Viete, koľko slovenských detí má skúsenosť s násilím alebo ako sa zachovať, keď sa vám dieťa s takouto traumou zdôverí? Koho vyhľadať, čo ďalšie zmeniť v legislatíve, či prečo sa orientovať na elimináciu znovuprežívania traumy? To všetko sme sa opýtali riaditeľov dvoch neziskových organizácií Náruč – Pomoc deťom v kríze a Centrum Slniečko, ktorých odborníci sú v pomoci týraným a sexuálne zneužívaným deťom na Slovensku špičkou.
Začiatkom roka 2021 sa stali jednými z 15 grantistov už 6. ročníka grantového programu Bezpečne v komunite, bezpečne doma. Na vytváranie bezpečného prostredia pre deti poskytla poisťovňa KOOPERATIVA týmto grantistom dokopy takmer 27 tisíc eur. Pre Kooperativu spravujeme tento grantový program my v Nadácii pre deti Slovenska.
Jedno z piatich
Výskumy ukazujú, že približne 20 percent, teda jedno z piatich detí na Slovensku zažilo nejakú z foriem násilia. „Väčšina prípadov sa pritom udeje tam, kde by sa mali deti cítiť najbezpečnejšie – v rodinách,“ hovorí psychológ a riaditeľ Detského krízového centra Náruč Róbert Braciník. Z celoslovenského prieskumu z roku 2017, ktorý bol zameraný na prevalenciu násilia páchaného na deťoch, konkrétne žiakov 8. a 9. ročníka základných škôl, vyplýva, že „až 70 percent týchto detí zažilo niektorú z foriem psychického, fyzického či sexuálneho násilia,“ dopĺňa Mariana Kováčová, riaditeľka neziskovej organizácie Centrum Slniečko. Aspoň jeden prejav sexuálneho násilia zažilo až 24 percent týchto detí, skúsenosť s vážnym sexuálnym násilím uviedli tri percentá žiakov.
Oficiálne štatistiky, najmä ak ide o sexuálne násilie, však zachytávajú len zlomok skutočného množstva prípadov, upozorňujú Braciník aj Kováčová. Deti často násilie skrývajú, hanbia sa za to, čo sa im deje, alebo dialo. Obviňujú z toho predovšetkým seba. Jedným z mylných a pritom medzi laikmi i odborníkmi pomerne rozšíreným predpokladom je, že detské, ale aj dospelé obete sexuálneho násilia čo najskôr vyhľadajú pomoc alebo sa so svojim zážitkom bezprostredne niekomu zveria. Opak je však pravdou – o mnohých prípadoch sexuálneho zneužívania sa nikdy nedozvieme.
„Výskumy aj naša viac ako 20-ročná prax ukazujú, že deti zažívajúce sexuálne násilie o ňom väčšinou povedia až po dlhšej dobe, no v niektorých prípadoch sa s ním, bohužiaľ, nezdôveria nikdy,“ vysvetľuje Braciník. Spolu so svojimi kolegami z pobytového Detského krízového centra Náruč a z ambulantného Detského advokačného centra Náruč sa špecializujú najmä na odbornú pomoc fyzicky týraným a sexuálne zneužívaným deťom.
„Pri pohľade na štatistiky o sexuálnom násilí páchanom na deťoch sa môže zdať, že sú nadhodnotené, lebo v našom okolí nikoho so zážitkom sexuálneho zneužívania nepoznáme, ale sú to obrovské čísla. Napríklad už len pri spomínaných najnižších troch percentách detí so skúsenosťou vážneho sexuálneho násilia sa bavíme o viac ako 25 tisíc deťoch,“ zdôrazňuje Braciník.
Veľa bielych miest v ochrane detí
„Súčasná ochrana detí je v niečom dobrá, ale ešte stále má veľa bielych miest. Spoločnosť ako taká neprikladá tejto téme takú pozornosť, akú by si zaslúžila,“ hovorí Kováčová, no jedným dychom dodáva, že Slovensko sa za posledných 20 rokov jednoznačne posunulo k modelu účinnejšej ochrany detí. „Podarilo sa zrealizovať viacero významných zákonov a opatrení – máme regionálnych koordinátorov pre oblasť násilia páchaného na deťoch, národné koordinačné stredisko na riešenie problematiky násilia páchaného na deťoch či terénne a ambulantné centrá pre deti a rodiny,“ menuje Kováčová.
