Prečo zíva školský úrad v Poltári prázdnotou? Ako tu ovplyvnila vzdelávanie detí z rómskych komunít pandémia a čo vyplýva z diskusií miestnych učiteľov, odborných pedagógov či úradníkov zodpovedných za úroveň výchovy a vzdelávania v Poltári?
Lucia Skokanová je projektovou manažérkou našej Nadácie pre deti Slovenska od roku 2016. V nadácii od začiatku vedie grantový program poisťovne Kooperativa s názvom Deti v bezpečí. Prostredníctvom neho cielene podporujeme projekty reagujúce na aktuálne potreby detí v oblasti psychického zdravia a pohody, a projekty, ktoré vytvárajú prostredie, v ktorom sa deti cítia bezpečne. Okrem toho práve úspešne ukončuje projekt na rozvoj životných zručností detí a mladých ľudí vo formálnom aj neformálnom vzdelávaní, ktorý podporil aj rezort školstva. Je tiež poslankyňou mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici.
Dnes je jednou z vedúcich aktérok nášho projektu na tvorbu stratégie pre inkluzívne vzdelávanie v troch partnerských mestách. Lucia má na starosti mesto Poltár. O čo v tomto projekte ide a ako je na tom Poltár s inklúziou sme sa porozprávali práve s Luciou. Príjemné čítanie.
V Poltári som ešte nikdy nebola. Aké je to mesto?
Poltár je jedno z 13 okresných miest Banskobystrického kraja. Má niečo cez päťtisíc obyvateľov. Pre predstavu – niektoré dediny v tomto kraji majú viac obyvateľov, je to teda pomerne malé mesto. Myslím si, že Poltár má veľmi blízke vzťahy s mestom Lučenec. Sú dobre prepojení, pokiaľ ide o služby, pracovné príležitosti či školy. Obsadiť mestský úrad fundovanými ľuďmi, miestnymi ľuďmi, nie je nikdy ľahké. Obzvlášť v takýchto malých mestách. Primátorku Poltára Martinu Brisudovú vnímam ako otvorenú političku, má záujem doťahovať sa na rozvinutejšie miesta a mestá v kraji, alebo na Slovensku. Napríklad ak ide o dobudovanie infraštruktúry.
Poltár je jedným z troch miest, kde naša nadácia pracuje na projekte strategického plánovania inkluzívneho vzdelávania. Aká je tvoja úloha v tomto procese?
V rámci projektu tvorby stratégie inkluzívneho vzdelávania sa konkrétne v Poltári, ale koniec koncov aj v Banskej Bystrici a v Nových Zámkoch, snažíme ukázať samosprávam možnosti a príležitosti, akým spôsobom urobiť vzdelávanie inkluzívnejšie s ohľadom na všetky skupiny obyvateľov, ktoré tam žijú. Ale to je konečný stav projektu. To, čo mu predchádza, je v prvom kroku analýza situácie na krajskej aj miestnej úrovni. Mojou úlohou je zistiť, ako má Poltár inklúziu ukotvenú v dokumentoch, prostredníctvom fokusových skupín zas diskutujem o príležitostiach a bariérach inkluzívneho vzdelávania s kľúčovými hráčmi mesta.
Čo si z tých dokumentov, ktoré si analyzovala, zistila?
Poltár má veľmi dobre spracovaný Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta na roky 2015 až 2023. Jednou z podstatných vecí je, že mesto je súčasťou fondu sociálneho rozvoja s názvom Partnerstvo pre rozvoj regiónu. Ten podporuje vznik projektov, ktoré pomáhajú zaradiť do spoločnosti skupiny obyvateľov vytlačené na okraj, napríklad tvorbou nových pracovných miest, ochranou životného prostredia či ekonomickým rozvojom regiónu. V podstate ide o multisektorové združenie zamerané na riešenie sociálnej inklúzie celého okresu Poltár. Poltár má tiež Komunitný plán sociálnych služieb. V ňom je ukotvená oblasť sociálneho poradenstva či práca s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením.
A čo dokumenty z oblasti vzdelávania?
