V stredu 6. apríla sme v bratislavskej Novej Cvernovke na Račianskej, v priestoroch ateliéru Svetlík, zorganizovali slovensko-českú konferenciu s názvom Mladé miesta. Tá sa uskutočnila v rámci rovnomenného projektu, na ktorom s podporou Európskej komisie spolupracujeme s partnerskými organizáciami Českou radou detí a mládeže, dialog architekti a OZ Krasy terasy.
Podarilo sa nám vytvoriť otvorený priestor na výmenu skúseností a prepájanie aktérov pre 50 slovenských a 22 českých zástupcov mimovládnych organizácií, architektov, súkromných firiem či samospráv. Na konferencii sme s radosťou privítali napríklad zástupcov z Banskobystrického a Nitrianskeho kraja, ale aj z mestských úradov v Bratislave, Nových Zámkoch, Trenčína a Lučenca. Všetci totiž, viac alebo menej, prispievajú k zapájaniu detí a mladých ľudí do plánovania a tvorby verejných priestorov, v ktorých žijú. V meste aj na vidieku.
Na kľúčovú otázku ako prakticky a interaktívne zapájať deti do plánovania a tvorby zaujímavých a bezpečných vnútorných priestorov a vonkajších miest počas dňa aj v noci, sme na konferencii dostali hneď niekoľko odpovedí. Tu sú.
Deti vedia najlepšie, čo potrebujú
Ako prvý sa zástupcom z Čiech aj zo Slovenska prihovoril Peter Lenčo, riaditeľ IUVENTY – Slovenského inštitútu mládeže, ktorý stál aj pri zrode projektu Mladé miesta. Úvodný blok začal tým, na čo my dospelí dnes ešte stále často zabúdame. Zrejme aj preto, že vážnejšie pokusy o zapájanie detí do verejných priestorov sa začali objavovať až po druhej svetovej vojne v 70. rokoch.
Základom je predsa pýtať sa ich na ich názor a pocity. Deti predsa najlepšie vedia, prečo sú školské chodby nehostinné, prečo sa večer boja chodiť cestným podchodom, prečo netrávia čas na ihrisku pred domom, či prečo sa cítila lepšie, keď majú z okna školy výhľad na stromy, nie na parkovisko plné áut. Na deti by sme mali myslieť aj pri takých naoko banálnych veciach ako je osádzanie smetných košov do takej výšky, aby do nich mohli odpadky hádzať a učiť sa ho pritom separovať. A čo tak posadiť v mestských parkoch a záhradách jedlé stromy a kry? Deti by ich, či už samé alebo s rodičmi, mohli ochutnávať a byť tak prírode opäť o kúsok bližšie.
O tom, že ich nepovažujeme za partnerov do plánovania a tvorby miest, v ktorých žijú, hovorí aj online prieskum Habitat III od Unicef ešte z roku 2016. Až 40 percent z 35 tisíc detských respondentov zo 65 krajín sveta sa necíti bezpečne vo verejnej doprave a pri pešom pohybe mimo svojho susedstva. Rovnaké percento detí si myslí, že mesto, v ktorom žijú, sa nestará o to, aby pre svojich detských obyvateľov vytváralo zdravé prostredie. Štvrtina detí sa v ňom preto necíti bezpečne, dokonca ani v jeho parkoch.
Dôsledky takýchto pocitov detí a mladých ľudí sú rôzne. Peter Lenčo hovoril napríklad o týchto: obezite a neaktivite, problémoch s duševným zdravím a well-beingom. Negatívne dôsledky však má aj to, keď s deťmi pri plánovaní a tvorbe miest nepočítame. Potýkame sa s nebezpečenstvom dopravy, znečisteným ovzduším, zvýšenou hlučnosťou a zastavanosťou, segregovanými komunitami na predmestí a v osadách, či s nudným a nezaujímavým vidiekom. To všetko je opak toho, čo deti a mladí ľudia podľa vedeckej štúdie Placemaking with Children and Youth z roku 2018 chcú:
- miesta pre stretávanie sa s priateľmi
- miesta, kde sa cítia byť sociálne integrovaní a akceptovaní
- prostredie pre rôznorodé a zaujímavé aktivity
- slobodu pohybu a zároveň pocit bezpečia
- identitu komunity
- zelené plochy pre neformálne hry, športy a objavovanie prírody
- možnosť zapojiť sa do komunity (participácia, dobrovoľníctvo, starostlivosť)
- pre staršiu mládež – možnosť zamestnať sa
Na fotografii nižšie zas nájdete 10 strategických indikátorov pre deťom priateľské susedstvo, o ktorých na konferencii hovoril práve Peter Lenčo.
