So školským rokom 2021/2022 skončil už štvrtý ročník nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania na základných školách s názvom Škola inkluzionistov, v septembri odštartujeme piaty. Projekt by bez Plesu v opere nikdy neexistoval. Jeho hostia, rovnako ako spoločnosť Orange Slovensko, ho od roku 2017 podporili hneď trikrát po sebe sumou takmer 800 tisíc eur.
Na to, ako sa projekt od roku 2018 vyvíjal až do dnešnej podoby, čo školy stále potrebujú a ako sme na tom s inklúziou, sme sa opýtali človeka, ktorý s nami myšlienku tohto projektu tvoril od samého začiatku – našej lektorky, konzultantky a mentorky Máši Orogváni.
V závere tohto textu nájdete sumár (aj s číslami) našich aktivít na podporu inklúzie nielen na základných školách.
Máši, kam sa projekt Škola inkluzionistov za štyri roky posunul?
Dodnes si pamätám pilotný ročník, ktorý sme v školách robili v školskom roku 2018/2019. Bol jednoducho jednička. Najmä jeho účastníci. Stále sme v kontakte, ale dôležité je, že v kontakte zostali aj mnohí účastníci po celom Slovensku. Mám z toho zimomriavky. No späť k tvojej otázke – projekt sa za tie roky posunul najmä v obsahu vzdelávania, ktoré školám počas roka ponúkame. Pripravujeme pre nich vzdelávanie šité na mieru – podľa potrieb samotných škôl a podporného tímu, ktorý školu v projekte reprezentuje. Zameriavame sa najmä na spoluprácu v škole, na pochopenie inklúzie a jej hodnôt. Veľa sa o tom síce rozpráva, ale vedieť odlíšiť integráciu od inklúzie a pretaviť to do praxe už také jednoduché nie je. Okrem toho, prvé tri ročníky zastupoval školy zapojené do projektu len jeden zanietený človek. Učiteľ, špeciálny pedagóg alebo pedagogický asistent. Na víkend sme ich nárazovo vytiahli na školenia ďaleko od ich bežného pracovného prostredia. V tom nastal v projekte asi najväčší obrat. Tí jednotlivci síce chodili po našich víkendových vzdelávaniach do škôl nažhavení po zmene, isté veci sú však na iných neprenosné. Ako jednotlivci teda nadchýnali na svojich pracoviskách len málo kolegov, a ak vôbec, nie s takým dosahom, ako si predstavovali. Vo štvrtom ročníku sme to zmenili – to my sme začali chodiť do škôl za celými školskými tímami. Spoznávali sme ich vo vlastnom prostredí, videli sme ich ako spolupracujú, ako reagujú na rôzne podnety. Verím, že týmito zmenami sa zvýšil aj náš vplyv na celkovú klímu školy.
Aký je teda v škole rozdiel medzi integráciou a inklúziu?
Veľa slovenských škôl má dobre zvládnutú integráciu. Snažia sa zohľadňovať potreby detí, ktoré majú papiere a na nich napísanú nejakú diagnózu. Inklúzia je však o tom, aby deti, ktoré majú dnes papiere, zajtra žiadne z nich nepotrebovali. Pretože v škole a v spoločnosti budeme vedieť, aké má kto ťažkosti aj bez papiera. A ten, mimochodom, naše problémy aj tak nijako nerieši. V inkluzívnej spoločnosti nikto nepotrebuje papier na nič, stačí mu individuálny prístup. Ten by mal byť na prvom mieste. Už sa len musíme naučiť, čo to znamená.
A čo to znamená?
Napríklad to, že ak má niekto dyslexiu a ťažko sa mu číta, budeme na to v škole myslieť a nebudeme na ňom uplatňovať rovnaké kritériá ako na žiakovi, ktorý v triede číta bez chyby. S tým úzko súvisí diferencované učenie. To funguje tak, že učiteľ si zadania na hodinu, povedzme slovenčiny, pripraví trojfázovo – jednoduchšie, ťažšie, najťažšie. Tí, ktorí nemajú žiadne ťažkosti s učením, prejdú všetkými tromi zadaniami, tí, ktorí ťažkosti majú, vypracujú len tie zadania, ktoré zvládajú. Cieľom však je, aby v škole, na vyučovaní, každý zažil úspech a zároveň získaval nové vedomosti.
