Učiteľ Miloš Bendík a riaditeľka Beata Rafajová pracujú v Špeciálnej základnej škole Novozámocká 11 v Banskej Štiavnici. Denne pracujú s deťmi s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami vo veku od šesť do 16 rokov. Okrem toho sú účastníkmi nášho vzdelávacieho programu na rozvoj životných zručností, ktorý realizujeme v spolupráci s rezortom školstva. Všetci sa zhodneme na tom, že osobnostné a sociálne kompetencie detí a mladých ľudí sú predpokladom k úspešnému začleneniu sa nielen v škole, ale aj v spoločnosti.
V krátkom rozhovore s Milošom a Beatou sa dozviete:
- Čím je ŠZŠ Novozámocká špecifická oproti ostatným školám?
- Prečo potrebujú deti s mentálnym postihnutím životné zručnosti?
- Ktoré tri sociálne zručnosti im dnes najviac chýbajú v slovenskej spoločnosti?
- Sú špeciálne školy inkluzívne?
- Prečo ste sa prihlásili do projektu rozvoja životných zručností?
Čím je vaša škola špecifická oproti ostatným školám? Aká je filozofia vašej školy?
Spoločne: Naša špeciálna základná škola je z širšieho hľadiska pravdepodobne totožná s ostatnými školami takéhoto typu. V mnohom sa podobáme, pretože poslaním našej školy a pedagógov v nej je poskytovať žiakom kvalitné vzdelávanie podporované ušľachtilou výchovou. Pracujeme tu s deťmi vo veku od šesť do 16 rokov. Sú to prevažne deti s mentálnym postihnutím, často v kombinácii s poruchami správania, ale aj s poruchami učenia. Taktiež sme v našej škole rozšírili zameranie a vytvorili sme triedu pre deti s autizmom. Náročnú prácu zvládame vďaka súdržnosti a vzájomnej podpore celého kolektívu pedagogických zamestnancov a tiež vďaka podpore vedenia školy. Odlišnosť od ostatných škôl, ako už bolo v úvode naznačené, nebadáme, možno však povedať, že sme menšou školou, takmer školou rodinného typu. Navštevuje ju, ročne, približne 35 žiakov. Každý z pedagógov našej školy je so školou, s deťmi, teda našimi žiakmi, v úzkom kontakte a našim cieľom, možno aj krédom, je akýsi model jednoduchej rovnice: „Usmiata škola rovná sa usmiati žiaci, alebo usmiati žiaci rovná sa usmiata škola.“
Niekto by sa mohol opýtať, prečo potrebujú deti s mentálnym postihnutím životné zručnosti, prečo vôbec potrebujeme rozvíjať ich osobnosť. Prečo teda?
Spoločne: Mentálne postihnuté deti pochádzajú často z menej podnetného prostredia. Vôbec nie sme prísni, ak si myslíme a povieme, že rodičia týchto detí v mnohých prípadoch nevnímajú a nekladú dôraz na hodnoty, medzi ktoré patria napríklad vzdelanie, zodpovednosť či vytrvalosť ako piliere pre vývin a rozvoj charakteru. Preto je potrebné klásť dôraz na životné zručnosti, ktorými sa v elementárnej postupnosti krokov formujú osobnosti týchto detí pre svoj vlastný slobodný, ale hlavne zodpovedný prístup k životu, k vlastnej rodine, k spoločnosti ako takej.
Rozvoju akých zručností detí sa venujete vy? Čo učíte alebo vychovávate?
Miloš Bendík: Edukácia je pojmom, ktorý v sebe spája výchovu aj vzdelávanie. No keď ho rozmeníme na drobné, je to veľký súbor životných zručností, ktoré učiteľ v rôznych formách odovzdáva svojim žiakom. Tu niekde je odpoveď na vašu otázku. U žiakov zaradených do špeciálnej školy je potrebné kontinuálne vštepovať elementárny základ výchovy ako takej. Triedy na druhom stupni špeciálnej základnej školy v Banskej Štiavnici sú spravidla v kombinácii jednak ročníkov a jednak variant mentálnych schopností žiakov. Vyučovanie je preto v takomto type školy mimoriadne náročné. Keďže som triednym učiteľom IV. triedy (6. ročník, A variant; 8. ročník, A Variant) a vyučujem v nej podstatnú časť triedneho a teda aj svojho rozvrhu (slovenský jazyk a literatúra, matematika, informatika, pracovné vyučovanie pre chlapcov, dejepis a vlastiveda) viem, že je potrebné s deťmi pracovať na viacerých frontoch. Najzásadnejšou a teda aj prioritnou úlohou každého z pedagógov našej školy popri vyučovacej činnosti je hlavne výchovný proces, ktorý je z hľadiska ich zdravotného stavu, vývinu, zvyklostí z domáceho prostredia, možností a schopností týchto žiakov najdôležitejším z hľadiska komplexnej socializácie a začleňovania sa do bežného života.
Beata Rafajová: Niekoľko rokov sa venujem práci so žiakmi s mentálnym postihnutím, individuálne vzdelávaniu žiakov s poruchami autistického spektra. Táto skupina žiakov má bohaté „skúsenosti“ so segregáciou od intaktnej spoločnosti či rovesníkov. Práve tu sa mi naskytla možnosť hlbšie nahliadnuť do potrieb týchto žiakov. Ich možnosti na získavanie štandardných životných zručnosti sú prirodzene, vzhľadom na stupeň ich postihnutia, výrazne obmedzené. Často nemajú možnosť rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti tak, ako ich rovesníci. Najdôležitejšie je rozvíjať ich komunikačnú zručnosť, ešte v počiatočnom štádiu rozvoja dieťaťa a vzájomného porozumenia. Potom môžu nastúpiť základné sociálne a neskôr aj iné sociálne zručnosti.
