Aké sú Nové Zámky mestom z pohľadu inklúzie? Ako funguje Komunitné centrum Kompas? Ako sa tam školám a škôlkam spolupracuje so samosprávou? Na čom potrebujú pracovať, aby boli samosprávou otvorenou všetkým deťom?
Aneta Chebničanová je absolventkou Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Učila na prvom aj na druhom stupni základnej školy, bola tiež riaditeľkou Súkromnej základnej školy u Filipa v Banskej Bystrici. Súčasťou tímu Nadácie pre deti Slovenska je už viac ako 20 rokov, podieľala sa tu na desiatkach úspešných vzdelávacích programov. Je tiež lektorkou Vysoko efektívneho učenia. Jej prioritnými témami sú rozvoj životných zručností detí vo výchovnom-vzdelávacom procese a tvorba zmysluplného kurikula. Od roku 2022 vedie aj Regionálne centrum podpory učiteľov (RCPU) pre okresy Banská Bystrica a Brezno.
Aneta je tiež jednou z vedúcich aktérok nášho projektu na tvorbu stratégie pre inkluzívne vzdelávanie v troch partnerských mestách. Na starosti má práve mesto Nové Zámky. Porozprávali sme sa s ňou teda o tom, ako sú na tom Nové Zámky s inklúziou.
Aké sú Nové Zámky mestom z pohľadu inklúzie?
Nové Zámky boli voľakedy jedným z významných uhorských miest, národnostné menšiny sa tam teda dlhodobo prirodzene miešajú. Bežne tam stretneme dvoj aj trojjazyčných ľudí. Z fokusových skupín, ktoré sme tu robili, napríklad vyplynulo, že deti z inojazyčných domácností spolu úplne normálne fungujú. Myslím si, že v Nových Zámkoch sú aj vďaka tomu otvorenejší k inakosti, k inej kultúre. Aj s rómskou komunitou, dovolím si tvrdiť, v Nových Zámkoch pravidelne pracujú. A to aj vďaka komunitným sociálnym pracovníkom. Čo však cítiť napriek celou spoločnosťou, je nárast detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. V Nových Zámkoch to badať vo všetkých miestnych jazykových skupinách. To platí aj o ich rodinnom zázemí a prostredí – v meste vzrastá počet jednorodičovských rodín. Vo fokusových skupinách sa spomínali aj prípady rodičov, ktorí chodia za prácou do zahraničia, aby mohli svoju rodinu lepšie zabezpečiť. Ich deti potom vychovávajú napríklad starí rodičia. Tieto deti však často komunikujú nižší pocit bezpečia či záujmu zo strany dospelých.
Je novozámocké komunitné centrum Kompas miestom, ktoré by mohlo byť pre iné mestá a samosprávy inšpiráciou ako vytvárať pre deti, mládež aj pre dospelých bezpečné miesto, kde tráviť čas, kde sa prepájať s komunitou?
Kompas vznikol ako kresťanské centrum Apoštolskej cirkvi na Slovensku ešte v roku 2001. Najskôr bolo len materským centrom pre matky s deťmi v predškolskom veku. Postupne sa jeho aktivity rozrástli o nízkoprahové kluby pre deti a mládež, dodnes organizujú rôzne charitatívne zbierky a distribuujú humanitárnu pomoc. Okrem toho Kompas vytvára aj priestor na neformálne stretnutia mladých ľudí v rámci projektu Teen Café. Nemyslím si, že tam chodia masy detí, ale majú tú možnosť a som si istá, že o nej dobre vedia. To je veľmi dôležité. Navyše, Lukáš Kocera, ktorý v Kompase pracuje práve s mládežou a tiež sa zúčastnil našich fokusových skupín, hovoril o tom, že sa v centre chystajú viac spolupracovať s rodičmi detí, ktoré majú špecifické potreby. Chcú ich aj ich ide deti vytiahnuť viac na oči verejnosti, začleniť ich do aktivít centra aj do spoločnosti.
Keď som si prechádzala zápis z vašich fokusových skupín v Nových Zámkoch, zaujala ma jedna vec. Zástupkyne miestnych škôl opísali samosprávu ako veľmi nápomocnú v snahe o zinkluzívnenie ich prostredia pre všetky deti. To len tak bežne na Slovensku nepočuť, nie?