Čo je v projekte Škola inkluzionistov vlastne tvojou úlohou?
Som lektorkou a konzultantkou vzdelávania celého projektu, so školami som teda počas školského roka v kontaktne na dennej báze. Sprevádzam, ak stíham, do škôl aj naše lektorky vzdelávania. Občas sa ocitnem i v úlohe mentora – školy sa na mňa obracajú, keď riešia problémy so žiakmi či s rodičmi, alebo keď potrebujú kontakty na odborníkov. Školám by sa takýto typ mentora, ideálne neobmedzene, neuveriteľne hodil. Aspoň raz alebo dvakrát do mesiaca.
- V januári 2019 sme urobili s Mášou Orogváni vôbec prvý rozhovor. V prvom ročníku projektu Škola inkluzionistov, vtedy ešte popri práci špeciálnej pedagogičky, pracovala ako regionálna konzultantka. V Bratislave mala vtedy na starosti štyri základné školy: ZŠ Alexandra Dubčeka, ZŠ Karloveská, ZŠ Gaštanko a ZŠ Turnianska. Pôvodný rozhovor spred štyroch rokov s ňou nájdete TU.
Nevyrieši sa táto potreba mentoringu tak trochu vznikom regionálnych centier podpory pre učiteľov, ktoré budú od septembra fungovať pod záštitou ministerstvo školstva?
Taký je plán a mohlo by to fungovať. Na základe toho, čo som za tie roky v školách vypozorovala ako ich urgentné potreby, by im takéto centrá mohli pomôcť napredovať v niektorým oblastiach rýchlejšie.
Napríklad v čom? Čo vnímaš v školách ako brzdu rozvoja?
Jednou z potrieb, ktorá je podľa mňa nevyhnutná, a mnohé školy o nej zrejme ani nevedia, je naučiť sa spolupracovať. V rámci školských podporných tímov, s kolegami. Na úplne bazálnej základnej úrovni. Vidím, ako sa na niektorých školách trápia so spoluprácou hoci aj kolegyne na prvom stupni. Neposúvajú si informácie, neposúvajú si materiály. Prečo si každý rok robia všetky učiteľky prípravu nanovo – pre prvákov, druhákov, tretiakov aj štvrtákov? Niekto už ju pred nimi predsa urobil. Každý rok sa na začiatku školského roka energeticky vybijú prípravou a pritom by stačilo si ich z roka na rok posunúť, odovzdať, upraviť a len vyšperkovať, aktualizovať. Tú energiu by mohli minúť skôr na vytváranie dobrej klímy školy, ktorá je veľmi dôležitá. Ako sa majú samotné deti naučiť spolupracovať, keď to v škole nevidia ani u svojich pedagógov?! Preto sa snažíme pracovať so všetkými pedagogickými zamestnancami, ktorí sú otvorení na sebe pracovať a ideálne spolupracovať, bez rozdielu.
Aké školy sa vlastne hlásia do projektu Škola inkluzionistov? Sú medzi nimi veľké rozdiely, alebo majú všetky nejakým spôsobom aspoň našliapnuté smerom k inklúzii?
Prvé tri ročníky, keď sa do programu prihlasovali školy len prostredníctvom jednotlivcov, boli medzi nimi mnohé, ktoré ani zďaleka nemali našliapnuté k inklúzii. Potreba inklúzie bola na pleciach jednotlivca, čo sa ukázalo ako málo. Na inklúziu jeden nestačí. Preto sme si pred otvorením štvrtého ročníka projektu dali záväzok a podmienku, že s inklúziou a jej hodnotami musí byť stotožnené aj vedenie školy, ktorá sa do projektu hlási. To, aké zameranie a hodnoty škola má, predsa vždy závisí od vedenia školy. Od jeho praktických a strategických krokov. Keď sa inklúziou nezaoberá vedenie, škola samotná sa bude jej smerom posúvať len veľmi pomaly. S týmto pravidlom pôjdeme aj do piateho ročníka projektu. Podobne je to aj so školskými podpornými tímami.
