Aj vodáci z Bratislavy, Oravy a z Banskej Bystrice sú grantistami nadačného fondu poisťovne Kooperativa s názvom Deti v bezpečí, ktorý spravuje naša nadácia. A keďže vodu k životu potrebujeme ako soľ, opýtali sme sa ich, v akom stave sú slovenské rieky a jazerá, ako pri svojich aktivitách na vode budujú v deťoch pozitívny vzťah k ochrane prírody, ale aj na to, akú úlohu zohrávajú vo vzťahu „dieťa a voda“ rodičia. Tu sú ich odpovede.
Odpovedá Monika Kebísková, členka výboru Kanoistického klubu Inter Bratislava.
Ako reagujú slovenské deti na prvý poriadny kontakt s vodou? So strachom, s rešpektom, alebo sa do nej prirodzene hádžu?
Z dlhoročných skúseností viem, že slovenské deti milujú vodu a všetko, čo je s ňou spojené. Deti sme vždy učili, že pred vodou je potrebné mať istú dávku rešpektu a hlavne mať nejaké pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Vôbec im nerobí problém skákať do vody z lode, špliechať sa, alebo stavať z blata pri brehu hrady. Ak aj nejaké dieťa strach má, väčšinou ho prekoná, pretože vidí iné deti, ako si tú vodu užívajú. To stačí na to, aby malo dobrý zážitok s vodou a ten pocit si v sebe zachová až do dospelosti.
Na Islande, ale i v mnohých iných krajinách, štát podporuje prirodzený vzťah detí k vode. Všetky deti, bohaté či chudobné, absolvujú v rámci školy hodiny plávania. Každé dieťa tak môže považovať plávanie za svoju základnú zručnosť. Ako to funguje na Slovensku?
Na Slovensku nemáme vyvinutý systém na to, aby sa každé dieťa mohlo naučiť plávať. Je to individuálna zručnosť, ktorú deti nadobudnú len vďaka iniciatíve svojich rodičov. Keď však rodičia nemajú financie, alebo čas naučiť dieťa plávať, je to problém.
Akú úlohu vlastne zohrávajú pri budovaní zdravého vzťahu dieťaťa k vode rodičia?
Rodičia sú základnou potrebnou zložkou na budovanie takéhoto vzťahu. Bez rodiča dieťa nenadobudne zážitok spojený s vodou. Ak ho k tej vode nezoberie, nenaučí ho plávať, neprihlási ho na plavecký kurz alebo do tábora, samé od seba sa plávať nenaučí. To je škoda. Slovensko disponuje množstvom jazier a riek, ktoré môžeme navštevovať veľkú časť roka a tak deťom vytvárať potrebný vzťah k vode.
Viacerí, čo sa venujete aktivitám na vode, ste v projektových žiadostiach uviedli, že na vode sa deti učia kriticky myslieť, riešiť krízové situácie, učia sa zodpovednosti za seba aj za druhých. Ako?
Počas vodáckych splavov alebo táborov učíme deti viacerým dôležitým veciam. V prvom rade ide o základnú vodácku výbavu, ktorú musí mať každý človek na vode. Ide hlavne o vestu. Tú si deti zo seba nikdy nesmú dať dole. Ďalej absolvujú interaktívne ukážky prvej pomoci, aj záchrane na vode. Z vlastných skúseností viem, že praktické ukážky sú najlepšie. Preto v krásnych zátokách riek, kde sú pláže a menšia hladina vody, skúšame prevracať rafty, kajaky, kanoe aj paddleboardy, aby sa deti naučili riešiť aj takúto situáciu, ak by neočakávane prišla. Väčšinou je to pre nich nakoniec zábava, s ľahkosťou sa naučia, čo majú v takýchto situáciách robiť a ako spolupracovať s inými, aby ju vyriešili.
A čo vzťah k prírode okolo seba – k čistej vode, zbieraniu odpadkov, vodným zvieratám a rastlinám?
