Viete o tom, že priemerný vek detí, keď sa prvýkrát dostanú k pornografickému obsahu na internete, je deväť rokov? Z celoeurópskej platformy Lepší internet pre deti zas vyplýva, že jedno z troch detí už zažilo nejakú formu kyberšikany. Čo majú spoločné sociálne siete a porucha príjmu potravy? S troma organizáciami sme sa porozprávali o tom, ako je to s bezpečnosťou na internete.
Deti sú zvedavé. Vždy boli – veď sa len rozpamätajte na vlastné detstvo. Dnešné deti však môžu svoju zvedavosť znásobiť tým, aký neobmedzený prístup k informáciám im my dospelí odmalička poskytneme. A tie informácie, ktoré v ich veku nemusia byť vždy pre ich psychický stav úplne vhodné, môžu mať na nich negatívny vplyv pri dospievaní aj v dospelosti. Nikdy sa nekončiaci internet, sociálne siete a nereálne vzory správania, rôzne fóra či online hry a predovšetkým internetový vyhľadávač Google, ktorý pozná odpovede na všetko. Čo dnes hrozí v online priestore deťom a tínedžerom? Nevhodný obsah v podobe pornografie, hoaxy, kyberšikana, ale aj rast závislostí či duševných porúch.
Ako sa deti dostanú k pornografii?
„Zachytia niekde slovo sex alebo porno – možno od starších súrodencov či v triede, možno sa dokonca na to spýtajú doma. Ak však od rodičov nedostanú odpoveď, len veľmi rozpačitý výraz v tvári, logicky sa opýtajú googla. Väčšinou sa však deti rodičov nespýtajú vôbec – tušia, že ide o tabuizovanú tému. Veď ani nemusia, google im odpovie. Tam narazia na nevyčerpateľné množstvo videí, ktoré ich budú šokovať, ale zároveň v nich prebúdzať ešte viac zvedavosti,“ hovorí koordinátorka projektu Tlakový Hrniec Lívia Halmkan, za ktorým stojí organizácia Fórum života.
Tlakový Hrniec sa stal so svojím programom pre študentov druhého stupňa základných škôl a stredoškolákov zameraným na odhaľovanie škodlivosti pornografie a na budovanie zdravých partnerských vzťahov začiatkom roka 2021 jedným z 15 grantistov už 6. ročníka grantového programu Bezpečne v komunite, bezpečne doma. Na vytváranie bezpečného prostredia pre deti poskytla poisťovňa KOOPERATIVA týmto grantistom dokopy takmer 27 tisíc eur. No a prioritou 6. ročníka tohto programu, ktorý pre Kooperativu spravuje Nadácia pre deti Slovenska, sa stali práve prevencia rizikového správania detí a mladých ľudí vrátane bezpečnosti v online priestore, predchádzanie domáceho násilia, ale aj poskytovanie psychickej podpory pre deti a mladých ľudí v núdzi.
Kto za to vôbec môže – zlé zabezpečenie zariadenia, rodičia či štát a jeho nedostatočná regulácia? Odpoveďou je podľa Halmkan kombinácia všetkého. Hovorí, že taký stupeň ochrany pred pornografiou, aký máme napríklad pri prítomnosti alkoholu v škole, na Slovensku ešte nefunguje. „Momentálne sme v štádiu, keď ešte len prichádzame na to, že to, že deti pozerajú porno, začína byť veľký problém. Narastá nám tu počet sexuálnych kriminálnych priestupkov, ktoré páchajú deti na deťoch,“ vysvetľuje Halmkan. Tých rodičov, čo svojím deťom zdravý postoj k sexualite aktívne vštepujú, alebo ich aspoň vystríhajú pred takýmto obsahom, je však podľa nej ešte stále málo. „No a školy síce deťom porno neponúkajú, ale mu v nej ani nezabraňujú. Napríklad v Anglicku majú v školách štátom nariadené porn free priestory. Logicky,“ dodáva Halmkan.