Podmienkou prihlásenia sa do projektu a účasti v ňom teda je, aby mala škola už existujúci školský podporný tím?
Áno aj nie. Ideálne síce je, aby do projektu vstupovali školské podporné tímy, ktoré už existujú a sú funkčné, ale nie je to podmienkou. Povedzme si úprimne, niekedy pre nedostatok nepedagogických, ale aj pedagogických zamestnancov, nemajú takéto tímy z čoho vznikať. Je však pre nás dôležité, aby nad tým v škole aspoň premýšľali, aby k tomu smerovali, aby spolupracovali aspoň s tými kolegami, ktorých majú. Netrváme na tom, aby boli súčasťou tohto podporného tímu psychológovia, špeciálni pedagógovia či asistenti. Tím sa predsa dá vyskladať aj z bežných pedagógov.
- V roku 2019 sa nám podarilo vydať prvý slovenský Index inklúzie: Príručku na rozvoj škôl s dôrazom na inkluzívne hodnoty. Jej autorom je britský profesor Tony Booth. Ide o publikáciu, ktorá bola doteraz preložená do 35 svetových jazykov. Do vzdelávacieho procesu ju tak aj vďaka nám môžu aplikovať všetky školy na Slovensku. Zadarmo si ju ako e-knihu môžete stiahnuť TU.
- S profesorom Tonym Boothom sme sa na krste knihy Index inklúzie stretli v roku 2020 aj osobne. Porozprávali sme sa s ním o inklúzii, vzdelávaní, ale aj o Rómoch a ochrane prírody. Celý rozhovor s ním nájdete TU.
Cítiš na tých školách po roku účasti v projekte Škola inkluzionistov reálne zmenu? Napríklad v sfére spolupráce medzi pedagógmi, kolegami? Vedia lepšie komunikovať?
Veru, mám také skúsenosti. Školy, ktorým sa tak náramne darí posúvať sa vpred, spája enormná podpora vedenia školy. A to aj napriek byrokratickému peklu, ktorému čelia napríklad preto, aby asistentov v tímoch vôbec mohli prostredníctvom rôznych projektov mať. Snažia sa im zabezpečiť lepšie ako tabuľkové platy, z ktorých sa vyžiť jednoducho nedá, zháňajú na nich financie, aby si ich po skončení projektov mohli nechať, vypisujú za nich siahodlhé výkazy práce a podobne. Prístup nášho školského systému k asistentom, keď už sa toľko rozprávame o inklúzii, teda inkluzívny nie je vôbec. Asistenti, ktorí pracujú v niektorých našich školách, by tam dnes už neboli, keby nemali podporu vo vedení, ktoré v ich prítomnosti v škole a v ich práci vidí zmysel.
- V máji tento rok sme v Bratislave zorganizovali dvojdňové sieťovacie stretnutie riaditeľov základných škôl, ktoré boli zapojené do 4. ročníka projektu Škola inkluzionistov. Zdieľali medzi sebou skúsenosti a techniky, ktoré sa im v školách osvedčili. S našimi lektorkami Anetou Chlebničanovou a Michaelou Bubelíniovou sa riaditeľky a riaditelia zamerali na témy manažment školských ľudských zdrojov a vízia školy s ohľadom na inkluzívne hodnoty. Naše lektorky ponúkli skupine riaditeľov aj návody na to, ako predchádzať vyhoreniu, ako využívať vlastné zdroje či vnútornú motiváciu.
Sedia na vašich workshopoch aj učitelia alebo iní zamestnanci, cez ktorých to nadšenie z inklúzie neprejde, ktorí inklúzii neveria?
