Ako jednorodič sa musíte pripraviť na vlnu spochybňovaní z každej možnej strany. O to dôležitejšie je byť si istý sám sebou a svojím rozhodnutím – hovorí stand up komička zo Silných rečí a stála hostka v relácii Silná zostava na RTVS Simona Salátová. Porozprávali sme sa s ňou o tom, aké je to byť jednorodičom, o tom, kto jej po rozvode a po príchode do Bratislavy pomohol, ale aj o tom, či a ako o týchto veciach hovorí so svojím synom.
Kedy ste si ale že naozaj uvedomili, že ste na dieťa sama, že ste jednou z asi 150 000 jednorodičov na Slovensku?
Povedzme si úprimne – my mamy sme celkom navyknuté na čas strávený s deťmi. Keď ho je zrazu viac, stále nám to príde pomerne prirodzené. Ako slobodná matka som sa však prvýkrát cítila až pri okolnostiach zvonku. Najmä keď som sa snažila nájsť si prenájom. Sama žena s dieťaťom je pre nájomcov dosť nedôveryhodným prvkom. Aj keď preukážete, že zarábate dosť. Stále na vás budú pozerať ako na potencionálnu neplatičku, lebo nemáte pri sebe muža.
S čím ste zo začiatku zápasili najčastejšie – s psychickou vyčerpanosťou, finančnými ťažkosťami alebo s tým, ako komunikovať s exmanželom, keď išlo o syna?
Keďže som sa so synom presťahovala o 200 km ďalej, jednoznačne ma psychicky vyčerpávala hlavne zložitá situácia s exmanželom a starými rodičmi. Výčitky sa násobili a prenášali aj na syna, ktorý bol pod veľkým tlakom. Musel si zvykať na nové prostredie, ale myslím, že akonáhle definitívne pochopil, že jeho mama je šťastnejšia, šťastie prešlo aj na neho. Prvotná osobná samota, ktorú nedokážu poraziť ani priatelia, či dieťa, je jednou z najťažších vecí, čo musí žena, muž – jednorodič prekonať. Ale stojí to za to.
Čo vás na jednorodičovstve prekvapilo asi najviac, čo vám predtým ani vo sne nenapadlo, že budete musieť riešiť alebo potrebovať?
Nikdy mi nenapadlo, že budem potrebovať tablet. Pre syna. Nie som veľký fanúšik strkania elektroniky deťom do rúk, ale keď mi syna nevzali do škôlky, musela som si vybrať. Moje psychické zdravie a hodinka pri knihe, alebo moje dieťa bez modrého svetla v tvári. Vybrala som si kompromis, hoci ma potom prenasledovali výčitky. To by som priala všetkým jednorodičom-začiatočníkom – uvedomiť si, že ich psychická pohoda je teraz pohodou celej rodiny a niečo jej treba obetovať. Samozrejme, v nejakých racionálnych medziach. Každopádne netreba sa báť požiadať o pomoc priateľov, prekusnúť hrdosť a byť šťastnejším človekom. Veď im to budú mať možnosť všetko vrátiť.
Pomohol vám niekto, keď ste zostali na syna sama? Rodina, priatelia, známi alebo štát?
Štát mi nepomohol. Ani minulý rok počas lockdownu, keď som ako slobodná matka zostala bez príjmu. Slobodné matky či jednorodičia sú stále čiernou zónou. Tvárime sa, že neexistujú. Jednoznačne mi pomohli priatelia. Nie som človek, ktorý si vie vypýtať pomoc, ale mám šťastie na ľudí, ktorí cítia, kedy sa mi majú pokojne, nasilu, nasúkať do bytu a pomôcť mi. To ma zachránilo.
Kdesi som čítala, že niekto pochyboval o tom, že ste dobrá matka, lebo ste komička a po večeroch, keď by ste mali uspávať dieťa, stojíte na pódiu a zabávate ľudí. S akými stereotypmi sa ako jednorodička stretávate najčastejšie? Čo ľuďom o jednorodičoch vôbec nedochádza?
Doteraz o tom jednoznačne pochybuje aj môj exmanžel. Vždy bol pre mňa prioritou môj syn a čím som staršia, tým viac si to uvedomujem. Samozrejme, boli obdobia, keď sme spolu boli menej, pretože som ako jednorodič musela makať ako blázon, aby sme do konca mesiaca vyšli. Dnes si vďaka tomu vážim aj pracovné príležitosti, peniaze a čas so synom. Ako jednorodič sa musíte pripraviť na vlnu spochybňovaní z každej možnej strany. O to dôležitejšie je byť si istý sám sebou a svojím rozhodnutím.
Ako dlho ste už vlastne jednorodičkou a ako sa na toto rozhodnutie – rozviesť sa a byť na dieťa sama – pozeráte dnes, po rokoch?
Hodnotím ho ako najlepšie rozhodnutie môjho života. Zároveň aj najťažšie. Ale ja s obľubou vždy dodávam, že keď si raz človek uvedomí, čo si zaslúži, je nezastaviteľný. Je to síce bolestivý a dlhý prerod, ale budem sa opakovať – stojí to za to!