Počas svojho vstupu poskytol účastníkom konferencie aj niekoľko zaujímavých tipov zahraničných iniciatív, zdrojov a publikácií, ktoré sa problematike participácie detí a mladých ľudí na tvorbe verejného priestoru venujú. Toto sú niektoré z nich:
- iniciatíva: European Network of Child Friendly Cities
- iniciatíva: Child in the City
- iniciatíva: Cities Connecting Children to Nature (CCCN)
- kniha: Urban playground od autora Tima Gilla
- kniha: Designing cities with children and young people, Beyond Playgrounds and Skate Parks od viacerých internacionálnych autorov
Vyskúšali si to na vlastnej koži
Po úvodnej hodinke Petra Lenča sa účastníkov konferencie z Čiech aj zo Slovenska ujali Terka Kyselová a Ján Urban z petržalského združenia Krasy terasy. V rámci praktického workshopu sa vo vonkajších priestoroch Novej Cvernovky rozdelili do troch skupín a použitím troch metodík zapájania detí a mladých ľudí do tvorby verejných priestorov si vyskúšali interaktívne hry Hodnotiace rámčeky, Empatické cvičenie a Mapovanie územia.
O čom tieto metódy sú:
Cieľom metódy Hodnotiace rámčeky je zhodnotiť súčasný stav zvoleného územia. Účastníci pomocou zeleno-červených rámčekov a následnej diskusie zachytávajú a opisujú silné aj slabé stránky tohto územia. Prichádzajú aj s námetmi, ako slabé stránky tohto územia riešiť v praxi. Pri práci s deťmi a mladými ľuďmi poslúži takýto výstup ako základný analytický podklad pre spracovateľa návrhu zmien na danom území či ako úvodná aktivita participatívneho stretnutia a prvotné zoznámenie sa detí s miestom.
Cieľom metódy Empatické cvičenie je zažiť priestor vďaka potlačeniu jedného z našich zmyslov, napríklad zraku. To pomôže účastníkom tejto aktivity získať odlišné dojmy z priestoru a rozšíriť tak možnosti jeho hodnotenia. Táto metóda ponúka, ako si správne niektorí z účastníkov konferencie všimli, vcítiť sa do situácie človeka s daným zdravotným znevýhodnením. Túto aktivitu je vhodné použiť v počiatočnej fáze navrhovania priestorov a miest.
Cieľom metódy Mapovanie územia je dôkladne zhodnotiť súčasný stav a možnosti rozvoja zvoleného územia. Účastníci v diskusii nad mapou hodnotia silné a slabé stránky územia, opisujú, kadiaľ a ako sa v území pohybujú, aké aktivity či služby im v území najviac chýbajú. Finálny výstup tejto hry poslúži ako analytický podklad pre spracovateľa návrhu revitalizácie verejných priestranstiev aj územných štúdií.
- Všetky tieto metódy (ale aj množtvo ďalších) nájdete v našej publikácii Zapájanie detí a mladých ľudí do tvorby sídiel, ktorú nájdete online v PDF zadarmo v sekcii Dokumenty TU.
Teória cez zážitky
Po krátkej pauze sme sa vrátili do ateliéru Svetlík aj s Kristýnou Starou, architektkou, urbanistkou a spoluzakladateľkou českej platformy Architekti ve škole a spoločnosti dialog architekti. S ňou sme sa pozreli napríklad aj na to, akú úlohu zohrávajú, alebo by mali zohrávať, v zapájaní detí do tvorby miest práve architekti. Zároveň zdôraznila niekoľko zaujímavých a podnetných vecí, tak si ich poďme jednu po druhej prejsť.
