Konferencia Architektúra deťom sa konala koncom októbra už po tretíkrát v Prahe. Hlavnou témou konferencie bola participácia detí a mladých ľudí vo všeobecnosti ako aj v architektonickom a urbanistickom plánovaní a realizácií návrhov a úprav. Hlavným mottom konferencie bolo: „Uvoľnite deťom krídla!“ A nechýbal ani odkaz na mladú nórsku aktivistku Gretu Thunber s jej vyjadrením: „Nikdy nie ste moc malí na to, aby ste mohli niečo zmeniť.“
Konferencia bola dvojdňová, prvý deň bol viac zameraný na prezentácie odborníkov, druhému dňu dominovali diskusie. Účastníci konferencie a jednotlivé príspevky sa snažili hľadať odpovede na nasledovné otázky:
- Ako efektívne zapojiť deti a mladých ľudí do participácie?
- Ktoré metódy participácie sa najviac osvedčujú?
- Ako využiť potenciál detí a mladých ľudí pri navrhovaní prostredia?
- Aké sú prínosy participácie ako nástroja vo vzdelávaní?
Deti a mladí ľudia vo verejnom priestore sú indikátorom zdravia komunity
Mirjana Petrik, architektka, ktorá zároveň vyučuje na FA ČVUT v Prahe, pôsobí v občianskom združení Město dětem a stojí za konferenciou Architektura dětem, upozornila na dlhodobú, 30-ročnú švédsku štúdiu, v rámci ktorej mali deti a mladí ľudia možnosť každých 5 rokov zapojiť sa do diskusie a realizácie obnovy námestia v komunite, v ktorej žijú a vyrastajú tak, aby toto námestie zohľadňovalo a napĺňalo aj ich potreby a záujmy. Výsledkom bolo preukázanie pozitívneho prínosu participácie v oblasti budovania vzťahu k miestu, v ktorom žijem, pocitu prináležitosti a prevzatiu osobnej zodpovednosti zaň. Mladí ľudia, resp. mladí dospelí občania, vďaka participácii vo väčšej miere ostávali žiť v danej komunite alebo sa do nej po štúdiu mimo nej vrátili, vo väčšej miere sa angažovali ako politici miestneho zastupiteľstva či úradníci mestského úradu alebo v miestnych organizáciách občianskeho sektora.
Ďalej vo svojom vystúpení použila zaujímavú metaforu, v ktorej poukázala na to, že deti a mladí ľudia vo verejnom priestore sú ako pstruh v rieke. Jeho prítomnosť indikuje, že rieka, teda prostredie, je zdravé, plné života.
V rámci reflexie prípravy architektonických a urbanistických podkladov, súťaží a realizácií upozornila na to, že radnica má veľmi často problém navýšiť rozpočet projektu napr. o 50.000 CZK, ktoré by boli využité na zapojenie detí, mladých ľudí a občanov do plánovania, avšak veľmi často sa stáva, že v rámci realizačnej fázy nemá problém navýšiť rozpočet napr. aj o 2 milióny CZK. V tejto súvislosti architekt Petr Klápště zdieľal skúsenosti z Prahy a síce, že developeri, ktorí vo svojich projektoch počítali s participáciou občanov v prípravnej fáze, skôr dodržali pôvodný termín realizácie stavby, resp. mali menšie časové posuny ako developeri, ktorí sa o názor občanov a diskusiu s nimi nezaujímali. Ako dôsledok museli riešiť rôzne spory a čeliť dodatočným konaniam, čo v konečnom dôsledku výraznejšie spomalilo a zdržalo dané stavebné projekty.
Deti a mladí ľudia sú odborníkmi na to, ako chcú žiť
V závere svojho vystúpenia Mirjana Petrik upozornila, že nesmieme zabúdať na to, že deti a mladí ľudia nie sú odborníci na navrhovanie priestorov. To je úloha architekta a ďalších odborníkov. Sú však odborníkmi na to, ako chcú žiť, ako sa chcú hrať. Ak však majú možnosť zapojiť sa do procesu navrhovania priestoru, túto aktivitu je potrebné chápať ako tvorivý proces, ktorý napomáha premýšľať a rozprávať sa o kvalite daného prostredia.
