Elena Gallová Kriglerová a Michaela Píšová sa pozreli na dokumenty, legislatívu a učebné osnovy o ľudských právach na Slovensku a v Nórsku, no porozprávali sa aj so žiakmi z oboch týchto krajín. Vyspovedali ôsmakov z troch slovenských škôl, deviatakov a desiatakov z troch nórskych škôl a päť slovenských učiteľov a učiteliek. Ľudské práva na slovenských a nórskych školách – ako to vidia deti? Prečítajte si rozhovor s riaditeľkou Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) Elenou G. Kriglerovou.
Celú ich komparatívnu štúdiu so zaujímavými zisteniami a porovnaniami toho, ako sú ľudské práva uchopené v týchto dvoch krajinách, nájdete TU.
Prečo ste sa rozhodli porovnávať Nórsko so Slovenskom? Nie sme príliš neporovnateľní?
Nórsko a Slovensko sú podobné krajiny v počte obyvateľov, ale samozrejme, veľmi sa odlišujú v prístupe k rozmanitosti a k témam, ktoré sa týkajú rešpektu a ľudských práv. Nóri boli v období druhej svetovej vojny veľmi nacionalistický národ. Niekedy v 70. až 80. rokoch začala v Nórsku narastať migrácia. No je veľmi inšpiratívne, ako si v istom bode uvedomili, že napriek tomu, aké obrovské zásoby ropy majú, ľudia sú ich najväčšie bohatstvo. Ale pozor – všetci ľudia sú ich bohatstvom. Sami sa vedome rozhodli, že aby ich spoločnosť fungovala, každý sa v nej musí cítiť dobre. Keď u nich nastala takáto zhoda na politickej úrovni, potom všetky politiky, ktoré sa začali v krajine uplatňovať, išli cez filter rešpektu, ľudských práv a súdržnosti. Dnes to v Nórsku vidieť v integračnej politike, v sociálnej politike, ale aj vo vzdelávacom systéme. Bolo to politické rozhodnutie, ktoré presiahlo jednu politickú garnitúru. Nám sa zatiaľ k takémuto konsenzu ešte nepodarilo dospieť.
Nóri vedú deti k porozumeniu konceptu ľudských práv už v predškolských zariadeniach. Na Slovensku sa deti formálne začínajú učiť o ľudských právach až na druhom stupni základných škôl. V podstate vtedy, keď sa slovenské deti len dozvedajú, čo to ľudské práva sú, tie nórske už píšu eseje o tom, ako v minulosti diskriminovali Sámov.
Rozdiel nie je len v tom, odkedy to tie deti Nóri učia, ale aj to, v akom prostredí a ako to tie deti učia. Keď chceme deti o niečom naučiť definíciu, musia mať vek na to, aby ju pochopili a dokázali ju reflektovať. Ale keď deti učíme princípy, napríklad ľudských práv – môžeme ich k nim viesť od malička. Presne tak to robia Nóri.
Obrovský rozdiel vidieť aj v stanovenej hodinovej dotácii na oblasť ľudských práv vo vzdelávaní. Nóri na to majú vyčlenené doslova stovky hodín, slovenské deti na druhom stupni základnej školy sotva päť.
Na tomto presne vidieť, akú váhu dáva tá ktorá krajina celej škále hodnôt vo vzdelávaní. Na Slovensku vnímame ľudské práva v podstate len ako súčasť občianskej výchovy – máme ich v ústave, tak o nich treba deti niečo naučiť, nemáme však túto tému hlboko zakorenenú v myslení o tom, čo je pre deti dôležité. U nás je dôležité, aby mali deti vedomosti a slušne sa správali, ale vzájomné pochopenie či fungovanie v súdržnosti nevnímame ako hodnoty. Ono sa to potom nemôže preklopiť ani do vzdelávania. Nórske deti v prieskume veľmi pekne opisovali, ako im na školách dobre fungujú špeciálne týždne zamerané na rôzne témy, napríklad na konkrétne ľudské práva. Neučia sa, že ľudské práva sú to a to, ale píšu na konkrétnu tému esej alebo vytvárajú projekty. Napríklad na tému „ako sme v minulosti diskriminovali Sámov“. Potom o tom s deťmi diskutujú.
