Eva Jamborová má 45 rokov, býva v Dudinciach. Má dvoch synov. Rada si prečíta dobrú knihu. Čas ale rada trávi i v záhrade. Šťastnou ju robia chvíle s rodinou a priateľmi, ale aj úspechy v práci. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Ako si spomínate na vaše detstvo, k čomu ste inklinovali?
V detstve som veľmi rada kreslila a čítala.
Vždy ste mali k deťom blízko?
K práci s deťmi ma priviedlo rozhodnutie nasledovať moju sestru, ktorá vyštudovala učiteľstvo. Myslím, že to bolo správne rozhodnutie, práca s deťmi je veľmi obohacujúca a zmysluplná.
Kde ste sa teda rozhodli študovať?
Študovala som na Pedagogickej fakulte Mateja Bela v Banskej Bystrici, učiteľstvo pre 1. Stupeň základných škôl.
Skončili ste školu, čo nasledovalo potom?
Po ukončení štúdia som sa zamestnala v Šahách, kde som navštevovala základnú školu aj gymnázium. Učila som na základnej škole 22 rokov.
Dnes ste riaditeľkou, už tretí rok na Spojenej škole v Dudinciach. Aký zmysel vám táto práca dáva?
Práca riaditeľky školy predstavuje pre mňa možnosť ovplyvniť smerovanie školy a tvoriť víziu, ktorú by som chcela dosiahnuť tímovou prácou.
Predstavili by ste nám prosím vašu školu?
Našu školu navštevuje 183 žiakov. Z toho je 18 žiakov integrovaných. Školu navštevujú aj žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia. Traja žiaci pracujú s asistentom.
Čím je škola špecifická?
Spojená škola Dudince je špecifická tým, že spája v sebe tri zložky. Materská škola, základná škola a základná umelecká škola poskytujú deťom rôzne formy vzdelávania. Snažíme sa tieto tri zložky prepájať, robíme spoločné koncerty, deti majú radi rovesnícke vzdelávanie. Vyzdvihla by som prístup našich učiteľov, ktorí sú ochotní žiakom vždy pomôcť a poradiť.
Čo vy a inklúzia?
Inklúzia je pre nás cieľ. Chceme byť školou otvorenou pre všetky deti. Inakosť chápeme ako príležitosť učiť deti tolerancii, spolupráci, empatii. Tieto hodnoty sú tak isto dôležité ako vedomosti, ktoré chceme deťom odovzdať. Inklúzia je podľa mňa cesta k lepšej spoločnosti.
S akými nástrahami a problémami najčastejšie bojujete?
Za najväčšiu nástrahu považujem prístup skupiny rodičov, ktorá sa domnieva, že odborníkom na vzdelávanie je každý, kto chodil do školy. Sme škola, ktorá je otvorená dialógu. Ten však musí byť konštruktívny. Sú ale rodičia, ktorí učiteľov vinia za všetko, a keď už nemajú argumenty, nastupuje z ich strany osočovanie, vyhrážanie a prekrúcanie faktov. Musím ale povedať, že ide o malú skupinu rodičov. Som veľmi rada, že spätná väzba od väčšiny rodičov je pozitívna a posúva nás vpred.
Prečo ju ale podľa vás niektorí vnímajú ako trest?
Inklúziu je možné robiť vtedy, keď sú na to podmienky. Učitelia sú pod naozaj veľkým tlakom. Majú učiť efektívne, zážitkovo, majú rozvíjať žiakovu osobnosť, popri množstve učiva sa majú venovať prierezovým témam. Výsledky ich práce sú merané testovaniami, na základe ktorých sa tvoria rebríčky kvality škôl. Na školách sú problémy s internetom, učebnice nezodpovedajú požiadavkám moderného vzdelávania. Žiaci s poruchami učenia nemajú asistentov, v školách nepracujú odborní zamestnanci. A v týchto podmienkach má učiteľ tvoriť inklúziu?
Určite sa ju ale snažíte zavádzať do praxe. Ako?
Inklúzia bude prítomná vtedy, keď ju budú chcieť všetci učitelia a budú vedieť, ako ju je možné do praxe pretaviť. Preto sa snažíme stavať na dobrých základoch, ktoré naši učitelia položili. Vzdelávame sa, diskutujeme, hľadáme cesty ako dobre učiť, a zároveň pestujeme vzťahy, vzájomnú úctu, empatiu.
Je Slovensko dostatočne otvorené ísť ruka v ruke s inklúziou?
Otvorené áno, pripravené nie.
Prečo podľa vás nie je pripravené?
Každý učiteľ má v sebe inklúziu. Preto sa stal učiteľom. Inklúzia, ktorá sa ale má v školách udomácniť v súčasnosti, je zložitý proces, pre ktorý musia byť vytvorené podmienky. A tie chýbajú. Vďaka projektu Škola inkluzionistov som sa stretla s odborníkmi na vzdelávanie, ktorí nám pootvorili dvere do vzdelávania, ktoré je efektívne vďaka prvkom inklúzie.