Počas svojho vystúpenia spomenula aj zaujímavú veľkorozmernú stavebnicu, ktorú vytvorili a používajú vo svojich aktivitách s deťmi a mladými ľuďmi. Táto môže byť využitá na hru, ale aj na konštrukciu, modelovanie prvkov a učenie sa o architektúre.
Deti a mladí ľudia sú tiež občania, ktorí majú čo povedať
Petr Klápště, architekt, pedagóg na FA ČVUT, ktorý pôsobí v spoločnosti Nature Systems reflektoval svoje skúsenosti z participačných procesov zahŕňajúcich deti a mladých ľudí. Najskôr podčiarkol, že ako dospelí máme tendenciu podceňovať deti a mladých ľudí a stavať sa k nim paternalisticky. Túto skutočnosť priblížil na svojej skúsenosti zo Švajčiarska, kde sa ako jeden z vedúcich skautského oddielu zúčastnil na medzinárodnom tábore. V tom čase ho prekvapilo, že švajčiarski vedúci na začiatku tábora tvorili spolu s deťmi a mladými ľuďmi táborový poriadok a pravidlá. Jeho dovtedajšie nazeranie bolo také, že starší a dospelí sú tu na to, aby deťom a mladým povedali, čo a ako majú robiť, ako sa správať. Deti a mladí ľudia najskôr vymýšľali rôzne hlúpe a veselé pravidlá testujúc danú moc, ktorá im bola zverená. Keď si však uvedomili, že táto ich právomoc vytvoriť táborové pravidlá je skutočná a budú sa podľa nich musieť všetci, vrátane nich, nasledujúce dni riadiť, začali brať úlohu vážne. Paradoxne, vymysleli sčasti prísnejšie pravidlá, ako by ich určili vedúci a zároveň tieto pravidlá by z pozície vedúceho neboli presaditeľné.
Vo svojej prezentácii upozornil na to, že občania sú odborníci na to, ako chcú žiť. Architekti a plánovači na to, čo a kde je k tomu potrebné mať. Proces participácie verejnosti teda znamená cielene pripravovať komunikáciu a získavať tak od správnych ľudí správne informácie v správnej fáze plánovania. Je pritom dôležité mať na pamäti, že deti a mladí ľudia nie sú dekoratérmi miestnosti, v ktorej sa realizuje stretnutie. Sú občanmi rovnako ako ich rodičia, učitelia a ďalší dospelí.
V rámci návrhového procesu verejného projektu v demokratickej spoločnosti so zastupiteľskou demokraciou vystupujú rozličné (záujmové) skupiny, ktoré sú nositeľmi špecifických rolí. Dôležitá je spolupráca a súhra medzi nimi. Sú nimi:
- Jednotlivci (pravidelní a občasní užívatelia) a organizácie (neziskové a komerčné) – nositelia detailnej vedomosti: Sú súčasnými alebo budúcimi užívateľmi projektu. Prinášajú informácie o súčasnom stave, budúcich potrebách a vhodnosti navrhovaných riešení zo svojho pohľadu. Projekt je pripravovaný práve pre nich, preto by proces vzniku mal tomu zodpovedať.
- Odborníci ako hlavný projektant (architekt, krajinný architekt, plánovač) a špecialisti (technickí špecialisti, napr. inžinierske siete, doprava, rozpočet, statika atď. a humanitní špecialisti, napr. demograf, sociológ, antropológ atď.) – nositelia odborných vedomostí: Prinášajú praktické vedomosti – metodické (metodika navrhovania), technické, legislatívne, orientujú sa v zdrojoch informácií. Využívajú skúsenosti s inými projektmi.
- Samospráva a štátna správa (koalícia a opozícia – pre dlhodobé koncepcie je dôležitá zhoda naprieč politickým spektrom, dotknuté orgány – ochrana prírody a krajiny, ochrana pamiatok, hygiena, susedné obce atď., „strážcovia poriadku“ – polícia, mestská polícia, hasiči – projekt často vyžaduje ich nadštandardné zapojenie) – nositelia delegovanej právomoci a zodpovednosti: Leží na nich zodpovednosť a právomoc v štandardných procedúrach zastupiteľskej demokracie. Ich obchádzanie by znamenalo narušenie transparentnosti a predvídateľnosti rozhodovacieho procesu – participácia nie je anarchia.