Nadácia pre deti Slovenska spolupracuje s Novými Zámkami od projektu Komunity priateľské k deťom a mladým ľuďom. To už bude dobrých 15 rokov. V Nových Zámkoch majú o inklúziu záujem v podstate aj IT technici. Na začiatku našej spolupráce som jedného takého z Nových Zámkov stretla na konferencii o SMART samosprávach. Navyše, mesto má dobre nastavený komunitný plán práce s deťmi a s mladými ľuďmi. Aj na tom sme spoločne za tie roky pracovali. Mapovali sme potreby detí, sumarizovali sme dáta, podporili sme fungovanie komunitného centra Kompas a jeho prepojenie so samosprávou. Okrem toho, myslím si, že vedúca odboru školstva Denisa Felixová je veľmi otvorený človek, ktorý rozumie školstvu a potrebe rozvíjať ho. Cíti zodpovednosť aj za obsahovú stránku tém, ktoré sa v ich meste týkajú detí a mladých ľudí. Rovnako mám pocit, že Nové Zámky vnímajú mimovládne organizácie ako rovnocenných partnerov, prizývajú ich na rôzne stretnutia. Majú aj Mestskú školskú radu. Z mojich skúseností sú v Nových Zámkoch veľmi zainteresovaní do života detí a mladých ľudí a snažia sa byť ich partnerom. Okrem toho, v Nových Zámkoch samospráva plánuje vyčleniť zdroje v rámci svojich rozpočtových pravidiel na to, aby školám a organizáciám pomohli riešiť a podporovať inklúziu a inkluzívny prístup vo výchove a vzdelávaní. Tie sa budú môcť uchádzať o tieto zdroje v podstate ako o granty. Rozhodli sa, že inklúzia sa stane hodnotou samosprávy.
To je skvelé. V školách ale zrejme narážajú na rovnaké problémy ako inde na Slovensku. Alebo sa mýlim?
Nemýliš sa. Ani v Nových Zámkoch nie sú učiteľky a učitelia dobre pripravení na prácu s bariérami, ktorým čelia deti a mladí ľudia. Mnohí z toho majú strach, boja sa sami prevziať iniciatívu a začať ich búrať sami. To je výsledok nášho preštrukturalizovaného školského systému. Akoby bol bez emócií. Neustále hovoria o nedostatku asistentiek, psychológov, špeciálnych pedagógov. Úplne rozumiem tomu, že sa prirodzene chcú a potrebujú obracať s mnohými témami na odborníkov, veď to často sama robím. No tie deti sú tu teraz. Taká je realita. Nemôžeme čakať na ideálny stav, aby sme konečne začali riešiť bariéry, ktoré im ako spoločnosť kladieme pod nohy. Potrebujú nás tu a teraz. Na druhej strane je tu druhý fenomén – mnohí učitelia a učiteľky už nemôžu slovo inklúzia ani počuť. Majú pocit, že sú do inklúzie nútení, tlačení.
Čo im na to hovoríš?
Aby slovo inklúzia vymenili za ľudskosť. Aby sa na deti prestali pozerať ako na problém a začali na ne nazerať ako na ľudské bytosti. Nedávno som bola na jednej mentoringovej návšteve v špeciálnej základnej škole. Odchytilo si ma tam jedno dievčatko, volajme ju Katka. Často má epileptické záchvaty, nemá totiž typ medikamentóznej liečenej formy epilepsie. Sadla som si k nej a chvíľu sme sa spolu učili. Premýšľala som pritom nad tým, čo také dievča ako Katka vlastne od školy potrebuje, čo by jej škola mala dať. Katka zrejme nikdy nebude akademička alebo doktorka, jej centrálna nervová sústava jej to neumožní. Vraj krásne spieva, možno bude súčasťou nejakého zboru, ktovie. Na to ale nepotrebuje školu. Tak načo ju vlastne potrebuje? Čo jej má v živote dať, aby zvládla žiť svoj život najlepšie, ako sa dá – pýtala som sa sama seba, keď som tam vedľa nej sedela. Ona jednoducho potrebuje vidieť, cítiť aj počuť ľudskosť.