Vďaka tomuto prieskumu som si všimla aj to, aký priepastný je rozdiel v slovenskom a v nórskom jazyku používanom v legislatívnych dokumentoch o vzdelávaní. Zatiaľ čo v našej legislatíve sa vyskytujú slová ako povinnosti, tradičné hodnoty, národná hrdosť či rešpektovanie princípov demokracie, Nóri používajú v týchto dokumentoch slová ako environmentálne a klimatické povedomie, inkluzívne rozmanité prostredie, odborná príprava a prax. Najviac sa mi páčilo, že hovorili o spolupráci a zhode s domovom, o zmysle pre údiv a účasti detí a mladých ľudí na demokracii. To je v porovnaní so slovenským rešpektovaním demokracie veľký rozdiel. Asi nielen medzi riadkami.
To je veľmi dobré pozorovanie. V Nórsku už dávno dospeli k tomu, že o hodnotách sa nestačí učiť, ale hodnoty treba žiť. Nórske nazeranie na vzdelávanie je asi takéto: neučíme sa niečo preto, aby sme to „len“ vedeli, ale preto, aby sa z nás stali obyvatelia krajiny, ktorá je domovom pre všetkých, ktorí v ňom s nami žijú, je to náš spoločný priestor. Nórske deti napríklad, a vyplýva to aj z tohto prieskumu, riešia už zvnútornenú zodpovednosť za to, čo tu po sebe zanechajú. Cítia oveľa silnejší pocit zodpovednosti za svoje spoločenstvo vzhľadom ku klimatickým zmenám ako slovenské deti.
Zaujalo ma ešte čosi – tematický celok Moja rodina v slovenskej občianskej náuke. Žiaci by sa vďaka tomuto celku mali oboznámiť s povinnosťami členov rodiny. V slovenskom kontexte sa pritom stále bavíme o mame, otcovi, dcére a synovi, alebo sa mýlim?
Na Slovensku nemáme vyriešené ešte ani to, čo všetko zahŕňa slovné spojenie usporiadaná rodina. Spadá tam aj rozvedená alebo jednorodičovská rodina? Od toho, aby sme sa zaoberali LGBTI+ rodinami sme ešte ďaleko. K tým povinnostiam členov rodiny – robila som nedávno rozhovor s jedným cudzincom, ktorý žije na strednom Slovensku. Najdôležitejší princíp, ktorý tu na Slovensku vníma, je „musíš poslúchať“. Nevie dobre po slovensky, ale toto slovné spojenie používa pomerne často. Má pravdu. Na Slovensku cítiť tlak na poslúchanie autority, ktorá najlepšie vie, ako sa máme správať. Je to postavené na vynucovaní, nie na zodpovednosti každého človeka. To je najzákladnejší rozdiel medzi slovenskou a nórskou kultúrou. Sme slušní preto, lebo vieme, že nám záleží na iných a nechceme im ubližovať alebo preto, lebo sa to od nás vyžaduje a keď to nebudeme robiť, budeme potrestaní? Takto funguje aj náš vzdelávací systém. Slovenské deti v prieskume hovorili – my sa to učíme preto, aby sme z toho mohli písať písomku, potom sa k tomu už asi nikdy nevrátime. Alebo – robím to len preto, aby ma niekto z toho vyskúšal a buď ma za to odmení, alebo ma potrestá. Samotné deti to vnímajú negatívne a ich predstavy o vzdelávaní sú úplne iné.
Niektoré decká vám však tému LGBTI+ komunity, inakosť a dokonca aj rómsku menšinu spomenuli samé, bez vyzvania. Mám pocit, aj vďaka tomuto prieskumu, že nám tu rastie uvedomelejšia generácia mladých ľudí aj napriek tomu, že je s tým sami v školách či v domácnostiach veľmi nepomáhame.
