pracovať s deťmi a mladými ľuďmi v tomto období?
- viac počúvať mladých, komunikovať s nimi o ich potrebách s empatiou a rešpektom
- viac sa s nimi stretávať, tráviť s nimi kvalitne čas
- komunikovať s inými dospelými o ich skúsenostiach
- vzdelávať sa o tom, ako prekonávať kritické situácie a pomáhať ich prekonávať aj deťom a mladým ľuďom
- dospelí by mali mať možnosť dostávať individuálne poradenstvo ako komunikovať s mladými ľuďmi
Názory dospelých pracovníkov s deťmi a mladými ľuďmi
Pandémiu, lockdown a dištančné vzdelávanie vnímali pracovníci s deťmi a mladými ľuďmi na rozdiel od detí a mladých ľudí hlavne z negatívnej stránky. Pozitívna stránka v priamych vyjadreniach nebola pomenovaná. Najvýznamnejšie negatívne javy, ktoré v súvislosti s pandémiou pracovníci s deťmi a mladými ľuďmi pomenovávali, sú:
- ohrozenie internetu (závislosť na počítačoch, sociálnych sieťach, mobile)
- zdravotné problémy (zvýšenie hmotnosti, problémy s pohybovým aparátom, zníženie pohybových aktivít)
- strata socializácie (náročnejšie nadobúdanie vedomostí a zručností, problém s priamou komunikáciou)
- psychické problémy (osamotenosť, neistota, úzkostné stavy, depresie, problémy so sústredením, pocity preťaženia, strata záujmu o aktivity, vážne problémy so štúdiom, vyhorenie, verbálna agresia, strata motivácie učiť sa, nezvládanie organizácie času dňa)
- problémy v rodine (konflikty, násilie, strata finančných istôt)
Podľa pracovníkov s deťmi a mladými ľuďmi neboli v tomto období napĺňané tieto potreby detí a mladých ľudí:
- socializácia
- reálna komunikácia
- realizovanie športových aktivít
- učenie sa v škole
- osamostatnenie sa od rodičov
- sebarealizácia
- úcta a uznanie
- bezpečie a istota
Čo najviac prekvapilo dospelých po návrate detí a mladých ľudí do života?
Po návrate detí a mladých ľudí do škôl dospelých najviac prekvapili výrazne zhoršené komunikačné zručnosti, ťažko sa rozbiehajúca komunikácia tvárou v tvár, niektorí študenti boli verbálne agresívnejší. Napriek tomu cítili, že mladí ľudia chceli byť vypočutí, keď im v rámci aktivít zabezpečili dostatok intímnosti. Pri niektorých deťoch vnímali strach z náhleho návratu, bola to pre nich veľká zmena, nastúpila sociálna fóbia. Podľa dospelých si mladí ľudia odvykli od rituálov, pravidelných návštev, aktivít. Znížila sa ich zapojenosť, aktívny prístup do projektov a dobrovoľníckych programov mladých.
Uvedomili si, ako veľmi vplýva čas na odlúčenie, citové ochladenie a schopnosť pozornosti po návrate do škôl. Zaskočilo ich, ako veľmi boli deti a mladí ľudia demotivovaní, vyhorení, depresívni, úzkostní a smutní. V niektorých komunitách bolo prekvapením aj to, koľko 15 ročných dievčat prišlo späť do školy tehotných. Učitelia po návrate do škôl zistili slabé vedomosti žiakov a študentov napriek tomu, že počas dištančného vzdelávania uvádzali, ako veľmi sa snažili kvalitne diaľkovo učiť. Ako dôležité popisovali stratu učebných návykov a závislosti na sociálnych sieťach. Najviac ich prekvapilo zistenie, že v rodinách to nefungovalo. Zhoršili sa vzťahy v dôsledku toho, že všetci zostali doma spolu, veľa rodičov prišlo o prácu, zvýšil sa tak ich strach o existenciu.
Ako veľmi dôležitý jav pomenovali u žiakov a študentov stratu zručnosti spolupracovať. Deťom a mladým robili problém aj samostatnosť a samostatná zodpovedná práca. Tiež neochota nabehnúť na systém samoštúdia. Dospelí trochu vyvíjali tlak na to, aby boli deti a mladí ľudia zodpovední, cieľavedomí, samostatní, dodržiavali termíny, pracovali systematicky, vypracovali si individuálny plán práce a dodržiavali ho. Aby si boli vedomí, že majú nielen práva ale aj povinnosti.
„Cez dištančné vyučovanie si zlepšili spôsoby, ako hľadať výhovorky u rodičov a učiteľov. Mali viac nutkania k tomu, aby podvádzali, klamali a zavádzali.“
Na aké aktivity po návrate do škôl alebo organizácií deti a mladí ľudia reagovali pozitívne?
