Monika Tomovčíková je učiteľkou na Základnej škole Okružná 17 v Michalovciach, kde sa venuje najmä žiakom a deťom prvého stupňa. S deviatakmi však každý rok pracuje na rozvoji ich finančnej gramotnosti v rámci predmetu Poznaj svoje peniaze.
V školskom roku 2019/2020 sa stala jednou z absolventov programu na podporu inkluzívneho vzdelávania v slovenských základných školách s názvom Škola inkluzionistov, odvtedy svoju spoluprácu s Nadáciou pre deti Slovenska len prehlbuje. Dnes lektoruje podobný program na podporu inklúzie, ale už v materských školách, s ktorými má bohaté skúsenosti.
V rozhovore s Monikou Tomovčíkovou sa tiež dozviete:
- ako sa za posledných 40 rokov zmenila správa materských a základných škôl
- aká je situácia s materskými školami v Michalovciach
- koľko rómskych detí má prístup k predškolskému vzdelávaniu v Michalovciach
- či bolo zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania pre päťročné deti efektívne
- kto dnes na Slovensku vlastne riadi vzdelávanie
- či by mali mať materské školy právnu subjektivitu
- o čom je projekt Inkluškôlky Nadácie pre deti Slovenska
Začnime krátkou bilanciou. Čo sa za tie roky, ktoré sa venujete vzdelávaniu v školstve zmenilo a čo je naopak pretrvávajúcim problémom?
Po skončení strednej pedagogickej školy som v roku 1981 začala pracovať ako učiteľka v materskej škole. O dva roky neskôr som nastúpila na štúdium predškolskej pedagogiky na vysokú školu. Čo sa odvtedy nezmenilo, je to, že vzdelanie učiteliek v odbore predškolskej pedagogiky pre spoločnosť stále nie je dôležité. Považuje sa za čosi navyše, za akúsi nadstavbu. Z toho mi je smutno. Čo sa odvtedy zmenilo, hneď niekoľkokrát, je riadenie materských škôl. Pred rokom 1990 bolo riadenie materských škôl rozdelené do dvoch útvarov – Okresný národný úrad riadil materské školy po stránke personálnej a odbornej, mal teda na starosti zamestnancov, metodickú pomoc a mzdy, mestský národný výbor zas financoval chod materských škôl. V 90. rokoch nastala reorganizácia. Správa materských škôl prešla plynule pod školskú správu rezortu školstva. Bola to dobrá zmena – školská správa mala prehľad o všetkom, čo sa dialo v materských školách aj v školách základných. No od roku 2005 sú materské školy a základné umelecké školy (ZUŠ) v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí, i keď ZUŠ-ky s právnou subjektivitou. Základné školy zostali pod ministerstvom školstva.
Prečo sa to stalo?
Vraj preto, že materské školy a základné umelecké školy sú službou navyše, nad rámec základného vzdelávania.
Pamätáte si, aká bola materská škola, v ktorej ste pracovali, v časoch, keď ešte spadala pod správu rezortu školstva?
Jasné, vďaka primárovi z očného oddelenia sme mali v škôlke pleoptickú triedu. Veľmi dbal na predchádzanie poruchám zraku u detí. Viete, aká to bola veľká pomoc pre rodičov? Všetky cvičenia na korekciu zraku sa s deťmi robili priamo v materskej škole, rodičia nemuseli odchádzať z práce a ponáhľať sa s deťmi na vyšetrenia do nemocnice. My učitelia sme boli zaškolení čo a ako robiť. Fungovali sme tak štyri roky. Potom do toho začali vŕtať súkromné poisťovne, kontrolovali lekárov, nechceli im tieto výkony preplácať. Všetko to začalo upadať. Vo veľkom sme však spolupracovali aj s hygienou, pre deti sme robili program otužovania. Schválili nám to vtedy vedúci odboru školstva aj hlavná hygienička. Dokonca nám schválili nákup uterákov, osušiek a rôzneho vybavenia pre deti. Zisťovali sme, či a ako sa znižuje chorobnosť detí, keď otužujú. Chodievali sme do sauny, potom sme sa sprchovali v studenej vode a keď napadol sneh, behali sme v ňom bez ponožiek.
Aký malo oddelenie riadenia materských a základných škôl vplyv na existenciu materských škôl?
Malo to, a stále má, obrovský vplyv. Keď som v roku 1992 nastúpila na pozíciu školskej inšpektorky pre materské školy v okrese Michalovce, bolo tu 108 materských škôl. V samotnom meste Michalovce ich bolo 24. Dnes je v Michalovciach deväť štátnych, dve cirkevné a jedna súkromná materská škola. Tým, že ich odčlenili od rezortu školstva, ich postupne v malých mestách aj v obciach úplne zrušili. Budovy, v ktorých škôlky sídlili, sa vrátili mestu, to ich buď rozpredalo alebo dalo do nájmu niekomu inému. Zmizli aj škôlky, ktoré zriadili firmy. Ešte v roku 1996 sme mali v meste štyri firemné materské školy. Napríklad tú od Zekonu navštevovali deti miestnych šičiek. To bol pre pracujúce matky veľký bonus. Mnohé deti zostali po reforme akoby vo vzduchoprázdne – rodičia ich nemali kam dať. Do roku 1989 bolo málo miest v materských školách, po 32 rokoch sa situácia opäť opakuje.
____________________________________________________________________