V poslednej dobe sa naša komunita aktívne zúčastňuje zberu odpadkov. Dokonca sa nám raz podarilo vytvoriť akciu, pri ktorej deti z jednej ružinovskej základnej školy v Bratislave prišli a vyčistili skládku v lužných lesoch. Deti vnímajú problémy spojené s tým, čo sa deje s odpadkami vyhodenými v lese, alebo do vody. Preto máme na všetkých vodáckych aktivitách vždy so sebou automaticky vrecia na odpadky. Deti dokonca zbieranie odpadkov baví – súťažia, kto nazbiera viac plných vriec. Pohybujeme sa hlavne v okolí Veľkého a Malého Dunaja, no a keď deti uvidia nejakého tvora vo svojej blízkosti, je to pre nich veľký zážitok. Jednoducho spájame všetky aktivity s tým, aby sme im vytvorili vzťah k prírode, aby raz neboli jednými z tých, čo tie odpadky vyhadzujú.
V akom stave sú vlastne naše rieky a jazerá?
Téma okolo stavu našich riek a jazier je náročná. Dunaj obsahuje mikroplasty a makroplasty, ktoré majú škodlivý vplyv na celý ekosystém Dunaja a sú hrozbou aj pre ľudské zdravie. Preto je dôležité, aby deti od útleho veku vedeli, čo sa deje s odpadkami, keď skončia pohodené voľne v prírode. Spomenula som si na projekt s názvom PET kajak Projekt. Aj ja som sa ho zúčastnila. Poukázal na problém s odpadkami na Dunaji. Kamarát a vodák Tomáš Ščepka pozbieral v okolí Dunaja stovky plastových fliaš a vytvoril z nich kajak, s ktorým potom splavil asi 172 riečnych kilometrov, čo je celý úsek slovenského Dunaja. Pozrite si krátky náučný film o tomto projekte, ten je najlepšou odpoveďou na vašu otázku.
Film si môžete pozrieť TU.
Narušila koronakríza vaše projektové plány?
Myslím si, že naše plány okolo projektu sa posunú maximálne o mesiac alebo o dva. U nás vodákov záleží aj na tom, aké bude počasie. Rátame s tým, že leto bude patriť vode.
Viac o Kanoistickom klube Inter Bratislava sa dozviete TU.
Odpovedá Michaela Bačová z oddielu jachtingu z Telovýchovnej jednoty Oravan v Námestove.
Ako reagujú slovenské deti na prvý poriadny kontakt s vodou? So strachom, s rešpektom, alebo sa do nej prirodzene hádžu?
Menšie deti, vo veku päť až šesť rokov, majú pred skákaním do vody väčšinou mierny rešpekt. Rady sa pri vode hrajú, ale vyslovene si dávajú pozor. Väčšie deti, ktoré už majú plavecké skúsenosti, vo vode rady šantia a aj skáču, plávajú, vystrájajú. Najviac sa tešia, keď sme v strede väčšej vodnej plochy a môžu skákať z lode do vody, samozrejme, pod dozorom a v plaveckej veste.
Na Islande, ale i v mnohých iných krajinách, štát podporuje prirodzený vzťah detí k vode. Všetky deti, bohaté či chudobné, absolvujú v rámci školy hodiny plávania. Každé dieťa tak môže považovať plávanie za svoju základnú zručnosť. Ako to funguje na Slovensku?
Na Slovensku majú deti v 3. ročníku na základnej škole plavecký výcvik, na ktorý mierne finančne prispievajú rodičia. Aspoň tu na Orave to tak je, pretože sa do plavárne musí dochádzať. Nie sú to však vysoké sumy. Aj tak sa ale bežne stane, že nie všetky deti si to môžu dovoliť. V škole, ktorú navštevujú moje deti, preto napríklad robíme podpornú zbierku pre deti, ktoré by si plavecký výcvik nemohli dovoliť. Z pohľadu rodiča štyroch detí ale môžem prehlásiť, že na plaveckom výcviku sa deti plávať nenaučia. Naučia sa, ako sa majú pri vode a vo vode správať, naučia sa splývať a dýchať do vody, ale to je takmer všetko. Deti, ktoré vedia plávať, to vedia vďaka obetavosti a snahe svojich rodičov. Potvrdzuje sa mi to na vlastných deťoch a aj na deťoch, ktoré v jachtingu trénujeme.