Pracovníci s deťmi a mladými ľuďmi hodnotili ako pozitívne a efektívne aktivity:
- na rozvoj komunikačných zručností
- dobrovoľnícke aktivity, ktoré podporovali sociálny kontakt s ľuďmi alebo so zvieratami (zvieracie útulky)
- diskusie a aktivity na spoločné bádanie a spoluprácu
- rolové hry a hranie modelových situácii (témy navrhovali deti)
- neformálne aktivity s možnosťou výberu
- projektové a zážitkové vyučovanie v prírode, interaktívne didaktické úlohy bez súťaživých prvkov
- manuálna práca v prírode
- individuálny prístup zameraný na osobnosť – oceňovanie, pozitívna spätná väzba vo vyučovaní alebo pri iných aktivitách,
„Výborne fungovali vtipy, konečne sme sa mohli spolu smiať.“
Akú podporu by podľa dospelých potrebovali rodičia detí alebo mladých ľudí?
- predovšetkým morálnu, nemenej finančnú pomoc na zvládnutie dištančnej formy vyučovania
- viac im priblížiť metódy a formy práce v dištančnom vzdelávaní, zvýšiť ich IT gramotnosť
- aby vedeli svojim deťom dávať viac pochopenia a robili menší tlak na známky
- pomoc odborníkov, napríklad školského psychológa
- zabezpečiť PC techniku v sociálne slabších rodinách
- rady ako sa vzdelávať s deťmi doma, internetové pripojenie pre žiakov aj financie na zabezpečenie počítača
- študijné oddelenie na každej škole a tiež ochotných technických pracovníkov, ktorí pomôžu s prípadnými problémami v rodinách
- ako vychádzať so svojim dieťaťom aj napriek tomu, že je v období vzdoru voči autoritám a zabezpečiť tak bezpečné domáce prostredie
- podpora kritického myslenia
- pochopenie zo strany učiteľa, podporiť rodiča v slobodnom vyjadrení svojho názoru, aby sa nebál, že si učiteľ „sadne“ na jeho dieťa
- rozhovory a spôsoby ako sa rozprávať so svojimi deťmi (koronakríza bola predsa jedinečná príležitosť nájsť cestu k sebe)
- podpora komunikácie v skupine rodičov o svojich problémoch a pocitoch
- podpora a vhodné nastavenie spolupráce rodiča a školy (stanovenie si jednotného, najvhodnejšieho prístupu zo strany rodiča a školy)
- pre rodičov malých detí je potrebná interakcia s pedagógmi aj psychológom, u mladých ľudí skôr námet, ako pomôcť prekonať sociálnu izoláciu
- rady psychológa, psychoterapeuta, špeciálneho pedagóga
- online konzultácie pre rodičov s vyučujúcimi všetkých predmetov
- vzdelávanie pre rodičov – psychosociálny výcvik, komunikačné zručnosti, rešpektujúca komunikácia, techniky, aktivity na spoznanie druhých
Akú podporu v tomto období pandémie potrebujete vy, dospelí, osobne?
- vzdelávať sa o tom, ako prekonávať kritické situácie
- viac sa stretávať a rozprávať sa s mladými ľuďmi o ich pocitoch a problémoch
- komunikovať s inými pracovníkmi s deťmi a mladými ľuďmi o ich skúsenostiach
- individuálne poradenstvo od odborníkov
- viac počúvať deti a mladých ľudí
Závery prieskumu
V rámci prieskumu je čitateľný výrazný rozdiel vnímania javov a potrieb medzi deťmi a mladými ľuďmi a pracovníkmi s deťmi a mladými ľuďmi, vrátane pedagógov. Charakterizuje ho citát pracovníka s deťmi a mladými ľuďmi: ,,Individuálne som presvedčený o tom, že cieľovou skupinou tohto prieskumu by nemali byť učitelia alebo iní pracovníci s deťmi a mladými ľuďmi, ale mladí ľudia sami. Čo si o tom myslíme my, nie je dôležité, lebo nemáme dostatok informácií.“
Deti a mladí ľudia hovorili za seba, z osobného pohľadu, bez hľadania vinníkov za dané javy v pandémii a následky v ich živote, o svojom prežívaní a skúsenostiach. Z hľadiska citlivosti a kritickosti veku, (cieľová skupiny respondentov bola vo veku 12 – 30 rokov) v akom sa nachádzajú respondenti, sme takéto výsledky neočakávali. Opisne vyjadrovali, čo sa dialo s nimi ako s deťmi a mladými ľuďmi, popisovali svoje pocity a hľadali riešenia.
Dospelí (rodičia, pracovníci s deťmi a mladými ľuďmi, učitelia) pomenovávali problémy a hľadali vinníkov, hovorili o nedostatočnej motivácii mladých ľudí, ich nezáujme, podvádzaní počas dištančného vzdelávania, nedostatočnej pozornosti, nezáujme komunikovať, ale aj o lenivosti.
Najväčší rozdiel medzi oboma skupinami bol vo vnímaní dôležitosti a formách napĺňania potrieb detí a mladých ľudí. Najviac v potrebách pochopenia, rešpektu a uznania. Dospelí boli tak zaskočení novou situáciou, zahltení existenčnou neistotou a ponorení do svojich problémov, že neboli schopní poskytovať empatiu a dostatočnú podporu deťom a mladým ľuďom.
„Potrebujeme pracovať na tom, aby naše deti a mladí ľudia cítili, že nám záleží nielen na ich fyzickom, ale aj duševnom zdraví. Chceme, aby sa cítili prijatí v ich individualite, cítili, že ich úprimne počúvame, prejavujeme im rešpekt, empatiu, a uznanie vo všetkých oblastiach ich života.“