Stále nám tu však podľa nej chýbajú napríklad legislatívne zakotvený multidisciplinárny prístup v riešení prípadov násilia páchaného na deťoch, aspoň na krajskej úrovni špecializované centrá so zameraním na pomoc a podporu detským obetiam násilia a sexuálneho zneužívania. „Chýbajú nám aj špeciálne vypočúvacie miestnosti s jednocestným zrkadlom, aby pri vypočúvaní detí, ktoré boli napríklad sexuálne zneužívané, nesedelo v miestnosti spolu s nimi ešte šesť cudzích ľudí. Chýbajú nám aj špecialisti v téme násilia páchaného na deťoch – psychológovia, sociálni pracovníci, vyšetrovatelia či súdni znalci. Prevencia absentuje na všetkých úrovniach. Stále je v účinnej ochrane detí na čom pracovať a čo zlepšovať,“ vysvetľuje Kováčová.
Ak sa nachádzate v situácii, keď riešite podozrenie z násilia páchaného na dieťati a neviete ako postupovať, môžete okrem orgánov sociálnoprávnej ochrany detí (na úradoch práce v každom okresnom meste) alebo polície kontaktovať aj Detské advokačné centrum Náruč mailom dac@naruc.sk alebo na telefónnom čísle 0903 535 445, ozvať sa však môžete aj do intervenčného centra Centra Slniečko mailom ic.projekt@centrumslniecko.sk, alebo zavolajte na telefónne číslo 0918 347 903.
Keď do hry vstúpil Covid-19
Pandémia Covid-19 významne ovplyvnila nárast násilia páchaného na deťoch v jeho rôznych formách, no predovšetkým v online priestore. „V poslednom období sa najčastejšie stretávame so sexuálnym zneužívaním a doslova s problémom „predaja“ maloletých detí. Súvisí to ale aj s tým, že sa na túto formu násilia špecializujeme,“ hovorí Mariana Kováčová. Aj Generálna prokuratúra SR deklarovala, že počas prvých piatich mesiacov pandémie v roku 2020 sa zvýšil počet trestných stíhaní spojených s trestným činom šírenia detskej pornografie a sexuálnym zneužívaním, osobitne formou groomingu, až o 145 percent. Pri groomingu ide o oslovenie dieťaťa alebo mladého človeka s cieľom sexuálneho zblíženia, deje sa rovnako v online ako i v offline priestore, teda napríklad na ulici, v škole či trebárs po futbalovom tréningu. V online priestore však má sexuálny predátor viac priestoru na klamstvo a utajovanie svojich skutočných zámerov.
Nezabúdajme však na domáce násilie. „Obávam sa, že deti v uzatvorených domácnostiach, najmä tých, v ktorých bolo násilie bežné už pred pandémiou, zažívali ťažké chvíle, často spojené s traumatizáciou, či už v roliach priamej alebo nepriamej obete domáceho násilia,“ hovorí Kováčová. Súhlasí s ňou aj Braciník.Počas pandémie nebolo kam ujsť – ani do školy, ani na voľnočasové aktivity, či na stretnutia s kamarátmi. Deti a mladí ľudia zostali dlho izolovaní od osobných kontaktov s ľuďmi, ktorým by sa mohli zdôveriť, u ktorých mohli vyhľadať pomoc. „V mnohých rodinách eskalovali počas pandémie aj problémy, ktorým sa predtým dalo predísť, alebo ich neriešiť,“ myslí si Braciník. Následky násilia, ktoré deti zažívali doma počas pandémie, sa tak budú na deťoch podľa oboch odborníkov prejavovať postupne a pomaly.
Akým formám násilia páchaného na deťoch môžu deti čeliť?
Zhrnula nám ich riaditeľka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová, ktoré pomáha týraným, sexuálne zneužívaným deťom a obetiam domáceho násilia.
- Fyzické násilie (fyzicky zraňujúce konanie sprevádzané zraneniami – podliatiny, popáleniny, zlomeniny, zranenia hlavy, zranenia brucha, otravy, no patrí sem aj nezabránenie ublíženiu)
- psychické násilie ( opakované ubližovanie dieťaťu zo strany iných osôb formou odmietania, nadávania, ponižovania či vyhrážania)
- zanedbávanie (nedostatok starostlivosti, podnetov dôležitých pre zdravý psychický a fyzický vývin, opustenie dieťaťa, nedostatočná ochrana dieťaťa pred nebezpečenstvom)
- sexuálne zneužívanie (nepatričné vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, činnosti či správaniu, môže mať bezdotykovú aj dotykovú formu a patria sem napríklad: harasment, gromming, prezentovanie porna pred deťmi, masturbácia pred dieťaťom, dotyky so sexuálnym podtónom, sexuálny styk s dieťaťom, …)
- k násiliu páchanom na deťoch sa zaraďujú aj tzv. zvláštne formy ako Münchausenov syndróm by proxy, systémové týranie, rituálne zneužívanie, sexuálne obťažovanie medzi vrstovníkmi, komerčné sexuálne zneužívanie, obchodovanie s deťmi, organizované zneužívanie, detská prostitúcia, detská pornografia a ďalšie novodobé formy zneužívania detí v online prostredí
Signály, že niečo nie je v poriadku
Tých signálov je veru neúrekom, mnohé z nich sú nešpecifické – to znamená, že môžu indikovať aj iné problémy dieťaťa, napríklad neúspechy v škole, odmietanie medzi rovesníkmi či sklamanie v láske. Zmätočné je podľa Braciníka na týchto signáloch to, že ak sa vyskytujú, pretože nemusia, tak nezriedka v prapodivných a nelogických kombináciách. Napríklad zo sebavedomého dieťaťa sa stane dieťa ustráchané, apatické, často chorľavé. Takéto deti sa obávajú odmietnutia, alebo naopak začnú byť agresívne a tie činnosti, ktoré robili rady, odmietajú. Do úvahy však prichádza aj strata pozornosti v škole a zhoršené výsledky, sebaobviňovanie a sebapoškodzovanie.