Akú úlohu vlastne zohrávajú pri budovaní zdravého vzťahu dieťaťa k vode rodičia?
Rodičia predstavujú kľúčovú rolu. Rodič, ktorý sám nevie plávať, svoje dieťa plávať nenaučí a navyše, ak je úzkostlivý a bojí sa vody, tento strach prenesie aj na deti. Rodič, ktorý vie plávať, má z pobytu pri vode radosť, to taktiež prenesie na svoje deti a väčšinou ich naučí plávať, alebo ich v plávaní podporuje.
Viacerí, čo sa venujete aktivitám na vode, ste v projektových žiadostiach uviedli, že na vode sa deti učia kriticky myslieť, riešiť krízové situácie, učia sa zodpovednosti za seba aj za druhých. Ako?
Vytvárame im na to priestor. Dieťa je na lodi či na plachetnici po tom, ako zvládne základy ovládania lode, samé. Na brehu deťom vysvetlíme, čo budeme na vode robiť, čo sa majú naučiť, ako to na vode s vetrom v plachte funguje a potom to trénujeme. Ako tréneri sme na motorovom člne a deti sledujeme, dávame im pokyny a dbáme na ich bezpečnosť. Dieťa, ktoré prekoná prvotný strach z otvoreného priestoru na vodnej ploche a z toho, že je v tej lodi samé, začne rozmýšľať v súvislostiach – urobil som toto, stalo sa toto, chcem ísť tam, musím to urobiť takýmto spôsobom. Je to skvelé pre ich sebavedomie a preberanie zodpovednosti za seba a za svoje konanie. Na brehu potom po tréningu vždy zhodnotíme, ako sa komu darilo a čo môžeme nabudúce urobiť iným spôsobom, aby to šlo na vode lepšie.
A čo vzťah k prírode okolo seba – k čistej vode, zbieraniu odpadkov, vodným zvieratám a rastlinám?
V špinavej vode sa nikomu nechce kúpať. Preto učíme deti, že odpadky sa do vody nehádžu – odkladajú ich k trénerom do motorového člna a na brehu zas do koša. Často odpadky zbierame v našom prístave, aby sme sa tam cítili lepšie. Spolupracujeme s ochranármi prírody a pozývame ich na naše tréningy, aby sme sa spolu s deťmi dozvedeli viac o chránených živočíchoch, hlavne o vtákoch. Na Oravskej priehrade, tam, kde máme základňu, sa nachádza chránený Vtáčí ostrov. Je rovno oproti nášmu prístavisku.
V akom stave sú vlastne naše rieky a jazerá?
Vodné plochy, ktoré sme doteraz navštívili, sú rôzne. Oravská priehrada je prirodzene zanesená ílom a blatom pre svoje podložie, ktoré tvoria ílovce a pieskovce. Smutné je, že kedysi žili v priehrade slávky jedlé – lastúry. Dnes ich už vôbec nevidno. Namiesto toho teraz, keď je veľmi teplé leto, tvorí sa na vode vodný kvet. Sinice a riasy pokryjú hladinu zeleným povlakom. V prístavoch je potom hrozné. Býva toho tak veľa, že sa nedá vojsť ani do vody. V zime sa zas voda vyčíri. Je to spôsobené nadmerným množstvom fosfátov vo vode. Problémom na Oravskej priehrade je aj nekontrolovaný pohyb vodných skútrov. Cez letné víkendové dni je to už pomaly neúnosné, sú všade a vznikajú tam aj veľmi nebezpečné situácie. Problémom je tiež výstavba rôznych čiernych stavieb na brehoch Oravskej priehrady či neporiadok po rybároch. Na Liptovskej Mare je voda čistejšia, podložie tvoria žuly. Vodné skútre sa tam dostanú na vodu len na určitých miestach, ale pre zmenu tam zvykne lietať a pristávať hydroplán, ktorý môže byť tiež nebezpečný. Senecké jazerá majú tiež krásnu číru vodu, ale na jeseň ich, vraj, tiež pokryjú sinice. Na Dunaji je zas problémom veľké množstvo vodnej dopravy. Na Domaši sme boli len krátko, ale pôsobila veľmi upravene a čisto – také malé Chorvátsko.