Dá sa povedať, že na každom školení sedí aspoň jeden takýto človek. Bez toho by to snáď ani nešlo. Nakoniec však títo tvrdo vyzerajúci jedinci z opozície, ktorí na prvý pohľad pôsobia, že to na nich nemá vplyv, po workshope prídu a poďakujú za podnetne strávený čas. Niekde ich to teda aspoň trošku zasiahne. My však nejdeme cestou odporu, nasilu. Ak to niekto tak teraz jednoducho má – nič neprijíma – nevadí. Tým, že po nich nejdeme tvrdo a oni to vedia, skôr sa potom otvoria. Koniec koncov, to isté, čo platí na deti, občas platí aj na dospelých. (smiech) Okrem toho, ja tú ich frustráciu a odmietanie z časti aj chápem. Učiteľom sa už niekoľko rokov skutočne poriadne nikto nevenuje. Cítiť, že sú nepodporení, že majú toho veľa. Je mi to veľmi ľúto. Tento školský rok bol extrémne náročný. Zažili sme nielen silnú pandémiu covidu, ale aj vojnu. Keď sa vo februári začala vojna na Ukrajine, sedela som práve vo vlaku a smerovala som na jednu z našich škôl v Žiline. V momente mali na čakačke 80 ukrajinských detí, ktoré potrebovali integrovať do vzdelávacieho procesu. V mnohých učiteľoch vtedy vzkypel pocit, ktorí všetci dobre poznáme – “čo sme komu urobili”. Zo strany ministerstva cítili školy veľkú krivdu. Z rezortu prišli akurát letáčiky s postupmi, ako pracovať s deťmi z Ukrajiny. Učitelia však vedeli, ako majú v takejto krízovej situácii postupovať. To, čo im chýbalo, boli ľudia, pomocná sila. Pritom mnohí z nich len potrebovali ľudsky upokojiť a pripomenúť, že tie deti sem neprišli na jazykový pobyt, ale pre vojnu v domovine, potrebovali si len ujasniť, na čom pri ich vzdelávaní bazírovať a na čom nie.
- Koncom marca 2022 sme zorganizovali online verejnú diskusiu o tom, ako ukrajinské deti začleňovať do slovenských škôl. Diskusiu viedla naša lektorka Michaela Bubelíniová, ako respondenti sa jej zúčastnili špeciálna pedagogička a vedúca školského podporného tímu na bratislavskej Základnej škole Vrútocká Jana Čerešňová, riaditeľ tejto základnej školy Lukáš Srnka a zástupkyňa riaditeľa, vedúca školského podporného tímu a učiteľka na Základnej škole Okružná v Michalovciach Monika Tomovčíková. Okrem toho bola na diskusii aj Elena Gallová Kriglerová, riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK), ktorá sa dlhodobo venuje najmä témam kultúrnej integrácie, participácii menšín a interetnickým vzťahom či spolupráci so samosprávami.
- Celú diskusiu nájdete ako zvukovú stopu TU.
- Desatoro pre školy, ktoré prijímajú deti cudzincov od CVEK-u v spolupráci s Nadáciou Milana Šimečku nájdete TU.
Aké témy a moduly vzdelávania školám a školským tímom počas roka ponúkate? Z čoho si môžu vyberať?
Venujeme sa predovšetkým podpore a ukotveniu pozitívneho vzťahu k inklúzii, spolupráci v tíme. Samostatné vzdelávanie venujeme aj pedagogickým asistentom a podpore zo strany vedenia, veľkou a náročnou témou je spolupráca s rodičmi. Obľúbenou témou workshopov je vyučovanie očami detí s ťažkosťami v učení, venovali sme sa aj tvorbe individuálnych vzdelávacích programov a reflexii vlastných kapacít. V ponuke máme aj témy špeciálny pedagóg v tíme, diferencované vzdelávacie prístupy, klíma v triede, prevencia a zvládanie šikany, čítanie detí s dyslexiou, Bálintovku a rozvoj životných zručností. Pokúšame sa aj o akreditáciu nášho vzdelávania na ministerstve školstva, aj takto sa teda posúvame ďalej.
Mňa by zrejme najviac zaujímalo vzdelávanie, na ktorom sa naučím vnímať vyučovanie očami detí s ťažkosťami. Ako také vzdelávanie vyzerá?