„Všímať by sme si mali, ako sa dieťa správa, ako sa k nemu správajú rodičia či iní dospelí, či jednotlivé situácie riešia karhaním, napomínaním alebo fyzickými prípadne inými trestami,“ radí Kováčová. „Modriny, opakované poranenia či „úrazy“, pohlavné choroby alebo tehotenstvo sú už len viditeľnou špičkou ľadovca – no aj tie bývajú niekedy prehliadané,“ dodáva riaditeľ Braciník.
Obaja sa zhodujú na tom, že základom úspešného odhaľovania prípadov násilia páchaného na deťoch je prevencia v podobe systematického a dlhodobého informovania verejnosti, dospelých i detí – scitlivovanie voči tejto téme. „Paradoxom je, že pokiaľ sa aj dieťa rozhodne o násilí, ktoré zažilo, zdôveriť dospelému, títo ľudia často nevedia ako reagovať, ako situáciu riešiť, prípadne dieťaťu neveria, alebo sa boja ďalej konať,“ ozrejmuje ďalej Braciník. To znamená, že hoci naučíme deti identifikovať, že sa im deje niečo zlé a naučíme ich aj to, ako v takejto situácii reagovať a na koho sa obrátiť, pomoc dieťaťu by nemala stroskotať na slabej alebo nulovej podpore okolia.
„Dieťa by malo mať pocit, že jeho odhalenie bude prijaté bez zľahčovania či obviňovania. A to nejde bez vzťahov založených na dôvere – či už sú to najbližší členovia rodiny, alebo aj učitelia, vedúci krúžkov,“ hovorí Braciník. Nemenej dôležité je preto podľa neho vzdelávanie odborníkov, ktorí s deťmi pracujú – ide o už spomínaných učiteľov, trénerov či vedúcich krúžkov, ale aj o sociálnych pracovníkov, psychológov či lekárov. Minimálne títo profesionáli by mali vedieť, ako na takéto zdôverenie sa od dieťaťa reagovať a ako ďalej postupovať.
„Prevenciu a programy ochrany pred násilím však deti na Slovensku neabsolvujú systematicky, skôr nahodilo a podľa aktuálne potreby či záujmu pedagógov. Je to škoda, lebo ak by dieťa absolvovalo adekvátne preventívne programy určené pre predškolský, mladší aj starší školský vek a zároveň by sa s témou ochrany pred násilím stretlo aj na strednej škole, je takmer isté, že generácia týchto detí by s toleranciou a slabou identifikáciou prvotných príznakov násilia nemala také problémy, ako vidieť v našej spoločnosti v súčasnosti,“ myslí si Braciník.
Dodáva, že s prevenciou treba začať skôr ako na základnej škole – už v škôlkach. Napríklad preventívny program Bezpečne od útleho veku, ktorý vytvoril a realizuje práve Náruč, je venovaný škôlkarom. Tí síce ešte nemôžu niesť zodpovednosť za svoju ochranu pred násilím, ale je dôležité, aby sa čím skôr dozvedeli o základoch fungovania zdravých vzťahov, spoznali svoje telo, dozvedeli sa, čo je v poriadku a čo už nie. „Je nám ľúto, že kvôli COVIDu-19 sa úplne utlmili preventívne aktivity. Veríme, že návrat spoločnosti do normálu zase deťom umožní dostať sa v dohľadnej dobe k prevenčným programom a informáciám v nich obsiahnutých,“ želá si Braciník.
Centrum
Slniečko naopak situácia s COVID-19 inšpirovala presunúť vzdelávanie
v preventívnom programe KOZMO a jeho dobrodružstá pre pedagógov do online priestoru. Počas
pandémie takto vyškolili 129 pedagógov. Preventívnym programom Centra Slniečko prešlo aj napriek opatreniam
počas koronakrízy 2 365 detí na celom Slovensku. Odborníci z Centra
Slniečko vytvorili aj preventívny program pre rodičov s názvom KOZMO
na doma, ktorý mal dosah na 384 rodičov. Do rúk dostali komplexnú
metodiku s pomôckami zameranú na to, ako pracovať s deťmi a aj
s témami, ktoré nie sú pre nikoho jednoduché.