Narušila koronakríza vaše projektové plány?
Koronakríza nám posunula plavecký výcvik, ktorý sme plánovali v januári a v marci, na jeseň. Stále čakáme na otvorenie plavárne. Kurz vodnej záchrany pre trénerov sa nám tiež posunul z apríla na máj. Zvyšné aktivity ostávajú nezmenené. Na vodu sa chystáme určite, čakáme už len na lepšie počasie. Tréningy v exteriéri pre šesť osôb sú už povolené.
Viac o Telovýchovnej jednote Oravan a jej športových oddieloch sa dozviete TU.
Odpovedá slovenský skaut Ondrej Mihaľko z 59. zboru Barbakan z Banskej Bystrice.
Ako reagujú slovenské deti na prvý poriadny kontakt s vodou? So strachom, s rešpektom, alebo sa do nej prirodzene hádžu?
Vzhľadom na to, že ako vodní skauti využívame na našu činnosť predovšetkým prírodnú vodu, vnímame rozdiel medzi vodou v jazerách, riekach a potokoch. Naše deti vodu milujú. Treba však povedať, že v porovnaní s jazerami, do riek až tak rady nevstupujú. Súvisí to s rešpektom k tečúcej vode a ešte viac k čistote týchto vôd. Tento problém sme najviac pociťovali v Čechách na umelých slalomových kanáloch, kde je voda tak znečistená, že vám pri aktivitách v nej hrozí riziko zdravotných problémov infekčného charakteru. No ani na Slovensku totiž rieky nie sú práve najčistejšie, podobný problém ako v Čechách sme však zatiaľ mali len na Hornáde. Každopádne, deti majú k vode veľmi silný, pozitívny vzťah. V prvej chvíli nevnímajú všetky riziká, ktoré im hrozia, preto v nich treba určitý rešpekt postupne budovať.
Na Islande, ale i v mnohých iných krajinách, štát podporuje prirodzený vzťah detí k vode. Všetky deti, bohaté či chudobné, absolvujú v rámci školy hodiny plávania. Každé dieťa tak môže považovať plávanie za svoju základnú zručnosť. Ako to funguje na Slovensku?
Väčšina našich detí sa učila plávať na súkromných kurzoch. Vedomosť o plaveckom výcviku detí počas školy nemám. V rámci nášho vzdelávania a programov pre naše oddiely robíme aj plávanie na plavárni. Upevňujeme a rozširujeme tam ich znalosti. Nie sme však plavecký klub a tak v prípade, že vidíme intenzívnejšiu potrebu plaveckého výcviku, rodičom odporúčame, aby svoje deti zapísali na výcvik, alebo im na výcvik ponúkneme niektorého z našich inštruktorov. Pre činnosť detí vo vodnom skautingu je nevyhnutné, aby boli dobrými plavcami.
Akú úlohu vlastne zohrávajú pri budovaní zdravého vzťahu dieťaťa k vode rodičia?
Dosť zásadnú. Rodič prvý robí deťom program. Môže ich tak viesť k vode, budovať v nich pozitívny vzťah k vode. Ak ale rodič vníma vodu ako veľké riziko, napríklad ak sám nevie plávať, môže to negatívne vplývať aj na dieťa. V praxi sme sa už stretli s tým, že rodičia nepúšťali deti na naše akcie, ktoré sa konali na vode. Až neskôr sme zistili, že problém nebol v dieťati, ale v rodičovi. Nie je to však pravidlom.
