Tina Gažovičová pochádza z Bratislavy, ale časť svojho života prežila v zahraničí. Nikdy ale neuvažovala nad trvalým odchodom zo Slovenska. Od jari 2017 žije s manželom a dvoma deťmi na lazoch v Zaježovej. Práve vďaka tomu podľa nej trávia veľa spoločného rodinného času v krásnej prírode. Rada chodí behať do lesa. Vyhovuje jej, že má prácu bez pevnej pracovnej doby a s prístupom na internet vie pracovať odkiaľkoľvek. Je jednou z piatich regionálnych konzultantiek grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Mali ste už od mala jasno, čomu sa v živote chcete venovať?
Nie, dlho som nemala žiadnu konkrétnu predstavu o mojom zamestnaní a možno aj vďaka tomu teraz robím rôzne veci. Ale už v skorom veku som začala byť citlivá na sociálne problémy v spoločnosti a vedela som, že chcem robiť s ľuďmi. To ma priviedlo k výberu štúdií.
Kam ste šli študovať na strednú, vysokú školu?
Počas osemročného gymnázia som vystriedala školy vo Viedni, v Bratislave a v mestečku Bethesda, v štáte Maryland v USA. Práve škola v USA mi dala najviac, lebo umožňovala žiakom vyberať si predmety podľa vlastného záujmu a úrovne vedomostí. Po maturite som odišla do Brna, kde som absolvovala bakalárske štúdium sociológie a sociálnej antropológie. Potom som sa vrátila do Bratislavy, kde som získala magisterský a neskôr doktorandský titul na Ústave verejnej politiky Univerzity Komenského. V rámci nich som sa zameriavala na vzdelávacie politiky. Sociológia ma naučila skúmať spoločnosť. Odbor verejná politika ma priviedol k hľadaniu systémových riešení na spoločenské problémy.
Čomu ste sa začali venovať hneď po ukončení štúdia?
Už počas vysokoškolského štúdia som začala pracovať pre viaceré mimovládne organizácie v Bratislave. V roku 2009 som ešte ako študentka prišla do Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK), kde som potom niekoľko rokov intenzívne pracovala a naďalej s organizáciou spolupracujem na diaľku.
Desať rokov sa venujete výskumu a konzultáciám v oblasti ľudských práv a vzdelávania detí z menšín. Ako si bežný človek môže predstaviť vašu prácu?
Neziskový, mimovládny sektor, v ktorom pracujem, je financovaný na projektovej báze. To znamená, že dostaneme financovanie na konkrétne aktivity v určitom období, väčšinou rok alebo dva. Projekty sú rôzne a ja v nich mávam rozličné úlohy. V súčasnosti pracujem pre viaceré organizácie ako lektorka kurzov, konzultantka pre školy, projektová manažérka, výskumníčka a mám aj ďalšie úlohy.
Aké veci na Slovensku súvisiace so vzdelávaním zdravotne znevýhodnených, prípadne sociálne slabších, viete vďaka vašej práci meniť, zlepšovať?
Usilujeme sa zlepšovať vzdelávanie rôznymi spôsobmi. Napríklad pred desiatimi rokmi sme v CVEK-u robili prvý výskum o vzdelávaní detí cudzincov na Slovensku. Naše výsledky sme publikovali, aby boli k dispozícii každému, vrátane tvorcov politík. Ja som zároveň publikovala štúdiu o situácii v Rakúsku, kde majú s migráciou bohaté skúsenosti. V nadväznosti na tento výskum sme v spolupráci s Nadáciou Milana Šimečku viedli akreditované vzdelávania pre učiteľov, ako učiť deti cudzincov. V súčasnosti pôsobím ako konzultantka pre školy a viem školám sprostredkovať svoje skúsenosti aj v tejto oblasti.
Navštívili ste radu škôl po celom Slovensku i v zahraničí. K čomu ste dospeli? Aké sú výsledky vášho pozorovania?
Úlohou školy je vzdelávať deti, ktoré do nej prídu. Znie to jednoducho, ale v praxi sa školy riadia svojou predstavou, aké by deti mali byť, nie konkrétnymi deťmi. Škola by sa v rámci svojich možností mala usilovať o zabezpečenie takého prostredia, pracovníkov na škole a výučby, aby jej žiaci vedeli čo najlepšie rozvíjať svoj potenciál. Takéto prispôsobovanie sa neznamená, že žiaci budú môcť rozhodovať o všetkom. Ale ich záujem stojí na prvom mieste. Napríklad na Slovensku existuje viacero škôl s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré navštevujú výlučne deti s materinským jazykom rómskym.