Porno je opakom toho, po čom túžime
Na diskusiách a workshopoch sa tím lektorov z Tlakového Hrnca snaží vyprovokovať študentov k tomu, aby sa zamysleli nad tým, aké životné partnerské vzťahy vlastne chcú mať. Chcú mať vzťahy založené na vysokom stupni intimity a prijatia, a vadilo by im, ak by ich partner na niečo zneužíval? Až keď tínedžeri poznajú vlastné odpovede na to, čo chcú v partnerskej oblasti, na rad sa dostane téma pornografie na internete. „Aj sami prídu na to, že porno ich učí priamemu opaku toho, po čom túžia. Že porno oslavuje a normalizuje využívanie niekoho iného v tej najintímnejšej chvíli,“ hovorí Halmkan. Sama s nimi zachádza aj do zákutia biológie človeka. Vysvetľuje im napríklad aj to, čo je to super normálna stimulácia pudov a ako môže sabotovať naše správanie nielen v sexuálnej oblasti, ale napríklad aj v oblasti výživy.
Halmkan zdôrazňuje, že aj keď je úplne v poriadku nainštalovať rodičovské zámky na zariadenia svojích detí, ktoré budú blokovať nevhodný obsah, je to ešte stále len malý krok k prevencii. Čo viac teda môžeme urobiť preto, aby sme ich pred týmto škodlivým obsahom uchránili?
Dospeláci, rozprávajte sa s nami!
„Pýtala som sa desiatky mužov, ktorí sú závislí na pornografii, čo by im bolo pomohlo, aby tejto závislosti neprepadli, keby ešte boli deťmi. Takmer všetci odpovedali, že by im pomohlo, keby sa s nimi niekto aktívne o ich sexuálnom dozrievaní rozprával,“ hovorí riaditeľka a lektorka Tlakového Hrnca. Mnohí z nich sa však cítili osamelo, chýbal im otec, ktorý by ich mal rád a všímal si ich, chýbala im rodina, v ktorej by sa rodičia mali radi. „Čím dlhšie túto závislosť študujem, tým viac mi z toho vyplýva, že porno nepozerajú študenti len preto, ako väčšina z nás predpokladá, že sú sexuálne frustrovaní a nevedia čo s tým. Ide to oveľa, oveľa hlbšie,“ vysvetľuje Halmkan.
V dotazníku, ktorý študentom dáva, jej anonymne píšu, že porno pozerajú, aj keď sú nahnevaní, keď majú pocit menejcennosti, keď sa nudia, či keď sa cítia osamelo. Rodičom preto odporúča jedno – sprevádzať svoje deti ich sexuálnym dozrievaním. „Viem, puberta je ťažká a má svoju prirodzenú turbulentnú dynamiku. No nechávať sexuálnu výchovu svojich detí na google je veľká, veľká chyba. Ak mi neveríte, napíšte do googlu slovo porno a sami sa pozrite na obsah, ktorý vám internet ponúkne na dva kliky. To je potenciálny učiteľ vašich detí,“ dodáva Lívia Halmkan.
Sme nedostatoční v oblasti kyberbezpečnosti
Bezpečnosťou detí a mladých v online priestore sa zaoberá aj občianske združenie FutuReg zo Žitného ostrova – ďalší tohtoročný grantista programu Bezpečne v komunite, bezpečne doma. Cieľom ich projektu, ktorý zaujal aj hodnotiteľov tohtoročných projektov, s ktorými sa organizácie hlásili o grant, je poskytovať vzdelávacím inštitúciám, napríklad školám, odbornú podporu v IT oblasti, v oblasti online práv a bezpečných online vzdelávacích nástrojov. Projekt sa, rovnako ako FutuReg, zameriava najmä na región slovensko-maďarského pohraničia. Potreba poznania online sveta, v ktorom trávia deti dlhé hodiny svojho času, sa počas koronakrízy ešte zintenzívnila. Čo nám o tom, ako sú na tom s online bezpečnosťou naše školy či domácnosti, prezradili pandémia koronavírusu a vzdelávanie detí na diaľku?