Ďalej upozornil na to, že obsah diskusií s deťmi a mladými ľuďmi sa od obsahu diskusií s dospelými v rámci plánovacieho procesu v zásade nelíši. Líšia sa metódy práce. Jeho skúsenosťou je, že ako odborník vie po premyslení projektu a obhliadke terénu odhadnúť cca 80% obsahu diskusií toho, o čom budú občania hovoriť, čo budú chcieť zmeniť, čo bude pre nich dôležité. Čo však vedia užívatelia daných priestorov lepšie pomenovať a aj preto je dôležité s nimi priamo hovoriť a zapojiť ich do riešení, sú priority pre jednotlivé riešenia – tie, ktoré je nevyhnutné realizovať a tie, na ktoré môžu počkať alebo sa bez nich aj zaobídu.
Hlasovanie brzdí tvorivý proces
V príspevkoch niektorých prezentujúcich aj v diskusiách sa často objavovala téma súťaže návrhov a urýchlenie participačného procesu pomocou hlasovania. Z pozície Nadácie pre deti Slovenska sme upozornili, že participáciu detí a mladých ľudí vnímame aj ako výchovu k aktívnemu a demokratickému občianstvu, pričom dôležitou hodnotou je spoločné rozvažovanie a snaha o inkluzívny prístup. Práve v tvorivom procese navrhovania riešení nič nebráni tomu, aby sa jednotlivé návrhy kombinovali a dopĺňali. Túto myšlienku podporil aj Petr Klápště, ktorý povedal, že podstatou tvorivého procesu architekta, urbanistu, plánovača, je snaha o zohľadnenie a skĺbenie najrôznejších pohľadov, potrieb, predstáv. Podľa neho, hlasovanie zastavuje tento kreatívny proces. Vo svojej práci sa snaží nepoužívať hlasovanie a keď sa mu nedá vyhnúť, hlasovanie nie je „ZA“ alebo „PROTI“, ale „Niečo mi to prináša.“, „Niečo mi to berie.“, „Netýka sa ma to.“
Online nástroj na facilitáciu participácie v Nórsku
Ingvil Aarholt Hegna, nórska architektka a konzultantka pre participáciu, ktorá pracuje v organizácii Design and Architecture Norway, predstavila online nástroj na participáciu detí a mladých ľudí v plánovacích procesoch s názvom Detské cesty. V zmysle nórskeho stavebného zákona má samospráva špecifickú zodpovednosť zabezpečiť aktívnu participáciu skupín, ktoré si vyžadujú osobitný prístup, vrátane detí a mladých ľudí. Preto sa v Nórsku rozhodli vytvoriť a zaviesť nástroj, ktorý samosprávam pomôže pracovať s deťmi a mladými ľuďmi v téme architektonického, urbanistického a územného plánovania, vtiahne ich do procesu a umožní im prezentovať svoj názor na stav vecí aj na to, ako by sa problematické situácie mali riešiť.
Je dôležité upozorniť, že online nástroj Detské cesty je len nástrojom, technickou pomôckou, ktorá uľahčuje facilitáciu participácie detí a mladých ľudí. V prvom kroku sa deti a mladí ľudia najskôr oboznámia s okolím, ktoré idú evaluovať. Vydajú sa na prechádzku, pozorujú, diskutujú, robia si poznámky. Je to aj priestor, kedy sa môžu vzdelávať o architektúre a územnom, urbanistickom plánovaní. Následne si vytvoria svoje konto v programe. Program sa zvyčajne používa v školách a združuje informácie za celú školu – následne sú pretavené do spoločnej správy. Program funguje tak, že deti a mladí ľudia najskôr do mapy zakreslia územie či cestu (do školy, do knižnice, na krúžky, na ihrisko), ku ktorej sa idú vyjadrovať. Následne pomocou rôznych značiek poukazujú na to, kam zvyknú chodiť a čo tam robia, kam nechodia alebo akým miestam sa vyhýbajú, čo považujú za pozitívne, čo za negatívne a potrebné riešiť. K značkám na mape môžu pripísať vysvetľujúce komentáre alebo návrhy riešení. Po odoslaní správy architekti a plánovači zvyčajne navštívia školu osobne a s deťmi a mladými ľuďmi preberú výstupy mapovania, aby im lepšie porozumeli. Tento nástroj umožňuje zmenu prístupu z „navrhovanie pre ľudí“ na „navrhovanie s ľuďmi“.