Vráťme sa späť do Nových Zámkov. Funguje tam spolupráca medzi materskými a základnými školami?
Vo fokusových skupinách sme sa v meste zhodli na tom, že ich úlohou je začleňovať po odchode z materských škôl čo najviac detí do bežných tried a základných škôl. Nie vždy sa im to podarí, to je jasné, každé dieťa je iné. Ale cieľom by malo byť, aby špeciálna škola dokázala pomôcť dieťaťu tak, aby sa časom začlenilo do bežnej školy. Aj to je inklúzia. V Nových Zámkoch o tom veľa premýšľajú, chcú na tom pracovať.
Ty si v Nových Zámkoch v rámci stratégie pre inkluzívnejšie vzdelávanie identifikovala jednu veľmi dôležitú vec. Zásadnou zmenou, ktorú by mali v Nových Zámkoch podľa teba zaviesť, je mapovanie potrieb rodín už od narodenia ich dieťaťa. Prečo?
S týmto systémom som sa zoznámila ešte vo Švédsku. U nás nie je zaužívaná kultúra takejto otvorenosti. Som si istá, že niektorým Slovákom a Slovenkám sa bude zdať divné, prečo by sa mali úradom hlásiť hneď po narodení dieťaťa, prípadne v pravidelných intervaloch počas jeho rastu. Všetko je to, samozrejme, založené na dobrovoľnej báze. No benefitov to má hneď niekoľko. Keď rodičia od narodenia alebo v rannom veku dieťaťa vedia, že budú určite potrebovať bezbariérovú škôlku, prípadne nejakého špecialistu, napríklad očného alebo sluchového, úrady môžu s predstihom niekoľkých rokov zlepšovať podmienky v meste pre ďalšiu generáciu detí, ktoré im budú v meste vyrastať. Vždy je lepšie pripraviť sa na to dopredu, ako potom odmietnuť vziať dieťa do jednej či druhej materskej školy, lebo naň nie sú pripravení fyzicky ani mentálne. Koniec koncov, ono je to voči tej samospráve aj fér.
To mapovanie potrieb detí podľa mňa úzko súvisí aj s tým, ako medzi sebou úrady a inštitúcie distribuujú informácie o svojich obyvateľoch a klientoch, ako spolu komunikujú. Ako nám to ide na Slovensku?
Nekomunikácia je celoslovenský problém, Nové Zámky nevynímajúc. Horizontálne aj vertikálne prechádza cez všetky štátne verejné inštitúcie. My tu jednoducho nie sme zvyknutí odovzdávať si informácie, dáta. Nie sme zvyknutí komplexe riešiť problémy. Všetko tu bolo za bývalého režimu tak rozškatuľkované, selektívne. A ono nám to zostalo. Nikto vlastne nevie, s kým má komunikovať, nie je nám to prirodzené. Dodnes si predsa takmer všetko vybavujeme radšej sami, úrad je tu sám pre seba, nie pre občanov. Nekomunikácia sa stala normou. Tá sa preniesla aj do školského prostredia, ktoré predstavuje a do veľkej miery aj ovplyvňuje budúcnosť našich detí. Učiteľky a učitelia materských škôl nekomunikujú s tými zo základných škôl, neodovzdávajú si informácie o deťoch, niekde dokonca nekomunikujú ani kolegovia v rámci jednej školy. Veď len teraz si na Slovensku zvykáme na inkluzívne tímy, ktoré sa na deti pozerajú objektívne v kolektíve. Pedagógovia sa učia prepájať svoje metódy a formy práce na základe toho, čo jednému kolegovi funguje a druhému nie. To, čo na Slovensku stále pretrváva, je stereotyp, že deti sú problém. No pravdou je, že problémom sme my – tí, čo nevieme nájsť tú správnu cestu a riešenia. Najhoršie je, keď za riešenia, ktoré nám nefungujú, opäť obviňujeme deti. Asi by sme sa mali zamyslieť nad tým, či je dôležitejšie dávať päťminútovky a potom ich po práci do večera opravovať, alebo si radšej sadnúť s tímom kolegov za stôl a efektívne riešiť bariéry, ktorým čelia žiaci a žiačky. Čo je dôležitejšie?
Projekt “Stratégia na podporu inkluzívneho vzdelávania“ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