„Rodičia sa z jedného dňa na druhý zmenili na online domácich učiteľov, učitelia zas na informatikov. Mysleli sme si, že to bude výzva na mesiac, a pritom čelíme ročnej premene vzdelávania a transformácie našich životov,“ hovorí projektová manažérka cezhraničného projektu KIDSAFEDU.ONLINE Lívia Bott Domonkos z organizácie FutuReg. Dopĺňa ju Patrik Pomichal, informatik projektu: „Je pozitívne, že rodičia a deti sa v online priestore stretli, že „online“ je v domácnostiach témou. Dúfam, že aj po návrate do školských lavíc sa budú rodičia zaujímať o online aktivity svojich detí. Moje skúsenosti však dokazujú, že povedomie o internetovej bezpečnosti je stále nízke, medzery máme hlavne v tom, že tieto nástrahy berieme na ľahkú váhu, či už správu našich hesiel alebo ochranu súkromia. Myslíme si, že je to len virtuálne a nič z toho sa netýka nášho skutočného života.“
No a to, čo je virtuálne, sa v živote detí môže ľahko stať reálne. Deti čelia na internete predovšetkým neznámym ľuďom, falošným informáciám, hoaxom, ale aj cyberbullyingu, teda kyberšikane. Tieto javy pritom nie sú vôbec nové, to len koronakríza ich v životoch detí a mladých ľudí umocnila. Nonstop online prítomnosť počas koronakrízy tak štatisticky generuje aj viac prípadov. Taký cyberbulling môže mať niekoľko podôb – „zasielanie ubližujúcich, ponižujúcich alebo výstražných komentárov či pripomienok, zaraďujeme sem aj zverejnenie nepovolených a trápnych fotografií, zasielanie odkazov so sexuálnym zameraním, alebo krádež identity či vylúčenie zo skupiny,“ vymenováva Margaréta Kováčová, právnička projektu KIDSAFEDU.ONLINE a odborníčka na detské práva.
Koronagenerácia
Kováčová jedným dychom dodáva, že okrem toho, že v rámci projektu školia najbližších dospelých šikanovaných detí, aby vedeli rozpoznať, čo sa deje a ako takéto správanie zastaviť, čosi sa snažia naučiť aj samotné deti – obete online šikany. Dôležité je, aby deti vedeli rozpoznať, že ide o šikanu, aby vedeli požiadať o pomoc blízkych, či aby v prípade núdze aspoň anonymne vyhľadali profesionálnu pomoc.
Obviňovať seba z toho, že je naše dieťa šikanované v online svete, však podľa Bott Domonkos nemá zmysel. „Chybu netreba nevyhnutne hľadať konkrétne v niekom alebo v niečom. Je to systémová chyba, ktorú potrebujeme riešiť na medzinárodnej, európskej a, samozrejme, aj lokálnej úrovni v rodinách. Rodiny by si mali vytvoriť základné pravidlá používania internetu počas pandémie, ale nejaké by platiť mali aj po nej,“ vysvetľuje projektová manažérka.Je však pravdou, že digitálne politiky, postupy a produkty by mali lepšie odrážať potreby detí, perspektívu detí a to, po čom volajú. Je až zarážajúce, že denne trávime na internete zhruba šesť až osem hodín, deti zrejme ešte oveľa viac. Tie sa, mnohé ešte stále, online učia, hrajú aj stretávajú. Bott Domonkos odhaduje, že vplyv, aký bude mať táto situácia na deti, ktoré prežili pandémiu koronavírusu, pocítime o päť až dvadsať rokov, keď generácia korony, generácia 2020, vyzreje do dospelosti.
Ako sa na deťoch prejavuje kyberšikana
Prejavy kyberšikany sú podľa mediátorky a koučky Krisztiny Mészáros v prvom rade psychické. „Takéto dieťa sa istý čas správa apaticky, negatívne reaguje na rôzne okolnosti, nesie v sebe viac úzkosti. Psychologické javy ako únava, depresia, nervozita, fóbie, poruchy spánku či zmena stravovacích návykov môžu byť v jeho živote zrazu prítomné,“ vysvetľuje. Fyzickými príznakmi až chorobami zas môžu byť bolesti hlavy a brucha. Šikanované dieťa sa bojí telefónov, laptopu či tabletu, hoci na nich trávi viac času než obvykle, stáva sa nesmelým, no doma sa môže, naopak, správať agresívne.
V súvislosti so školou si môžeme všímať zhoršenie výsledkov aj prospechu. Šikanované dieťa sa nerado rozpráva o svojom dni v škole, bráni sa tomu, keď sa ho na to pýtajú. Časté je aj záškoláctvo. Dieťa si hľadá zámienky, alebo tvrdí, že sa necíti dobre, menej tiež hovorí o svojich priateľoch, stretáva sa s nimi menej často než zvyčajne. „Robíme programy rovesníckej mediácie, takzvané peer to peer mediation. Tento rok sme sa pomocou projektu KIDSAFEDU.ONLINE dostali bližšie k téme online konfliktov a výchove o správnej online komunikácii. Na workshopoch simulujeme s deťmi konflikty v školskom prostredí, tým ich vystavujeme konkrétnej situácii, ktorá v ich živote môže nastať. Je to akýsi trenažér v online prostredí,“ opisuje svoju prácu vo FutuReg Krisztina Mészáros.