Takéto školy by mali upraviť spôsob výučby tak, aby sa slovenčina vyučovala podľa metodík výučby cudzieho jazyka. Zároveň by mala zakomponovať materinský jazyk detí do vyučovania. Nové pojmy žiaci pochopia rýchlejšie s prekladom z ich materinského jazyka. Škola by sa tiež mala usilovať zamestnať pracovníkov, ktorí hovoria jazykom detí. Podobné situácie riešia školy všade na svete. V západnej Európe sú napríklad bežné školy, kde takmer každé dieťa hovorí doma iným jazykom. Niektoré školy v Rakúsku preto zaviedli predmet „materinský jazyk“, v rámci ktorého žiakov učia písať a čítať v ich prvom jazyku. Každý jazyk, ktorý plnohodnotne ovládajú ústne aj písomne rozvíja ich mozog a otvára im ďalšie možnosti do budúcnosti.
Ako je podľa vás nastavené naše školstvo na prácu s rozličnými deťmi?
Nechcem zovšeobecňovať, lebo školy sú rôzne. Ale školský systém na Slovensku je vo svojej podstate veľmi neflexibilný. Nastavil očakávania podľa veku detí a všetky by mali spĺňať rovnaké štandardy. Ako jediný nástroj na rozlišovanie medzi nimi sú známky. Predstavme si dieťa s talentom na jazyky a ťažkosťami s počítaním príkladov. V škole bude asi mať jednotku zo slovenčiny a angličtiny, ale čoskoro sa na týchto hodinách začne nudiť. Z matematiky bude mať asi horšiu známku, pocit zlyhania a prípadné doučovanie. Vo výsledku bude viac času tráviť s tým, v čom sa mu nedarí. Je to systém, ktorý sústreďuje pozornosť na zlyhania, nie na talenty. Pritom my by sme žiakov mali rozvíjať predovšetkým v ich silných stránkach a na tom budovať ich sebavedomie a motiváciu.
Ja sama nerada spomínam na väčšinu mojej školskej dochádzky. Veľa energie som musela venovať predmetom, ku ktorým som nemala vzťah a takmer nič si z nich nepamätám. Aby som nimi prechádzala, memorovala som sa poučky na písomky. Naproti som mala v rámci vyučovania veľmi málo priestoru venovať sa oblastiam, ktoré ma zaujímali, napríklad spoločenským vedám. Aj na Slovensku pribúdajú školy, ktoré vedia lepšie pracovať s individuálnym rozvojom jednotlivých žiakov, ale systém ako taký to zatiaľ plošne nepodporuje.
Odborne sa venujete aj zavádzaniu inovácií. Aké inovácie sa vám podarilo zaviesť?
Jednou z mojich aktivít je prinášanie inšpirácií zo zahraničia na Slovensko. Opakovane som sprevádzala napríklad nemeckú inovátorku Margret Rasfeld, ktorá v Berlíne založila alternatívnu školu ESBZ. Vďaka organizáciám Živica, CVEK a európskemu projektu SoIL za posledné dva roky opakovane navštívila Slovensko ona a učitelia a žiaci z jej školy. Táto škola posilňuje individuálne talenty svojich žiakov a vedie ich k samostatnosti. Uvediem len jeden príklad. Na ich škole každý žiak samostatne pracuje na predpísaných úlohách a test píše vtedy, keď je na to pripravený. Aby sa žiaci naučili využívať a nezneužívať túto slobodu, každý má pravidelné stretnutia so svojim osobným tútorom. Takáto škola je vo svojej podstate inkluzívna a vie integrovať napríklad aj žiakov s mentálnym postihnutím, lebo každý ide svojim tempom, nie len deti s uznanými špeciálnymi potrebami. Na jeseň tohto roku sme skupinu učiteľov a odborníkov zobrali do Berlína, kde túto, aj iné inkluzívne školy, mohli zažiť na vlastné oči. Verím, že toto všetko prispieva k zavádzaniu inovácií aj na slovenských školách.
Ako vnímate vy, ako odborníčka, inkluzívne vzdelávania na Slovensku, ak hovoríme o zdravotne znevýhodnených?
Zo štatistík vieme, že na Slovensku je podiel detí v špeciálnych školách trikrát vyšší, ako je priemer krajín EÚ. To znamená, že náš systém v pomerne vysokej miere posiela deti so špeciálnymi potrebami do škôl, kde sa učia oddelene od svojich rovesníkov. Špeciálne školy môžu pre niektoré deti mať svoje opodstatnenie, ale ich zásadnou nevýhodou je, že umelo vytvárajú homogénne prostredie, v ktorom sa žiaci nemôžu učiť od svojich rovesníkov a neučia sa vzájomne, ako spolu fungovať. Ľudia s telesným aj mentálnym zdravotným znevýhodnením sú súčasťou našej spoločnosti a som presvedčená, že vo väčšine prípadov je lepšie, keď sa na škole vzdelávajú rôznorodí žiaci spoločne.
Ako podľa vás pristupujú školy k týmto žiakom?
Napriek nepriaznivým štatistikám stretávam mnoho nadšených učiteľov, ktorí sa usilujú o tvorbu inkluzívneho prostredia na svojej škole. Dôležité je zabezpečenie dostatočného podporného personálu. Je hanba, že veľká časť žiadostí o asistentov zostáva každoročne zamietnutá. Chýbajú aj špeciálni pedagógovia a školskí psychológovia, ktorých najmä menšie školy nevedia zaplatiť.