V oblasti vzdelávania má Poltár v dokumentoch, napríklad v Akčnom pláne rozvoja mesta, ukotvené znižovanie počtu detí z marginalizovaných rómskych komunít v špeciálnych triedach, podporu športových aktivít, ktoré by mali zahŕňať aj občanov s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, bezbariérovosť verejných budov, rôzne sociálne a zdravotné služby či podporu komunitného centra. To vzniklo v roku 2015 v rámci národného projektu na podporu vybraných sociálnych služieb krízovej intervencie. Komunitné centrum bolo financované z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v spolupráci s rezortom práce, sociálnych vecí a rodiny. Na úrovni mesta ešte existuje Koncepcia rozvoja práce s mládežou, tá je spracovaná na roky 2021 až 2028. V nej sa hovorí napríklad o tom, že treba venovať pozornosť deťom a mládeži zo všetkých skupín obyvateľstva, že tieto deti môžu mať rôzne potreby, pôvod, záujmy či životné situácie a že by sme im mali vytvárať rovnaké príležitosti. Dôležitou súčasťou tejto koncepcie je podpora aktivít na predchádzanie diskriminácie, do ktorých sa majú zapájať nielen samospráva, ale aj mimovládny a súkromný sektor. Zaujímavé je, že inklúziu síce majú ukotvenú aj medzi prioritami mesta Poltár, no už som ju nenašla v cieľoch a opatreniach mesta.
Všetko to znie veľmi dobre, no je to „len“ napísané na papieri, v dokumentoch. Vieme vyhodnotiť, čo sa im na základe týchto dokumentov podarilo naplniť, ako sa v Poltári zlepšili služby pre deti či pre dospelých?
Myslím si, že sa postupne darí zlepšovať služby pre všetky skupiny občanov Poltáru. Jedna z miestnych základných škôl je už bezbariérová, nedávno v rámci projektov na dobudovanie infraštruktúry vybudovali chodník do miestnej osady, aby sa mohli deti bezpečne dostať do školy. Napríklad na Základnej škole Slobody funguje inkluzívny tím, majú pedagogických asistentov, špeciálnych pedagógov aj psychológa, hoci tých nie je nikdy dosť a potrebovali by ďalších. Spoluprácu s komunitným centrom si veľmi pochvaľujú základné školy. Deti sa tam, predovšetkým tie z rómskych komunít, chodia v popoludňajších hodinách pripravovať na vyučovanie na ďalší deň. Niektoré deti dokonca sprevádzajú pracovníčky centra aj do škôl. Komunikujú však aj s rodičmi týchto detí, preto je toto centrum veľmi dôležitým subjektom, je sprostredkovateľom medzi školou a rodinou.
Kto sa týmto témam v Poltári venuje?
Napríklad PHSR-ko (Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja, pozn. autora) sa robí v pracovných skupinách. Takýto program musia mať samosprávy spracované zo zákona. Program tvoria na základe stretnutí s kľúčovými hráčmi – podobne, ako to robíme v rámci nášho projektu na tvorbu stratégie inkluzívneho vzdelávania my. Naopak, Koncepciu rozvoja práce s mládežou spracúva tamojší školský úrad. Je v ňom podpísaný ešte bývalý vedúci tohto úradu.
Keď už spomínaš školský úrad v Poltári, ako je na tom teraz? Počula som, že tam už nejaký čas nevedia zohnať kvalifikovaného pracovníka.
V Poltári je už nejaký čas problém s tým, že miesto vedúceho školského úradu je dlhodobo neobsadené. V štruktúre mestského úradu tak chýba dôležitý článok samosprávy, ktorý by prepájal školy, škôlky, centrá pedagogicko-psychologického poradenstva, úrad ako taký aj mestské zastupiteľstvo. Školy a škôlky sa de facto naučia spolupracovať aj samé, pretože riešia veľmi podobné problémy, nemá ich však kto prepájať s inými aktérmi. Chýbajú tu aj porady riaditeľov škôl, ktorí sa teraz musia zvolávať sami, respektíve ich nezvolá nikto. Ani ja tak nemám v rámci nášho projektu v Poltári jednu kontaktnú osobu, ktorá by mi pomohla koordinovať napríklad fokusové skupiny s kľúčovými hráčmi v oblasti vzdelávania v meste. Vedúci alebo vedúca školského úradu by na to boli ideálnymi partnermi. Úlohy školského úradu teraz rieši vedúca ekonomického odboru, no tá má dosť svojej práce. Toto však nie je problém, ktorý sa týka len Poltáru, obsadiť takéto pozície je náročné v každej druhej samospráve.
Prečo je s obsadením tejto pozície taký problém? Nechce sa mi veriť, že by o takúto prácu nikto nemal záujem.