Nedávno vydali vo FutuReg, aj vďaka grantovému programu Bezpečne v komunite, bezpečne doma, e-book s metodológiou výchovy rovesníckej mediácie pri online riešení konfliktov. Použiť ju môžu všetky školy na Slovensku.
Sociálne siete, pocit nedostatočnosti a porucha príjmu potravy
Tlak na štíhlosť a pocity nedostatočnosti, ktoré máme pri pohľade na záplavu dokonalých tiel a životov, čo vidíme na sociálnych sieťach – poznáte to? Navyše, nástrahy online sveta neberú ohľad na tých, ktorí sa už s nejakými ťažkosťami snažia popasovať, napríklad s vlastnou sebadôverou či sebaláskou. Ľudia vo všeobecnosti čelia zvýšenému stresu, ekonomickej neistote, izolácii, a to všetko má dopad na ich psychiku.
„Mládež a geneticky predisponovaní jedinci, prípadne ľudia, ktorí majú poruchu príjmu potravy, či iné duševné ochorenie, sú ešte zraniteľnejší. Duševné ochorenie sa zvyčajne spustí pri nejakej záťaži, pri zlomovom alebo náročnom období – to pandémia rozhodne je. Práve preto sa zvyšuje počet ľudí s duševnými poruchami,“ vysvetľuje Valentína Sedileková, zakladateľka projektu Chuť žiť, za ktorým stojí organizácia EDI Slovensko.
Potrebný doplnok liečby
Prečo sa Nadácia pre deti Slovenska spolu s poisťovňou Kooperativa rozhodli v rámci grantového programu Bezpečne v komunite, bezpečne doma podporiť aj jej projekt? Nesupluje psychiatrickú liečbu, ale je jej užitočným, a ako sama hovorí, potrebným doplnkom. „Poskytujeme bezplatné poradenstvo a usmernenie komukoľvek, kto sa cíti byť ohrozený, alebo priamo trpí poruchami príjmu potravy. Okrem poradenstva ponúkame aj nutričnú terapiu, podporné skupiny a ďalšie programy, ktoré zakladáme na princípoch komunitnej starostlivosti. Náš prístup prepája odbornosť s pacientskou skúsenosťou a práve preto sa všetky naše aktivity snažíme “našiť” priamo na pacientov a ľudí, ktorí to potrebujú,“ hovorí Valentína.
Medzi naším duševným zdravím, rovnováhou v živote a vzťahom k jedlu existuje úzke spojenie. „Keď sme psychicky zdraví, netrpíme duševnou poruchou a cítime sa dobre, náš stravovací režim býva intuitívny a taký… normálny. Keď sme však pod stresom alebo sa vyrovnávame s nejakou záťažou, telo prirodzene môže reagovať aj reguláciou apetítu, tá je však dočasná,“ objasňuje problematiku poruchy príjmu potravy Sedileková. Ak však máme duševnú chorobu, napríklad depresiu alebo rovno poruchu príjmu potravy, môže dôjsť k výraznému narušeniu stravovacích návykov, k deštrukčnému vzťahu k jedlu a k samému sebe.
V dôsledku koronakrízy pribudlo nielen množstvo nových prípadov poruchy príjmu potravy (PPP) u ľudí, ale aj relapsujúcich pacientov. Tým sa buď objavili nové príznaky, alebo sa im ochorenie a stav zhoršili. Narušenie denného režimu a obmedzenie vonkajších aktivít mohlo u ľudí, nielen tých s diagnózou PPP, viesť napríklad k zvýšenému záujmu o svoju hmotnosť a postavu. „Prirodzene, vtedy dochádza k zmenám v stravovaní, cvičení, spánku, zároveň sa tak ale zvyšuje riziko vzniku poruchy príjmu potravy. Protipandemické opatrenia tiež výrazne obmedzujú náš sociálny život, čím nás oberajú o podporu priateľov, ale aj externých odborníkov. Množstvu pacientov sa obmedzili či skomplikovali mechanizmy, ako svoje ochorenie zvládali, čo ohrozuje ich zdravotný stav,“ hovorí Sedileková, ktorá si poruchami príjmu potravy sama prešla.