Software Detské cesty využíva už 42 % samospráv v Nórsku. Vďaka nemu napr. v mestskej časti Romsas, v hlavnom meste Oslo premenili tmavý podchod na veselý, osvetlený s pridanými prvkami na cvičenie a lezenie. V samospráve Ski diskutovali o využití starých vojenských priestorov v centre mesta. Vďaka zaangažovaniu detí a mladých ľudí sa tento priestor pretvoril na miesto pre nich namiesto pôvodne zamýšľaného parkoviska. V samospráve Giske prišli na to, že obyvatelia sú hrdí na svoje miesto a tešia sa z toho, že žijú pri mori, avšak kvôli zanedbaným miestam a chodníkom pozdĺž pobrežia tam chodia oveľa menej ako predtým. Ich opravou vzrástol nielen výskyt občanov vo verejnom priestore, ale zároveň sa u občanov, vrátane detí a mladých ľudí, posilnila identita s miestom, kde žijem a hrdosť naň.
Ingvil Aarholt Hegna na záver prezentácie zosumarizovala kritériá pre úspešné zapájanie detí a mladých ľudí do plánovacieho procesu:
- Je dôležité mať jasné určené hranice toho, čo sa ide riešiť a aká veľká je možnosť ovplyvniť veci svojim názorom. Taktiež je dôležité mať jasne stanovený rozpočet, ktorý umožňuje resp. limituje jednotlivé riešenia.
- Veľmi obohacujúcou a potrebnou je spolupráca naprieč rozličnými disciplínami, profesiami a profesionálmi. V tomto prípade predovšetkým tými, ktoré zodpovedajú za rozvoj samosprávy a tými, ktoré priamo pracujú s deťmi a mladými ľuďmi.
- Aby participácia nebola len hrou a jej výstupy boli reálne použité a využité, je dôležité mať alokované potrebné zdroje, vyhradiť si dostatok času, pretože skutočná a kvalitná participácia si ho vyžaduje veľa a taktiež je dôležité mať jasne určený mandát pre participáciu.
- V rámci podpory participácie detí a mladých ľudí sa im potvrdila dôležitosť verejnej diskusie a rozprávania príbehov. Teda nástroj Detské cesty nie je len software či aplikácia, kde sa niečo vykliká, dáta sa odošlú a vec je vybavená. Ide len o vstupné údaje ktoré pomáhajú lepšie štrukturovať diskusiu. Zároveň je dôležité hovoriť o sociálnom význame toho-ktorého miesta pre ľudí, ktorí na ňom žijú alebo ho využívajú.
- Participácia nie je jednorazová aktivita. Je dôležité zaviesť mechanizmy, ktoré sa vrátia k výstupom, vyhodnotia ich a v prípade potreby prehodnotia, stavajú na nich ďalšie aktivity.
V závere prezentácie bolo zosumarizované: Detské cesty sú len nástrojom, nie samotnou participáciou. Využívanie Detských ciest prináša nový prístup k mysleniu, zameranie sa na sociálnu hodnotu miest a kvalitu života, ktorú poskytujú. Spolupráca s deťmi a mladými ľuďmi v rámci územného plánovania prináša oveľa viac radosti a zábavy do celého participačného procesu.
Článok vznikol v rámci projektu „Zvyšovanie informovanosti a participácie občanov vo verejných politikách zameraných na deti a mladých ľudí na samosprávnej úrovni.“
Tento projekt je financovaný z Európskeho sociálneho fondu. Informácie o operačnom programe efektívna verejná správa nájdete na www.opevs.eu.