Oni už totiž žijú v inom svete. Pozerajú Netflix, kde je v každom tínedžerskom seriály postava z LGBTI+ komunity alebo inej farby pleti. Ani to nemusí byť tematizovaný seriál, stačí že sa tam tá postava vyskytuje. Pre mladých ľudí sú to oveľa menej rozdeľujúce témy ako pre dospelých. Poukazuje na to nielen tento kvalitatívny výskum, ale aj mnohé iné, ktoré sme robili. Dokonca aj tie kvantitatívne, takže ide o reprezentatívnu vzorku. Posledné dva roky som hovorila s veľkým množstvom náhodne vybraných detí a mladých ľudí. Na niektorých slovenských školách, počnúc elitnými gymnáziami v Bratislave až po bežnú školu v Krupine, sa vzdelávajú deti a mladí ľudia, pre ktorých je úplne samozrejmé, že všetci v tejto spoločnosti majú mať rovnaké práva. Pozitívne ma prekvapilo, ako otvorene artikulovali svoje potreby a postoje k inakosti. Že vnímajú migráciu a práva menšín oveľa prirodzenejšie ako dospelí. A je dôležité povedať, že sú takí napriek tomuto vzdelávaciemu systému, nie vďaka nemu. No nič sa nedá generalizovať, nájdeme tu aj množstvo mladých ľudí, ktorí sú veľmi xenofóbni a homofóbni. Ale je tu badať generačný posun. Nepochybne.
Vo svojej práci spomínate aj Monitoring o vzdelávaní a dodržiavaní ľudských práv v školskom a rodinnom prostredí za roky 2004 až 2019, ktorý robilo Centrum vedecko-technických informácií. Vyplýva z neho, že na Slovensku sa deti a mladí ľudia hlásia najmä k týmto ľudským právam: právo na vzdelanie, výchovu a život v rodine, slobodu prejavu či prístup k informáciám a právo na život. Mne tam absentuje napríklad právo na vlastnú identitu, byť sám sebou.
To, čo vymenovali, sú práva, ktoré sa učia na občianskej náuke – prostredníctvom definícií. Vedia ich kategoricky vymenovať, neučia sa však to, čo tie práva znamenajú, či prečo vôbec existujú, ako vznikli. Potom sa stáva napríklad to, že sa žiak v škole vyhráža učiteľke, že má právo na to a na tamto. Aplikuje len princíp dozerania a trestania, ktorý ho v škole naučili, na seba aj na iných. Výskum Centra vedecko-technických informácií monitoroval to, či deti vedia, čo sa učia. Či to reflektujú. My sme sa ale s nimi rozprávali o tom, čo by sa v škole mali učiť a čo je pre nich dôležité. Tam už z ich úst zaznievali úplne iné ľudské práva.
Čo to, že žiaci vedia kategoricky vymenovať ako prvé práve takéto ľudské práva, vypovedá o nich či o našej spoločnosti?
O deťoch to nevypovedá vôbec nič, ale o spoločnosti veľmi veľa. Hovorí to napríklad o tom, čo chceme z tých detí v budúcnosti mať. Alebo skôr o tom, či vôbec rozmýšľame nad tým, čo z nich chceme mať. Na rozdiel od Nórska u nás absentuje verejná diskusia o tom, akú chceme mať spoločnosť. Máme nejakú víziu o sebe, ako mali Nóri v minulosti? Povedali sme si, čo sú základné hodnoty tejto spoločnosti, v tejto krajine? Na čom chceme v 21. storočí stavať? V čom sme unikátni a kam sa chceme posúvať? Nič z toho nemáme ako spoločnosť ukotvené. Ako to potom môžu vedieť tie deti? Neznamená to však ani z ďaleka, že o tom nerozmýšľajú, nechcú rozmýšľať alebo to sami vo vnútri nevedia. Oni tie témy silno potrebujú, len iným spôsobom.