Túžba byť zdravý, pekný a chudý
Prečo vlastne spájame problematiku porúch príjmu potravy s bezpečnosťou v online priestore? Pretože virtuálny priestor v sebe skrýva široké spektrum možností, ale aj rizík. „Nie je predsa žiadne tajomstvo, že sociálne siete v nás vzbudzujú pocit nedostatočnosti. Čím viac sme zraniteľní, tým sme ohrozenejší. Navyše, keď sa skombinuje tlak zvonka na zdravý životný štýl a štíhlosť s túžbou byť zdravý a posilniť si imunitu spolu s dezinformáciami o výžive, môže to viesť k nekontrolovaným až reštriktívnym diétam,“ hovorí Valentína. Znepokojujú ju tiež rôzne výzvy, hlavne na sociálnej sieti TikTok, ktoré tlačia na nezdravý ideál krásy často až dehumanizujúcim spôsobom a ovplyvňujú už malé deti.
Negatívny vplyv sociálnych sietí na návyky detí a mladých ľudí potvrdil aj malý prieskum, ktorý v rámci svojho projektu zrealizovala Valentína aj so svojím tímom z projektu Chuť žiť. Zúčastnilo sa ho 97 respondentov, ktorí sa identifikovali ako mladí ľudia a 107 rodičov. Z prieskumu vyplýva napríklad to, že až u 80 percent rodičov sa už v živote objavil náznak narušeného vzťahu k jedlu – od držania diét, cez výčitky alebo nespokojnosť samého so sebou. Osemdesiatdeväť percent opýtaných tiež uviedlo, že takéto správanie pozoruje aj u svojich detí. Viac ako tretina z nich dokonca verí, že štíhli ľudia bývajú úspešnejší a obľúbenejší. Verí tomu aj viac ako polovica mladých ľudí. Dokonca až 84 percent mladých respondentov uviedlo, že to, čo videli na sociálnych sieťach, ich ovplyvnilo natoľko, že začali viac riešiť svoju stravu, postavu a cvičenie.
Sociálne siete však nie sú jediné, ktoré ľuďom s poruchou príjmu potravy komplikujú život. „Aplikácie s donáškou jedla aj vo večerných hodinách ho robí ešte dostupnejším. Priznám sa, že ja sama som to minulý rok viackrát využila, keď ma chytil záchvat prejedania. Stačilo päť minút a koláče z McDonaldu boli u mňa doma v neskorých hodinách. Nemala by som možnosť kúpiť si ich, keby nebolo donášok. Dostupnosť chutného jedla je pre ľudí s poruchami príjmu potravy, hlavne s bulímiou a záchvatovým prejedaním, rizikom,“ objasňuje svoju skúsenosť Valentína.
Dobre mienené rady si nechajte pre seba
Je preto dôležité, ako sa k ľuďom „s troma P“ budeme správať. Porucha príjmu potravy je ochorenie, ktoré sa dá liečiť. Netreba ho však zľahčovať, ignorovať, ale ani človeka s ním ľutovať. „Naopak, je dobré byť podporný, ponúknuť oporu a motivovať k liečbe. Ak je to možné, odporúčam tiež nechať si logické argumenty a dobre mienené rady pre seba. Ochorenie je založené na strachu a má neurobiologickú rovinu. Slová “však sa najedz” ešte nikoho nevyliečili,“ hovorí Sedileková.
Neodporúča ani to, aby sme pred ľuďmi s poruchou príjmu potravy, ktorí sa aktívne liečia, komentovali ich hmotnosť alebo stravovanie. Oni sami totiž najlepšie vedia, čo im pomáha a čo im, naopak, ubližuje. „Aj keď choroba človeka zmení, liečbou sa nám vráti späť. Nepristupujme preto k nemu ako k niekomu divnému, ale ako k osobe, ktorú máme radi,“ dodala na záver Valentína z Chuť žiť. V našej spoločnosti žije príliš veľa mladých ľudí, ktorí sa doma so svojimi problémami s poruchami príjmu potravy nemajú na koho obrátiť. Ak takých poznáte, povedzte im o projekte Chuť žiť.