Aj v školách vidíme pri tejto forme vyučovania veľa aha momentov. Mnohí, prevažne tí starší pedagógovia, bývajú v úvode týchto školení skeptickí. Hovoria – však to robím 35 rokov, čo nové sa môžem naučiť – ale potom, keď si počas workshopu tie ťažkosti vyskúšajú na vlastnej koži, pookrejú. Stávajú sa z nich na chvíľu dyslektici, dysgrafici, dysortografici, dyskalkulici, ale venujeme sa aj autistickému spektru a poruchám pozornosti spojeným s hyperaktivitou.
Aké témy pribudnú v piatom ročníku projektu? Kam sa projekt opäť posunie?
Vzdelávanie menšín, respektíve konkrétne segregácia rómskych detí v systéme slovenského školstva, bola doteraz v rámci vzdelávania v projekte Škola inkluzionistov skôr okrajovou témou. A keďže sme do piateho ročníka prijali niekoľko škôl, najmä z východného Slovenska, ktoré touto témou dennodenne žijú, budeme v nej obojstranne naberať nové skúsenosti. Okrem toho by sme do škôl radi priniesli tému rovesníckeho učenia. Učitelia majú tendenciu myslieť si, že to oni sú tí, ktorí by v škole alebo v triede mali zvládnuť učenie, nie deti. Ťažko sa im chápe, že nie vždy to tak musí byť. Preto stále inklinujú k frontálnemu vyučovaniu, k prednáškovej forme učenia, k siahodlhým prípravám, k skúškam správnosti formou päťminútoviek alebo veľkých písomiek. Zmeny vo forme vyučovania by prospeli nielen deťom, ale aj učiteľom samotným. Mne by sa páčilo, keby učitelia prestali chodiť do tried učiť učivo a začali učiť deti. Snažím sa ich preto oslobodzovať od myšlienky, že ich psou povinnosťou je naučiť deti všetko, čo majú napísané na papieri. Ich úlohou je pri učení deti sprevádzať, ich úlohou je naučiť sa učiť, motivovať ich, otvoriť im hlavy, aby sa učiť chceli. To ostatné už je na deťoch a tie to v skupine zvládajú oveľa lepšie. Navyše, je dokázané, že do 12 rokov je najdôležitejším hlasom pre deti ten od mamy, potom sa to láme, matkin hlas sa vypína a dôležitejším sa stáva hlas rovesníka. Vidím to u svojho syna a zažila som to ešte ako asistentka dievčatka s Downovým syndrómom. Najlepšie sa jej učilo, keď boli pri tom deti v jej veku.
- Počas štyroch rokov sme v rámci projektu Škola inkluzionistov zaviedli rubriku Knižnica inklúzie. Raz, niekedy dvakrát mesačne, sme si od odborníkov, účastníkov či lektorov pýtali tipy na dobrú knihu, podcast alebo film. Tu sú štyri najlepšie Knižnice inklúzie za posledné štyri roky:
- Aké knižky čítať, aby sme lepšie pochopili detský smútok?
- Karanténna knižnica inklúzie: Online SNG, vzdelávacie aplikácie aj čítanie rozprávok
- Krátkometrážne filmy aj príbehy silných žien
- O superschopnostiach, smrti aj o generačnej chudobe
Podpora inkluzívneho vzdelávania v číslach
Za štyri roky projektu Škola inkluzionistov sme intenzívne spolupracovali so 70 základnými školami z celého Slovenska. Tím našich siedmich regionálnych konzultantiek strávil s účastníkmi projektu z týchto škôl približne 7 614 hodín pri spoločnom vzdelávaní a 7 960 hodín pri individuálnych konzultáciách. S veľmi aktívnymi 15 školami, ktoré chceli v spolupráci s nami pokračovať aj po skončení ročného programu projektu, sme strávili ďalších 200 hodín pri individuálnych absolventských konzultáciách. Z troch účastníčok projektu zo základných škôl sa časom stali naše kolegyne – regionálne konzultantky.