V prvom rade, vedúci alebo vedúca školského úradu musia spĺňať isté kvalifikačné predpoklady. Keď ich aj niekto spĺňa, napríklad má odpracovaných 15 až 20 rokov v školstve, z finančného hľadiska sa im stále viac oplatí pracovať na základnej škole než robiť na mestskom úrade, kde je finančné ohodnotenie ešte nižšie. Myslím si, že práve to je jeden z kľúčových faktorov, prečo je táto pozícia dodnes neobsadená. Agendy je na tomto úrade veľa, priveľa, navyše je veľmi dôležitá, ale toľká práca sa finančne jednoducho nikomu neoplatí.
Kto sa zúčastnil tvojich fokusových skupín v Poltári?
Cieľom fokusových skupín bolo dostať za jeden stôl v rámci troch diskusií zástupcov škôl, teda učiteľov, odborných a pomocných pracovníkov škôl, ale aj zástupcov pedagogicko-psychologických služieb a poradenstva, zástupcov riaditeľov škôl a komisií mestského zastupiteľstva, najmä sociálnej komisie, komisie pre vzdelávanie a mimovládny sektor. Fokusovej skupiny v online forme sa zúčastnili aj zamestnankyne komunitného centra.
Aké tri-štyri veci vám z diskusií vyskočili ako dlhodobo problematické, ak ide o inkluzívne vzdelávanie v Poltári?
Nielen v Poltári, ale naprieč Slovenskom, dlhodobo cítiť nedostatok odborného personálu na školách. Predovšetkým v tých lokalitách, kde je vyšší počet detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, detí z marginalizovaných rómskych komunít a detí, ktoré majú špecifické potreby. Účastníci fokusových skupín sa jasne zhodli, že by bolo dobré mať pedagogického asistenta, špeciálneho pedagóga či sociálneho pedagóga snáď aj v každej triede. Niektoré školy ich majú, dokonca majú aj inkluzívne tímy – aktivizujú sa sami, ale potrebujú podporu zhora. Samozrejme, druhým problémom je materiálno-technické a priestorové zabezpečenie. V školách definitívne absentujú priestory, kde by sa dalo s týmito deťmi pracovať tak, aby, keď to potrebujú, mohli pracovať individuálne a v pokoji.
Predpokladám, že aj pandémia ochorenia Covid-19 spôsobila v Poltári veľké problémy so vzdelávaním týchto detí.
Pandémia v Poltári nepomohla ani nie zrovna efektívne fungujúcej spolupráci s rodičmi, najmä s rodičmi rómskych detí. Tá sa miestami dokonca prehupla až do nespolupráce. Po pandémii sa zhoršila aj dochádzka týchto detí do škôl a škôlok. To, na čom sa školám a škôlkam postupom času darilo pracovať, vrátila pandémia úplne na začiatok. V Poltári absentuje prepojenie sociálneho so školským systémom a terénna sociálna služba. Na to, aby sa zistilo, ktoré dieťa potrebuje v materskej či základnej škole špeciálny prístup, musí to dieťa reálne do tej školy prísť. No mnohé, ako som už hovorila, nechodia. Dva roky Covidu-19 sú špeciálne pre tieto deti naozaj stratenými rokmi. A to aj napriek tomu, že komunitné pracovníčky pomáhali s deťmi, ako mohli. Inklúzii v Poltári by určite veľmi pomohlo, ak by mohli do materských škôl nastúpiť deti už od troch rokov. Prostredie škôlky ich veľmi dobre formuje a pomaly pripravuje na vstup do základnej školy. Ak do škôlky nastúpia v rámci predškolského vzdelávania až v piatich rokoch, iba na jeden rok, to je neskoro.
Aby som tomu správne rozumela – tieto deti nechodia do škôlok od troch rokov preto, lebo v nich pre ne nie je miesto, pretože päťročné deti už majú školskú dochádzku povinnú, alebo preto, lebo ich rodičia o škôlku nejavia záujem?
Skôr by som povedala, že materské školy v Poltári na to vybavené sú, prerábali ich, dobudovávali kapacity – priestor teda nie je problém. V tomto prípade ide skôr o nedisciplinovanosť rodičov a slabá dochádzka. Tu by však opäť mohlo zohrávať významnú úlohu komunitné centrum, ktoré by malo byť prepájacím článkom medzi škôlkou a komunitou, s rodičmi. Už som spomínala, že základné školy hodnotia spoluprácu s komunitným centrom veľmi dobre, jeho pracovníčky navštevujú rodiny priamo doma, komunikujú s nimi, podporujú ich a všetko im vysvetľujú. Deti vraj do centra rady chodia, robia si tam domáce úlohy a učia sa. Vidia, že im to naozaj pomáha, mnohé majú dokonca lepšie výsledky v škole. Na úrovni materských škôl však táto spolupráca ešte akosi nefunguje.