Hoci som učiteľ s vyše dvadsať ročnou praxou, mám čo robiť, aby som ju preniesla do vyučovania v plnej miere. Veľký priestor vidím na prvom stupni, kde učiteľ môže pracovať na témach komplexne, môže realizovať ucelené vzdelávacie bloky. Druhý stupeň je pri súčasnom množstve učiva a pri štyridsaťpäť minútových hodinách problémom pre tvorbu rešpektujúcej klímy, ktorá umožní rozvoj individuálnych daností každého žiaka.
Čo vás ako riaditeľku školy v našej krajine trápi?
Naše školy trápi, že sa im nevenuje patričná pozornosť. Keby to tak bolo, zaviedli by sa zmeny, po ktorých volajú najväčší odborníci – učitelia z praxe. Všetci vieme aké sú problémy a ako by sa mohli riešiť. Má to robiť učiteľ sám? Má si sám tvoriť kvalitné materiály, aby rozvíjal čitateľskú gramotnosť žiakov, kritické myslenie, logický úsudok? Môže učiteľ prepájať učivo s praxou, keď nemá na to pomôcky? Dokáže učiteľ sám tvoriť podmienky na rozvoj manuálnych zručností, keď škola nemá dielňu ani potrebný materiál? Na tieto otázky je odpoveď áno, pretože toto sú nároky kladené na naše školy. Dá sa to?
Situáciu na škole teda vnímate komplexne. Zaujímalo by ma, či máte problém aj so získaním dostatočného množstva odborných zamestnancov.
Na škole pracuje jedna asistentka, ktorá je financovaná z prostriedkov štátu. Odkedy pôsobím ako riaditeľka, hľadám možnosti, ako získať ďalších asistentov. Už som spolupracovala s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny SR a vďaka jednému projektu sme zamestnali ďalšieho asistenta. Momentálne sme zapojení do projektu V základnej škole úspešnejší a zamestnávame dve asistentky. Privítali by sme určite, keby na škole pôsobil aj špeciálny pedagóg.
Mýlim sa, ak poviem, že najväčším problémom je v tomto prípade štát?
Nie, nemýlite.
Ako to teda je?
Štát našiel liek na problematiku chýbajúcich asistentov – eurofondy. Je ale smutné, že riaditelia škôl musia vypracovávať projekty a potom v strachu čakať, či bude počas realizácie projektu všetko v poriadku. Za snahu pomôcť žiakom a vytvoriť inkluzívne prostredie je pre nich odmenou stres. Nemali by sa kompetentní zamyslieť nad tým, či by aj učitelia nemali mať právo na inkluzívnejší prístup?
Je to teda otvorený problém, ktorý je nutné riešiť?
Je to téma, ktorá sa rozoberá všade, každý o probléme vie. Existuje aj riešenie a tým je, že školy majú možnosť uchádzať sa o eurofondy a riešiť si tak problematiku chýbajúcich asistentov a odborných zamestnancov. Téma inklúzie je tiež vyriešená. Jednou z úloh pre školy na tento školský rok je, že majú tvoriť inkluzívne prostredie. Bez prípravy, bez zmeny systému vzdelávania, veď je tu inšpirácia a tou majú byť pre nás fínske školy.
Aké máte plány na zlepšenie vo vašej škole?
Nakoľko my máme to šťastie, že sme v projekte, ktorý umožní položiť pre inklúziu určité odborné základy, naším cieľom je pochopiť jej podstatu a učiť sa krokom, ktorými sa inklúzia má dosiahnuť. Chceli by sme zvyšovať efektivitu vzdelávania, budovať vzťahy, rozvíjať empatiu a sociálne cítenie našich detí.
Chýba vám k tomu niečo?
Niekedy nám možno chýba odvaha robiť zaužívané veci iným spôsobom.
Na základe čoho ste sa prihlásili do programu Škola inkluzionistov?
Myšlienka inklúzie je mi blízka. Veľmi sa mi páči veta, že inakosť je prospešná celku. Preto som bola veľmi rada, že ju tu možnosť zapojiť sa do projektu, ktorý rieši podstatu a zároveň podáva škole aj pomoc v podobe vzdelávania, konzultantov, kontaktu s ďalšími školami a v podobe finančného grantu.
Ako môže podľa vás zlepšiť účasť v programe situáciu na vašej škole?
Našou snahou je zlepšiť efektivitu vzdelávania. Chceme, aby sa žiaci učili pre život, aby sa v škole cítili dobre. Chceme tvoriť školu, ktorá rešpektuje inakosť. Program nám otvoril priestor na rozhovory o týchto našich cieľoch. Učitelia tvoria stratégie, ako sa k cieľom dopracovať.
Ako plánujete vynaložiť so získanými finančnými prostriedkami?
Finančné prostriedky použijeme na nákup literatúry, na vzdelávacie moduly pre našich učiteľov a na nákup pomôcok, ktoré pomôžu deťom pochopiť silu emócií.
Aký ma riaditeľka školy sen?
Mojím snom je, aby boli správni ľudia na správnom mieste.
Autor: Zuzana Wagnerová