Nóri majú v školách predmet Sociálne štúdiá, ktorý v podstate zodpovedá našej občianskej náuke. Veľmi ma zaujal jeden z opisov tohto predmetu – že na ňom na rôzne témy nazerajú „prostredníctvom väčšinovej a menšinovej perspektívy so špecifickým zameraním na sámsku kultúru a komunitu“. Bude sa v slovenských školách niekedy vzdelávať so špecifickým zameraním na rómsku kultúru a komunitu?
Keď uznáme, že sme niekedy Rómov utláčali a diskriminovali, možno áno. Nóri, podobne ako Kanaďania, prišli v istom bode k rovnakému spoločenskému záveru – že túto menšinu jednoducho utláčali. Po druhej svetovej vojne to ostatne urobili aj Nemci. To všetko sú krajiny, ktoré sa dnes vyvíjajú prodemokraticky a rešpekt k sebe aj k iným je u nich na rebríčku hodnôt veľmi vysoko. Prešli procesom sebareflexie a priznávajú sa k tomu, komu ublížili a dodnes sa to snažia napraviť. Je to ich dlh spoločnosti. My sme to neurobili voči Židom, ani voči Rómom a nerobíme to ani voči tým, čo prichádzajú teraz. To je zásadný problém.
Nóri sa museli po roku 2011 vysporiadať s obrovskou tragédiou po útoku Andersa Breivika na mladých demokratov. Jedným zo spôsobov, ako sa rozhodli takýmto činom v spoločnosti predchádzať, je scitlivovanie mládeže reflexiou tejto udalosti priamo na mieste jeho útoku, na ostrove Utoya. Každý rok sa tam so žiakmi a so študentami vracajú, diskutujú o tom, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Je reálne, aby deti chodili so svojimi učiteľkami do Teplárne a hovorili o tom, čo sa nedávno stalo u nás na Zámockej v Bratislave?
Nóri na to okamžite zareagovali mnohými verejnými politikami. Dali jasne najavo, že takéto niečo sa u nich nesmie stať normou. Vytvorili veľmi komplexný systém prevencie radikalizácie mladých ľudí na lokálnej úrovni, aj v rámci vzdelávacieho systému. Deti veľmi silno vnímajú, čo sa okolo nich deje, ale školské prostredie ich často necháva v ich strachoch a neistotách samotné. Ak nemajú doma podporu od rodičov, ktorú mnohé deti naozaj nemajú, sú v tom úplne samé. A 13-ročné deti, ako je moja dcéra, nemajú témy vojny či vraždy mladých ľudí z LGBTI+ komunity ako uchopiť bez pomoci dospelého. Ak ich v tom necháme samých, alebo sa dostanú do nesprávnych rúk napríklad na sociálnych sieťach, sú len krôčik od radikalizácie. Napríklad ten chlapec, ktorý zaútočil na svojich spolužiakov sekerou. Je hrozné, čo urobil, ale tento štát a jeho inštitúcie ho v tom nechali úplne samého. Riešime len to, ako tohto mladého človeka potrestať, tým sme skončili. Vôbec sa nerozprávame o tom, prečo sa to stalo a čo sa vo všeobecnosti s deťmi deje, že siahajú po takýchto riešeniach.
Niektorí učitelia sa v rámci tohto prieskumu medzi riadkami tak trochu priznali k tomu, že sa pred deťmi boja otvárať témy LGBTI+ komunity či vojny, pretože o nich nevedia hovoriť, sami ich nevedia uchopiť.