Čo robiť, keď nám dieťa povie, že bolo zneužité či týrané?
„Ak sa vám dieťa so svojou skúsenosťou zdôverí, treba ho v prvom rade podporiť a ubezpečiť, že mu veríte. Ak sa na vás dieťa obráti, znamená to, že hľadá pomoc a dôveruje práve vám. Treba si ustrážiť svoje prvotné reakcie. Nie je totiž nič neobvyklé, ak v takejto situácii pocítite paniku, obavy, rozpaky, bezradnosť, zúfalstvo, pochybnosti, hnev, smútok alebo zmätok,“ radí psychológ a riaditeľ Detského krízového centra Náruč. Mali by sme si však dávať pozor na to, aby sme dieťa prejavom svojich pocitov nezneistili a nespôsobili tak, že svoj názor zmení a prestane sa s nami rozprávať. Preto je dôležité zachovať pokoj a rozvahu, prispejeme tým k zvýšeniu pocitu bezpečia, ktoré dieťa hľadá.
„Dôležité je nepátrať po detailoch. Nechajte dieťa, aby o svojom probléme hovorilo čo možno najviac samo, bez prerušovania. Minimalizujte svoje zapájanie sa do rozhovoru. Kladenie nevhodných otázok môže byť v konečnom dôsledku považované za „navádzajúce“ a negatívne tak môže ovplyvniť prípadný vyšetrovací proces. Vedzte, že aj pre podanie trestného oznámenie je postačujúce mať základné informácie o tom, kto, čo, kedy a kde urobil,“ vysvetľujeBraciník.
Radí, aby sme dieťa nechali hovoriť plynule, bez prerušenia, no a keď nadobudneme dojem, že dieťa sa stalo obeťou sexuálneho zneužívania, nemali by sme mu klásť žiadne ďalšie otázky. „Podporte ho v tom, že urobilo dobre, že sa vám zdôverilo. Určite mu však nesľubujte, že tajomstvo, ktoré vám prezradilo, ostane medzi vami dvoma,“ zdôrazňuje Braciník. Musíme mu vysvetliť, že je potrebné túto vec oznámiť polícii alebo oddeleniu sociálnoprávnej ochrany detí, no zároveň ho ubezpečiť, že budeme celý čas stáť pri ňom. „A na záver – nesľubujte dieťaťu hladký či rýchly priebeh vyšetrovania, pretože to vopred nemožno odhadnúť,“ uzatvára Braciník.
Budú ešte žiť normálny život?
Násilie zanecháva na deťoch, ale aj na dospelých osobách dlhodobé následky, niektoré môžu mať až fatálnu dohru. „Niekedy možno ani nevnímame, že trpia – pripadajú nám iba smutní a smutné, no vo vnútri zvádzajú boj s depresiami, úzkosťami, strachmi, nedokážu si nájsť kvalitný partnerský vzťah, obviňujú sa, pokladajú sa za zbytočných, menejcenných alebo si kladú otázku – prečo sa „to“ stalo práve im,“ hovorí Kováčová.
Braciník z Náruče dodáva, že z dlhodobého hľadiska je dôležité pomôcť deťom eliminovať znovuprežívanie či takzvané odložené následky traumy v dospievaní či dospelosti. Práve v dôsledku toho potom obetiam začínajú už spomínané depresie, úzkostné či somatizačné poruchy a rôzne fóbie, ktoré sa môžu snažiť zahnať návykovými látkami. Od tých vedie k závislosti často len úzky chodník. S obeťami násilia pracujú aj na komunikačných zručnostiach. „Dobrá komunikácia s okolím dáva deťom lepšiu šancu zvládnuť nielen aktuálnu, ale i prípadnú budúcu životnú krízovú situáciu,“ vysvetľuje.
Nie z každej detskej obete násilia sa však podľa nej musí stať násilník či tyranka. „Niektoré deti či dospelí, ktorí dlhodobo znášali násilie, jednoducho nezvládnu vnútorný tlak a stanú sa násilnými vo vzťahoch k iným. Často je to ich obranný mechanizmus ako si nenechať ďalej ubližovať. Preto je dôležité, aby deti i dospelí, ktorí zažili násilie na vlastnej koži, dostali odbornú pomoc včas a aby bola pomoc pre nich dostupná,“ dodáva riaditeľka Centra Slniečko.
V Centre Slniečko aj v Náruči majú krásne poslanie – pomôcť deťom, na ktorých niekto páchal násilie, vysporiadať sa s prežitou traumou spôsobenou blízkou osobou a obnoviť dôveru v svet okolo seba – že ľudia vedia byť aj dobrí, že na svete nikto nie je sám. Držíme im v tom palce!