V školskom roku 2018/2019 sme v 19 školách, ktoré boli zapojené do projektu Škola inkluzionistov, urobili kvantitatívny a kvalitatívny výskum. Prostredníctvom neho skúmali zástupkyne mimovládnej organizácie Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) atmosféru na školách, vývoj a materiálne zabezpečenie škôl či vzťahy medzi jednotlivými aktérmi – učiteľmi, rodičmi a žiakmi. Špecifickou témou boli aj rôzne inkluzívne princípy a práca s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Výskum poukázal na to, že v zapojených školách si už v roku 2019 učitelia uvedomovali nárast počtu detí s rozmanitými vzdelávacími potrebami a potrebu sa tejto téme venovať. Dôležitým zistením bolo, že učitelia nechcú takéto deti vylučovať zo škôl, ale zároveň potrebujú výraznú podporu pri ich vzdelávaní. A čo bolo ešte dôležitejšie – deti samotné vnímajú rozmanitosť v škole ako obohacujúcu a myslia si, že je pre všetkých prínosom. Podrobné výsledky tohto prieskumu nájdete TU.
V roku 2019 sme odštartovali roadshow piatich diskusií o inkluzívnom vzdelávaní a jeho celospoločenskom význame. Diskutovali sme v Bratislave, Banskej Bystrici, Žiline, Prešove a v Košiciach. Viac ako sto hodín sme strávili 15 exkurziami na niektorých zo škôl, ktoré sa zúčastnili projektu Škola inkluzionistov a s ostatnými sa podelili o svoju dobrú prax. Podarilo sa nám vydať aj jednu z najlepších publikácii o inklúzii, ktorú do slovenčiny predtým ešte nikto nikdy nepreložil – Index inklúzie. V novembri 2019 ju v Bratislave osobne pokrstil jej autor, britský profesor Tony Booth.
V roku 2020 sme si podali ruky s Platformou rodín detí so zdravotným znevýhodnením. Spoločne sme spustili inklulinku – online pomoc pre rodičov detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktorí si nevedia rady s byrokraciou alebo s tým, ako získať kompenzačný príspevok a pomôcky, či ako začleniť dieťa so špeciálnymi potrebami do bežnej škôlky alebo školy. Online podporu rodičom sme v septembri 2020 rozšírili aj o telefonickú podporu na čísle + 421 948 991 444. Dnes je k dispozícii rodičom v núdzi 27 vyškolených laických poradcov z celého Slovenska, ktorí absolvovali 120-hodinové vzdelávanie s odborníkmi. Všetci poradcovia sú rodičmi zdravotne znevýhodnených detí.
Okrem toho sme v roku 2020 finančne podporili aj vznik Inklucentra – centra pre inkluzívne vzdelávanie. To poskytuje popri realizácií vzdelávacích kurzov a workshopov pre učiteľov, pedagogických asistentov či odborných zamestnancov aj priamu asistenciu a konzultácie pre školy, pedagogických aj odborných zamestnancov. Tým ponúka desiatky rezortom školstva akreditovaných kurzov.
V roku 2021 sme sa začali intenzívne venovať aj tomu, ako vytvoriť prijímajúce inkluzívne prostredie pre deti aj v materských školách. Tento projekt sme nazvali Inkluškôlky. Na workshopy pre riaditeľky a riaditeľov, pedagogický zbor 50 materských škôl a zástupcov ich zriaďovateľov z týchto miest Slovenska – Nové Zámky, Zvolen, Banská Bystrica a Poltár – sme sa dlho pripravovali. Približne 960 hodín sme pre nich so šiestimi odborníčkami vytvárali dve praktické metodické príručky. Osemdesiat hodín sme zas strávili spoločným online sieťovaním a osobným vzdelávaním priamo v mestách. V septembri 2022 budeme v projekte pokračovať v ďalších mestách.
Toto všetko sa nám podarilo len vďaka štedrej podpore dobročinnému Plesu v opere a spoločnosti Orange Slovensko. Ďakujeme, ideme ďalej!