Ako prvé zdôraznila, že pýtať sa detí, či by chceli skôr to alebo ono, nie je zrovna zapájanie detí do procesov tvorby, ani plánovania. Od detí sa, ideálne prostredníctvom rôznych interaktívnych aktivít a diskusií, snažíme zistiť, čo sa im v priestore páči, čo sa im nepáči, čo im v ňom chýba alebo naopak, čoho je priveľa, čo chcú v priestore robiť a ako by to tam malo vyzerať. S deťmi sa dá takto pracovať nielen na komunitnom plánovaní, ale aj pri tvorbe participatívneho rozpočtu, strategickom a priestorovom plánovaní či pri revitalizácii verejných priestorov.
Je dôležité, aby deti rozumeli tomu, čo je verejný priestor, demokracia, architektúra, kontext či aké majú ako občania vlastne práva. Nie je preto na škodu privolať si na niektoré z workshopov s deťmi, najmä v úvode projektu, napríklad sociológa alebo právnika. Zlým krokom nebude ani pozvanie zástupcov samosprávy na niektoré z workshopov pre deti, treba však byť obozretný a nenaletieť na skrytú politickú reklamu a PR. Širšie možnosti chápania im však pri takýchto projektoch zabezpečíme práve tým, že im teóriu sprostredkujeme cez zážitky. Aj naša príručka Zapájanie detí a mladých ľudí do tvorby sídiel, (ktorú nájdete online v PDF v sekcii Dokumenty TU), je plná tipov takýchto aktivít. Ide napríklad o:
- simulačné hry
- voľné písanie (príbeh)
- kreslenie
- prácu s mapou
- mentálnu mapu
- vyvolávanie spomienok
- tvorbu koláže
- vizualizáciu a predstavivosť
- inscenáciu
- fotografovanie a zakresľovanie do fotografie
- tvorba prototypov a placemaking
- prácu v teréne a iné
Na čo by sme pri práci s deťmi nemali zabúdať, je to, zdôraznila Kristýna Stará, aby sme ich do aktivít nenútili. Niektoré deti sú komunikatívne, iné menej alebo vôbec, niekomu trvá aklimatizácia dlhšie, inému menej. Je to úplne v poriadku. Ak budú chcieť, pripoja sa neskôr. Nemenej dôležité sú vyjadrovacie schopnosti detí, aj tie máme každý iné. Aj preto nám pri práci s deťmi dobre poslúži toľko rôznych druhov metód práce s nimi.
Nezabudnite: Dôvodom na riešeniu problému vo verejnom priestore, napríklad strachu detí z prechádzania cez cestu pri škole, nie je to, že majú strach cez cestu prejsť, ale to, prečo majú strach tade prejsť. Na to môže mať každé dieťa iný dôvod a našou úlohou bude nájsť spoločné prvky tohto strachu.
Fér k samotným deťom bude aj to, keď im dáte po skončení vašich spoločných aktivít spätnú väzbu. Čo sa stalo s ich námetmi nápadmi, ktoré vám odovzdávali počas workshopov určených a plánovanie a tvorbu miest? Je úplne v poriadku, ak sa váš projekt nakoniec pre rozpočtové problémy alebo trebárs pre politickú zmenu oddiali, dajte však o tom deťom vedieť, aby ste ich neodradili zúčastniť sa na nejakej ďalšej podobnej aktivite. Mnohé z nich určite potešíte tým, že ich po plánovaní prizvete aj k realizácii opráv, úprav, na stavbu či k revitalizácii. Aspoň do nej nahliadnuť. Byť súčasťou zmeny – to je jeden zo spôsobov ako vytvárať v deťoch citovú väzbu k miestu.
Deti potrebujú slobodu
Po výdatnom obede sme sa ku konferencii ešte raz vrátili – k inšpiratívnym príkladom dobrej praxe Metropolitného inštitútu Bratislavy (MIB), občianskeho združenia Yong Folks LC, českého združenia Pěstuj prostor a Nadace Proměny Karla Komárka.