Aké percento obyvateľov tvoria v Poltári Rómovia?
Podľa posledného sčítania, do ktorého sa v Poltári prihlásilo vyše 92 percent obyvateľov, čím sa mimochodom Poltár zaradil v sčítaní k jedným z najúspešnejších samospráv, sa k rómskej menšine hlási vyše desať percent obyvateľov. Aj vďaka zisteniam z našich fokusových skupín však vieme, že asi 40 percent všetkých žiakov Poltári v pochádza z rómskej komunity.
Z vašich fokusových skupín som mala miestami pocit, že tvoji respondenti nie úplne rozumejú tomu, čo je to inklúzia v tom úplne najhlbšom zmysle. Veľa sa hovorilo o rómskych deťom, o zdravotne znevýhodnených deťoch, ale na ostatné skupiny detí akoby sa zabudlo.
Vnímam to rovnako. Jedna pani učiteľka nám počas diskusie povedala: „veď my sme na školách ešte nezvládli ani integráciu a už chceme inklúziu“. To vystihuje všetko. Pochopenie inklúzie ako celku je tiež súčasťou nášho projektu na tvorbu stratégie inkluzívneho vzdelávania v Poltári. Pripravujeme vzdelávacie workshopy a aktivity pre kľúčových hráčov, ktorí majú priamy dosah na to, ako vzdelávanie všetkých detí v Poltári vyzerá. Našou úlohou je priniesť väčšie porozumenie tejto témy a poukázať na jej dôležitosť pre lepší život celej komunity, no čo si z toho vezmú, už je len na nich.
Vo fokusových skupinách ma zaujala ešte jedna téma, ktorá sa tam objavila. Niekto spomenul, že v Poltári sa, najmä počas pandémie, zvýšil počet drogovo závislých mladistvých z rómskej komunity. Fetujú lepidlo. To som naposledy na vlastné oči videla v kenskom Nairobi.
Áno, podľa toho, čo sme zistili v rámci fokusových skupín, v Poltári rastie kriminalita a rôzne závislosti. Vedia o tom a myslím si, že predtým nezatvárajú oči, ale zrejme nevedia, čo s tým. Ako povedala jedna z učiteliek zo základnej školy, snaha o jej intervenciu skončila prepichnutými gumami na jej aute. Stratégia, na ktorej pracujeme, by mala ponúknuť možnosti riešenia a príklady dobrej praxe aj pri tejto závažnej téme.
Sama vedieš v Nadácii pre deti Slovenska projekt na podporu a rozvoj životných zručností detí a mladých ľudí vo formálnom aj neformálnom vzdelávaní. Zabrdneš do tejto témy aj v rámci tvorby stratégie inkluzívneho vzdelávania v Poltári?
Rozvoj sociálnych a osobnostných kompetencií detí, ktoré jednoduchšie voláme životné zručnosti, je jedným z východísk toho, aby inklúzia vôbec mohla fungovať. Životné zručnosti by mali byť stabilným základom výchovno-vzdelávacieho procesu už v materských školách. Keď už v škôlke deti zistia, že svet je pestrý, nie všetci sme rovnakí, ale každý je jedinečný, a keď v nich budeme od začiatku pestovať a rozvíjať priateľstvo, spoluprácu, trpezlivosť a vytrvalosť, naučíme ich akceptovať inakosť. Téma rozvoja životných zručností nie je na trhu nová, ani v Poltári, ale počas a po covide sa ukázalo, aká je dôležitá. V rámci kurikulárnej reformy školstva, vďaka ktorej teraz vznikajú regionálne centrá na pomoc učiteľom, sa bude zrejme venovať viac pozornosti aj neformálnej časti vzdelávania. Jasné, že je dôležité, čo sa deti v škole učia, ale konečne sa začína prihliadať aj na to, ako sa to učia – práve vtedy sa rozvíjajú ich životné zručnosti. Uvidíme ešte, či túto tému obsiahneme aj v rámci tvorby stratégie.
Aké kroky ťa čakajú v rámci tvorby stratégie inkluzívneho vzdelávania v Poltári najbližšie?
Postupne budeme identifikovať ich základné problémy a potreby, príležitosti, ale aj rôzne opatrenia a odporúčania, či príklady dobrej praxe z iných samospráv. Veď koniec koncov, celý tento projekt sa končí stretnutím všetkých troch samospráv (Poltár, Banská Bystrica a Nové Zámky, pozn. autora), kde si vymenia vzájomné skúsenosti.
Projekt “Stratégia na podporu inkluzívneho vzdelávania“ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