Pretože ich to nikto nikdy nenaučil. Ukazuje sa, že už príprava budúcich učiteľov je v tejto oblasti veľmi slabá. Nemôžeme od nich zrazu očakávať, že budú osvietení. Alebo takto to poviem – mali by sme to od nich očakávať, ale na to im musíme najskôr poskytnúť inštitucionálnu a metodickú podporu. Na Slovensku je celkom bežné, že učiteľky a učitelia by sa aj chceli s deťmi o niektorých spoločenských témach rozprávať, no vedenie školy im to zo strachu z reakcie rodičov zakazuje. Jedna z učiteliek mi počas rozhovoru povedala, že keď sa začala vojna na Ukrajine a celá spoločnosť, vrátane politickej scény sa jednoznačne vyjadrila k tomu, že Rusko je agresor a Slovensko bude pomáhať Ukrajine a prijímať ukrajinských utečencov, pre ňu a pre jej kolegov a kolegyne bolo zrazu ľahšie o tejto téme s deťmi hovoriť. Toto nastavenie spoločnosti však netrvalo dlho. Okrem toho sa aj medzi učiteľmi nájde množstvo takých, ktorí majú veľmi negatívne postoje k rozmanitosti či ku konfliktu na Ukrajine. Až strašidelne.
Existuje na to nejaké riešenie?
Kľúčová je inštitucionálna podpora – pre deti, pre učiteľov aj pre rodinu. Bez toho sa vpred nepohneme. Veľmi sa mi páči myšlienka školských podporných tímov, ktoré pomaly vznikajú. Učitelia nemôžu riešiť všetko jednotlivo, ale ak pracujú v tíme, môžu urobiť neuveriteľné veci. Napríklad môžu spolu s deťmi a mladými ľuďmi vytvárať neformálne stretnutia a v skupine reflektovať to, o čom sa tu rozprávame my dve – ľudské práva, práva menšín, osobnú slobodu. Nemusí to byť len o poznámkach a o písomkách. Okrem toho, vzdelávanie k ľudským právam nie je zrovna téma, ktorá by nám mala z vyučovania vypadnúť ako prvá. Slovenské deti v prieskume spomínali, že počas pandémie ochorenia Covid-19 a dištančného vzdelávania sa občiansku náuku vôbec neučili, kvôli redukcii učiva. Niektoré deti tak prišli aj o to chabé vzdelávanie o ľudských právach. V Nórsku sa to nemohlo stať z viacerých dôvodov – jednak nemali počas pandémie zavreté školy a tému ľudských práv majú zakotvenú snáď vo všetkých predmetoch. Aj toto treba u nás zmeniť.
Keď už sme pri tej slobode, tento prieskum ukázal, ako odlišne vnímajú slobodu a jej hranice nórske a slovenské deti. Napríklad slovenské dieťa hovorilo, že sloboda je to, keď ľudia môžu nahlas vyjadrovať aj veci, ktoré by najradšej chceli urobiť a nebudú za to nikde zaškatuľkovaní, keď si môžu robiť, čo chcú. Zatiaľ čo ten nórsky mladý človek už vnímal tú slobodu aj cez iných ľudí, hovoril, že máme mať právo myslieť si a veriť čomu chceme, ale nemáme pritom zneužívať slobodu vyjadrovania a ubližovať iným.
V prvom rade je veľmi dôležité povedať, že slobodu vnímajú veľmi silno obe skupiny detí. Slovenské deti však necítia ešte ani len tú slobodu urobiť čokoľvek, čo by chceli, lebo nad nimi stále visí akýsi bič dozerania a trestania. Ale tie nórske deti už vnímajú, že naše činy majú nejaké dôsledky. To tiež niečo vypovedá o tom, ako vnímajú spolužitie s ostatným ľuďmi – nielen ja, ale keď ja, tak aj ostatní. Okrem toho nórske deti boli schopné kritiky aj do vlastných radov. Sú natoľko zrelé, že vedia reflektovať fungovanie ich vzdelávacieho systému, s ktorým nie vždy súhlasia. Hovorili – my sa väčšinou učíme o tom, ako sa čo porušuje v iných krajinách a my v Nórsku máme pocit, že u nás je všetko v poriadku, ale nie je. To bolo veľmi zaujímavé.
Zhrňme si ešte, čo ste sa dozvedeli z rozprávania so slovenskými a nórskymi deťmi. Čo potrebujú, čo riešia?