Sandra Štaselová z MIB-u nám porozprávala o tom, ako sa verejný priestor Bratislavy pre deti rokmi, paradoxne, zmenšuje. Na mape, ktorú v inštitúte vypracovali, nám ukázala, že ak by sme v Bratislave zlepšili okolie 167 materských, 88 základných a 92 stredných škôl v 15 minútovom okruhu, zlepšili by sme život v takmer celej Bratislave. Predstavila nám aj pilotný projekt Ulice pre deti, ktorý realizujú spolu so Základnou školou Tbiliská v Rači, v ktorej okruhu je dopravná situácia pre deti pomerne nebezpečná. Zároveň je to rozľahlejšia spádová oblasť pre deti z viacerých regiónov. Školu navštevuje až 800 detí. Cieľom tohto projektu je dopravné utlmovanie v okolí školy za pomoci aktívnych detí a ich rodičov a vytvorenie spoločenskej objednávky a možnosti replikácie na iných miestach.
Architekt a urbanista z občianskeho združenia Young Folks a poslanec Miestneho zastupiteľstva v Lučenci Ivan Siláči nám porozprával o tom, ako sa z voľnočasovej aktivity čistenia a opráv verejných priestorov stalo občianske združenie, ktoré čiastočne, vďaka oficiálnemu grantu, zrevitalizovalo bývalé kúpalisko. Na to, čo sa musí stať, aby sa voľakedy atraktívne miesto stalo opäť zaujímavým, sa v Lučenci opýtali aj detí. Kreslili, písali príbehy aj brigádovali. Lučenec je podľa slov Ivana Siláčiho dlhodobo otvorené a prístupné mesto projektom a práci neziskových organizácií. Okrem toho robí samospráva dni otvorených dverí pre deti, aby sa priamo v jej budovách a priestoroch dozvedeli, ako mesto vlastne funguje a kto sa o neho stará. V Lučenci sa venujú aj kvalitatívnemu mapovaniu potrieb a stratégii mesta pre prácu s mládežou.
Milan Sivák z českého združenia Pěstuj prostor nám zase vysvetlil, že rola detí vo vytváraní verejného priestoru ie je jednosmerná. „My sa učíme od nich, ale aj deti sa učia od nás,“ povedal. Pri participácií vo verejnom priestore sa z nich totož stávajú spoločensky aj občiansky angažovaní ľudia, získavajú sebavedomie aj empatiu k rôznym skupinám obyvateľstva, ku ktorým ich zo združenia Pěstuj prostor privádzajú. Deti a mladí ľudia sa stretávajú so seniormi, ľudmi bez domova, menšinami, ale aj s profesionálnymi výskumníkmi či architektmi, pedagógmi a koniec koncov aj so svojimi rodičmi. Jednou z najzaujímavejších aktivít tohto združenia v teréne je tvorba pocitovej mapy na Jiráskovom náměstí v Plzni a v jeho širšom okolí. S deťmi a mladými ľuďmi pritom pracovali na tom, čo by v tomto priestore potrebovali, aby v ňom trávili viac času ako doma za počítačom.
Ako posledné nám svoje „zelené aktivity“ predstavili Petra Lepková Melingerová a Kateřina Švejdová z Nadace Proměny Karla Komárka. Témou číslo jeden je pre túto nadáciu dlhodobo adaptácia na zmeny klímy, práca s vodou a tvorba zelených záhrad. Do premie miest, záhrad, školských záhrad či parkov privádzajú aj deti, doknca už z materských škôl, a miestnych obyvateľov. Napríklad v Hodoníne pracovali na zelených plochách s miestnou komunitou prostredníctvom školského parlamentu.
Fotografia: Archív NDS
Príjemnou bodkou za konferenciou Mladé miesta boli traja študenti z bratislavskej Základnej školy na Prokofievovej ulici – Mário, Dominik a Viktória. Tí nám svojou úprimnou, stále detskou rečou s kúskom zahanbenia z dospelého publika vysvetlili, ako v rámci projektu My sme tvory mesta v spolupráci s petržalským združením Krasy terasy spoznávali počas jedného školského roka svoj školský dvor, ihrisko aj pieskovisko. Sami si tiež prostredníctvom interaktívych aktivít v teréne vyskúšali, aké je to byť zdravotne zevýhodnený, učili sa tak o na oko neprítomných prekážkach vo verejnom priestore. Tie potom zakresľovali aj do modelu školy a školského dvora, ktorý si sami vyrobili z polystyrénu. Spoločne postavili aj hmyzí hotel, s ktorým im materiálne pomáhali rodičia, posadili záhony aj ihličnany a pre učiteľov a rodičov usporiadali piknin s grilovačkou. A to boli vtedy len tretiaci!