Ako vníma(l), že žije len s maminou, váš syn Damko? Rozprávate sa o tom?
Môj syn je veľmi múdre stvorenie. Pri tom všetkom, čo musel spolu so mnou prekonať, sa stal ešte citlivejším, flexibilnejším a vnímavejším. Počas rozvodu bolo obdobie, keď sme sa pred ním snažili všetko trápenie schovávať, no u neho nastal regres. Dnes už teda viem, že odborne je regres to, keď vám dieťa začne stagnovať. Vtedy som si to pri vlastnej depresii všimla až časom. Rozhodla som sa, že najlepšie bude, keď s ním budem komunikovať na rovinu a o všetkom. Veci sa zlepšili a odvtedy to takto robíme. Myslím si, že vďaka tomu chápe aj to, že žije iba s maminou, prirodzene – tak ako to je.
Ste partnerkou kolegu komika Joe Trendyho (vlastným menom Teodor First, pozn. autora). Ako sa vyvíjal Trendyho a Damkov vzťah?
Musím povedať, že zo začiatku mali obaja ťažkosti zvyknúť si na seba. Teo je vo svojich 33 rokoch bez detí a Damko žil bez bližšej prítomnosti muža takmer dva roky. Dnes sú z nich úžasní priatelia. Teodor sa ako človek prekonal vo všetkých smeroch, Damka berie ako svojho. Damko má ale výborný vzťah aj so svojím otcom, Tea berie ako svojho náhradného tatina. Vidím na ňom, že je šťastný a to je pre mňa dôležité.
Zápasíte niekedy pri výchove alebo v domácnosti s obrazmi z minulosti, z detstva, so zaužívanými vzorcami? Mne sa to občas stáva – chytí ma podobný záchvat hnevu ako moju mamu, no potom sa k sebe vrátim a je mi to ľúto.
Ja som mala to šťastie v nešťastí, že moji rodičia mi ukázali všetko, čo v rodičovstve robiť netreba. Alkohol, bitky a agresia. Možno preto som citlivejšia na akékoľvek fyzické násilie. Každopádne, pravidelne mi ako matke ujde nesprávne slovo či formulácia. (smiech) Snažím sa, čas od času, prečítať si kvalitnú knihu o rodičovstve. Vtedy som zase na pár týždňov super mama. Treba to robiť pravidelne.
Pandémia ochorenia Covid-19 odhalila množstvo nevyriešených sociálnych problémov v rodinách, o tých jednorodičovských nehovoriac. Aj napriek tomu, že ste úspešná komička a verejne známa osoba, nemali ste to ľahké. Ako jednorodička a umelkyňa ste ťahali za kratší koniec. V čom najviac zlyhal štát vo vašom prípade a ako ste na tom teraz, počas tretej vlny?
Štát zlyhal vo všetkom. Som patriot, milujem Slovensko a nechystám sa ho opustiť. O to viac zranená som sa cítila, keď mi opätovne zamietali všetky žiadosti o pomoc, či už ako umelkyni alebo ako jednorodičke. V decembri minulého roku som bola na mizine. Minuli sa mi všetky rezervy a pomaly už som rátala s návratom na Kysuce. Vtedy prišli ako dar z neba niektoré pracovné ponuky, ktoré ma zachránili. No nebyť mojej práce a dobrých ľudí okolo mňa, určite by som dnes nemala taký úsmev na tvári.
Je OK vyhľadať pomoc psychológa alebo kouča, keď si samé nevieme rady. Takú pomoc som vyhľadala ja, ak sa nemýlim, tak aj vy. Aké máte s terapiou skúsenosti a kedy prišiel ten zlom, že ste ju vyhľadali?
Sama som vyhľadala terapiu, keď som pochopila, že človek nemusí mať akútne stavy smútku, aby sa porozprával s odborníkom. Brala som to ako sebarozvoj a tak to aj bolo. Pomohlo mi to upratať tie šuflíky v mojej hlave, v ktorých som mala neporiadok a ani som o tom nevedela. Patrím k tým prehnane silným ľuďom, ktorí sa bránia pomoci. To je chyba. Je múdre hľadať spôsoby podpory.
Nech je záver trochu klišé – dajme jednorodičom, mamám alebo otcom, jednu či dve rady, ktoré môžu chytiť za pačesy a bojovať ďalej.
Možno to bude trúfalé, ale – začnite si to užívať. Viete koľko žien a mužov je vo vzťahoch, z ktorých nevedia von? Viete koľko ľudí by dalo všetko za to, aby si mohli dať taniere a šálky do takej police, ako oni chcú a nie do takej, ako im niekto káže? Nájdite slobodu vo svojom rozhodnutí alebo v danej situácii, nebojte sa využiť všetky dostupné pomoci a začnite si užívať čas samých so sebou. Nebojte sa, bude lepšie. Lebo to nevzdávate.
Otázky Simone kládla naša kolegyňa Diana Burgerová.