Zaujímavé bolo, a podľa mňa to trochu súvisí s našou postkomunistickou minulosťou, že na Slovensku je stále silný naratív slobody pohybu. Nórske deti to nespomínali vôbec. Potrebu vyjadriť svoju identitu a svoj názor zas vnímajú veľmi podobne nórske aj slovenské deti. Cítia tiež tak trochu nenaplnenú potrebu byť vypočuté. Zrejme to súvisí aj s vekom, boli to 12 a 13-ročné deti, ôsmaci na základnej škole. Nórske deti mali okrem toho pocit, že učitelia u nich nie sú na tepe doby – neriešia témy, ktoré trápia dnešných mladých ľudí. Napríklad bodyshaming, online šikanu a podobne. Oni tým už ale žijú. Aj napriek tomu, že aj na Slovenku vidíme, že tým, kto ako vyzerá a čo sa deje v online svete žijú aj naše deti, spontánne tieto témy neotvorili.
Nie je problémom to, že my ako spoločnosť málo reflektujeme témy ako je bodyshaming? V médiách, doma, na verejnosti?
Média to začínajú reflektovať, otázka je, či sa to dostáva k mladým ľuďom. Nórske deti to spomenuli samé bez toho, aby sa ich to niekto opýtal, tie slovenské to nespomenuli vôbec. To trošku hovorí o tom, či a ako je táto téma prítomná vo verejnom priestore. V školách by sa téma bodyshamingu mala otvárať určite, je to tam predsa prítomné a vypuklé.
Prečo téma ľudských práv, v rôznych kontextoch, vlastne patrí do školy?
Poviem ti prečo si deti myslia, že tam táto téma patrí. Slovenské aj nórske deti sa zhodli na tom, že o týchto témach treba začať hovoriť čím skôr. Škola je pre nich často prvý sociálny priestor, kde sa o tom dá rozprávať s niekým iným ako s rodičmi. S niektorými rodičmi sa o tom navyše podľa detí rozprávať nedá, k problematike ľudských práv majú negatívne postoje. Bolo pre mňa šokujúce, v pozitívnom zmysle slova, počuť od slovenských detí, že – my máme garantované ľudské práva a škola nám má zabezpečiť, aby sme sa o tom dozvedeli. To, že sa takto na to dokážu pozerať 13-ročné deti svedčí o tom, že je to pre ne naozaj dôležité. Predovšetkým nórske deti spomínali, že žijeme v rozmanitosti a potrebujeme sa v nej naučiť žiť a správať. Slovenské deti veľmi vyrušujú písomky a skúšanie v týchto témach, o ktorých by radšej diskutovali a prijímali ich interaktívnym spôsobom. Spomínali čítanie kníh a pozeranie filmov s diskusiou na záver, alebo len zmenu prostredia z triedy na dvor. Hovorili tiež, že takéto témy patria napríklad aj na hodiny matematiky, lebo sa často stretávajú s tým, že niektoré slovné úlohy sú vyslovene sexistické. Dôležité by pre nás malo byť, že je toto všetko je pre nich téma. Vedia o tom hovoriť, chcú o tom hovoriť, dokonca vedia ako. Už je len na nás, aby sme z nich neurobili uniformovaných ľudí.
Kto je Elena Gallová Kriglerová?
Vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2005 sa spolupodieľala na založení Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK). Od roku 2012 v ňom pôsobí ako riaditeľka. Kultúrna integrácia, prístup detí z prostredia menšín k vzdelávaniu a interetnické vzťahy sú témami, ktorými sa zaoberá najčastejšie. V súčasnosti sa intenzívne venuje aj téme integrácie migrantov na lokálnej úrovni a spolupráci so samosprávami. Na konferencii Inkluzívne vzdelávanie v čase exklúzie na vzostupe moderovala panelovú diskusiu s názvom Čo je napísané na papieri a aká je realita? O prístupoch k inkluzívnemu vzdelávaniu v postkomunistických krajinách.
Spracovanie komparatívnej štúdie „Ľudské práva na slovenských a nórskych školách – Ako to vidia deti?“ bolo podporené z Bilaterálneho fondu programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