Máte skúsenosti aj ako lektorka v oblasti scitlivovania a odbúravania predsudkov, kritického myslenia a argumentácie na základných, stredných aj vysokých školách a pri vzdelávaní dospelých. Aké sú najčastejšie predsudky, s ktorými sa na školách stretávate?
Venujem sa vzdelávaniu v oblasti kritického myslenia, ľudských práv a výchovy k demokracii. Vďaka projektu Centra pre komunitné organizovanie navštevujem základné a stredné školy v Banskobystrickom kraji a vediem hodiny so žiakmi a tiež semináre pre učiteľov.
Žijeme v dobe, v ktorej vieme prostredníctvom internetu akúkoľvek informáciu rýchlo vyhľadať. Je však ťažké sa v tom oceáne informácií vyznať. Pod pojmom kritické myslenie teda zahŕňam aj informačnú či mediálnu gramotnosť, schopnosť vytvoriť si na základe získaných informácií vlastný názor a viesť slušnú výmenu rôznych názorov. Za dôležité považujem aj odbúravanie predsudkov, ktoré sú istou formou logických chýb, lebo v nich zovšeobecňujeme počuté či zažité zlé skúsenosti z jednotlivcov na celú skupinu. Na Slovensku sú jednoznačne najviac rozšírené predsudky voči Rómom a moslimom.
Ako je ich možné odbúravať?
Najdôležitejšie je uvedomiť si, že podobne ako Slováci nie sú všetci rovnakí, nie sú rovnakí Rómovia ani moslimovia. Každého človeka treba posudzovať individuálne. Zároveň zdôrazňujem, že neexistuje jednotná „rómska“ či „moslimská“ kultúra. Mnohé z toho, čo ľudia na Slovensku na Rómoch kritizujú, súvisí s generačnou chudobou, v ktorej časť z nich žije a ktorá sa vyznačuje aj neustálym toxickým stresom, hladom či zvnútornenou bezmocnosťou. Vhodné sú aj zážitkové aktivity, v ktorých si žiaci, alebo aj dospelí, môžu hravou formou vyskúšať pocit vylúčenia či znevýhodnenia.
S kým a čo najčastejšie konzultujete?
Ako konzultantka pôsobím pre Nadáciu pre deti Slovenska v rámci projektu Školy inkluzionistov. Som kontaktná osoba pre štyri školy v Banskobystrickom kraji a konzultujem s nimi ich aktivity, ktorými sa usilujú, aby sa stali inkluzívnejšími školami.
Aké školy ste dostali pod svoje krídla?
Všetky štyri školy sú stredne veľké a tri z nich sú v obci či malom meste, kde nie je žiadna iná základná škola. To ich prirodzene vedie k vyššej miere inkluzívnosti, lebo sa snažia naozaj vzdelávať všetky deti, pre ktoré sú spádovou školou. Štvrtá škola je v meste Zvolen a tam spolupracujem s učiteľkou nultého ročníka, v ktorom sa vzdelávajú rómske deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia.
Akým spôsobom na školách už pracujete?
Na začiatku školského roka som každej škole pomáhala pripraviť si vlastný projekt. Zapojené školy získali grant 2 000 eur a rozhodovali sa, ako peniaze najlepšie využiť. Každú z nich navštevujem aspoň raz za mesiac, hovoríme o novinkách, priebehu naplánovaných aktivít a prinášam im inšpirácie z iných škôl či krajín. Zároveň mojim kontaktným osobám na škole ponúkam mentoring priamo na ich vyučovacích hodinách.
Aký zmysel vám pôsobenie na týchto školách dáva?
V spolupráci so školami vidím obrovský význam, lebo každá škola je do určitej miery samostatné univerzum. Zmeniť systém zhora je veľmi ťažké a môžu to urobiť iba ľudia v rozhodujúcich pozíciách. Podpora samotných učiteľov zase neraz stroskotá na tom, že ich nové nápady nie sú kompatibilné s predstavou vedenia školy. Až keď je vôľa na úrovni školy, má možnosti pre zavádzanie pozitívnych zmien.
Čo túžite na týchto školách v rámci programu Škola inkluzionistov zmeniť?
Inkluzívna škola je taká, kde sa učitelia, žiaci, rodičia a všetci ostatní cítia dobre a vedia naplno rozvíjať svoj potenciál. Každá škola má svoje špecifiká a inú východiskovú pozíciu. V rámci projektu sa ich snažíme podporovať, aby zavádzali inkluzívne zmeny. Nie je to o jednom opatrení, ale v prvom kroku o postoji a hodnotách, s akými k vzdelávaniu detí pristupujú.
Aké sú vaše hlavné ambície?
Mojou hlavnou ambíciou je robiť svoju prácu dobre. Mám radosť, keď môžem byť prínosná a keď vidím, že výsledky môjho snaženia oceňujú aj iní.