Tých životných zručností je niekoľko desiatok, rozdeľujeme ich aj do rôznych kategórií – od schopnosti tvoriť medziľudské vzťahy až po efektívne myslenie. Ktoré, povedzme tri sociálne zručnosti, dnes najviac strádate v slovenskej spoločnosti, napríklad smerom k ľuďom s mentálnym postihnutím?
Miloš Bendík: Táto otázka je pomerne zložitá, a ak by som chcel byť alibistický a zároveň diplomatický, tak by som odpovedal, že všetky sú v zmysle danej otázky dôležité. No napriek tomu zúžim komplex zručností. Myslím si, že jednou z najdôležitejších sociálnych zručností je rešpektovanie a uplatňovanie ľudského práva. Ako ďalšie a možno nadväzujúce je byť zodpovedný za svoje konanie. A tá tretia zručnosť je podľa mňa adekvátna komunikácia, teda aby medzi ľuďmi prebiehala vhodná forma komunikácie s vhodným a racionálnym obsahom. A tento súbor môžem zhrnúť do jednej životnej zručnosti, ktorou je zodpovednosť. Práve tejto zručnosti sa pokúsim so žiakmi v triede v tomto školskom roku bližšie venovať.
Beata Rafajová: Povedala by som, že je to schopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím, akceptácia inakosti, kooperatívne riešenie problémov, teda čo potrebujú a aké sú ich skutočné potreby, problémy.
Dnes sa často hovorí o tom, že kým budeme mať na Slovensku špeciálne školy, nemôžeme hovoriť o inklúzii. Čo si o tom myslíte vy?
Miloš Bendík: Inklúzia je svojim charakterom založená na predpoklade, že všetci ľudia so zdravotným znevýhodnením majú právo byť začlenení do prirodzeného prostredia a teda do rovnocenného prostredia, s rovnakými podmienkami, s rovnakými právami a tiež s dôrazom na kvalitu a rozpätie podmienok napríklad pri vzdelávaní. Špeciálne školy na Slovensku, a nie len na Slovensku, zohrávajú veľmi dôležitý článok v školskej politike. No skúsme si Vami položenú otázku položiť z iného uhla pohľadu. Ako sme sa dopracovali k potrebe inklúzie? Nie je skôr potrebné popracovať na všeobecnej mienke a zamerať sa na túto oblasť školskej politiky? V špeciálnych školách sú žiaci z mnohých, ale hlavne z objektívnych a zákonných zdravotných dôvodov. V tejto súvislosti si dovolím vyjadriť svoj názor a to, že je len málo takých, ktorí k tejto oblasti zaujímajú citlivé, profesionálne, racionálne a objektívne stanovisko, ak sa teda často hovorí, že kým budeme mať na Slovensku špeciálne školy, nemôžeme hovoriť o inklúzii. Z tohto pohľadu mám zato, že špeciálne školy sú často v kruhoch verejnosti, ale, žiaľ, i v kruhoch samotných pedagógov z iných typov škôl vnímané ako druhoradé a teda sú často podceňované. No zamestnanci týchto škôl vynakladajú obrovské úsilie, aby žiaci, ktorí sú ich absolventami vo svojom ďalšom životnom príbehu a raste obhájili svoj kompetenčný profil a zodpovedne sa zaradili do života, napriek svojim hendikepom, resp. aby sa začleňovali do života v zmysle svojich možností.
Beata Rafajová: Za seba môžem zodpovedne povedať, že práve existencia špeciálnych škôl môže byť podporou pre inklúziu. Práve v špeciálnych školách je zastúpené množstvo odborníkov, ktorí poznajú problematiku detí so špeciálnymi výchovno- vzdelávacími potrebami. Okrem toho môj názor je, že špeciálne školy majú dôležité miesto vo vzdelávacom systéme. Nie každé dieťa je schopné zvládnuť začlenenie do kolektívu intaktných detí. Nehovoriac o tom, že momentálne nie sú v základných školách vytvorené podmienky, ktoré by poskytovali žiakom takú podporu a odbornú pomoc ako špeciálne školy.
Prečo ste sa prihlásili do projektu rozvoja životných zručností?
Miloš Bendík: Do projektu som sa prihlásil z viacerých dôvodov. Prvým dôvodom bola prirodzená zvedavosť. Druhým dôvodom bol záujem získať nové vedomosti, zručnosti, informácie a v neposlednom rade nové skúsenosti v oblasti životných zručností. Tretím dôvodom a mám pocit, že aj najdôležitejším, je konfrontácia získaného balíčka týchto kompetencií, ktoré využitím v praxi ukážu, do akej miery to bolo pre mňa, ale aj pre školu, osožné.
Beata Rafajová: Mám rada vzdelávania, ktoré realizujú iné ako školské vzdelávacie inštitúcie. Prinášajú mi nové spôsoby ako obohatiť moju pedagogickú a tiež riadiacu prax. Životné zručnosti ako také som nevnímala ako niečo výnimočné aj napriek tomu, že s nimi u našich žiakov denno-denne pracujeme. Sú pre nás východiskovým bodom na ceste k ich budúcnosti.
Mohlo by vás zaujímať:
- Ako vyzeralo prvé vzdelávanie rozvoja životných zručností?
- O programe Rozvoj osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi
Projekt „Inkluzívny prístup kvalitného vzdelávania prostredníctvom integrácie metodiky rozvoja osobnostných a sociálnych kompetencií v práci s deťmi a mladými ľuďmi vo formálnom a neformálnom vzdelávaní“ sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