Viacerí, čo sa venujete aktivitám na vode, ste v projektových žiadostiach uviedli, že na vode sa deti učia kriticky myslieť, riešiť krízové situácie, učia sa zodpovednosti za seba aj za druhých. Ako?
U nás je to prevažne formou hier a spolupráce. Ale veľmi radi robíme priamo aj výcvik. Pri prvostupňových deťoch sa na začiatku na vode využívajú najmä väčšie plavidlá ako rafty a pramice. Deti sa v nich učia spolupracovať, naučia sa základné techniky pádlovania, naloďovania aj vyloďovania. V bezpečí stojatej vody sa zas učia, ako sa bezpečne pohybovať na lodiach, či ako prevrátiť plavidlo, ako zachrániť seba alebo iného človeka, ako sa nechať unášať prúdom. Učíme ich aj to, ako používať hádzací vak a mnoho ďalších vecí. Všetko sa deje na bezpečných miestach a pod dozorom dospelých. Pravidelný výcvik ich tiež učí návykom, aby keď sa niečo stane, vedeli reagovať automaticky. Učíme ich, čo sa vo vode smie a čo nie. Učíme ich tiež čítať vodu a rozpoznávať rôzne úkazy na vode. Staršie deti potom prechádzajú do dvojmiestnych lodí. Až tu sa naplno prejaví ich vzájomná závislosť a nadobudnuté vedomosti. Hlavným cieľom je, aby nevyhľadávali riziko, ale ho identifikovali a vyhli sa mu. Ako sa hovorí – nevedomosť je sladká, no v momente, keď už vieme, čo sa skrýva „za rohom“, väčšinou už nemáme vôľu riskovať. Snažíme sa dať deťom aj dostatok priestoru na to, aby sa mali kde „vyhrať“.
A čo vzťah k prírode okolo seba – k čistej vode, zbieraniu odpadkov, vodným zvieratám a rastlinám?
Našim hlavným cieľom je výchova detí a mládeže. Voda je pre vodných skautov prostriedkom, tým je aj príroda okolo vody a vo vode. Učíme sa, ako tráviť v takejto prírode čas a to aj viac dní po sebe. Deti sa zoznamujú s prostredím priamo na splavoch, pri plachtení či iných vodných aktivitách. Pozorovanie prírody, poznanie máp a chránených území je pre nás samozrejmosťou. Práve na vode si naplno uvedomujeme následky znečistenia a negatívnej ľudskej činnosti. Skoro na každom splave, respektíve pri akejkoľvek akcii na vode, sa snažíme vodu aj čistiť. Decká sa toho často chytajú samé, organizujeme pre ne aj súťaž o najbizarnejší nález. Niekedy dokonca vo vode nájdeme veľmi užitočné predmety pre náš program – napríklad tenisové loptičky. Zároveň sme si vedomí, že zbieranie odpadkov nie je riešením problému. Riešením je len intenzívnejšia osveta a práca s ľuďmi, ktorí bývajú bezprostredne blízko vody. Často používaný výraz „voda to zoberie“ by mal z nášho slovníka vymiznúť.
V akom stave sú vlastne naše rieky a jazerá?
Za vyše 100 rokov našej skautskej činnosti vieme zhodnotiť, že v prírode nastala obrovská zmena. V prvopočiatkoch vodní skauti realizovali skoro mesačné splavy riek na pltiach. Dnes je to už nemožné. Väčšina riek je na mnohých úsekoch prehradená rôznymi vodohospodárskymi stavbami. Vodné stupne, hate, malé aj veľké elektrárne sú už dnes bežnou súčasťou vôd. Spomaľujú ju, tvoria vážne bariéry v migrácií rýb, zanášajú dno riek, menia ich charakter. Voda stráca aj svoju samočistiacu funkciu. Znečistenie je ďalším hrozným problémom – za každou zákrutou, v každom vratnom prúde, plávajú odpadky. Na konároch kríkov a stromov sa z vody zachytávajú rôzne sáčky, iné plasty a handry. Vo vode bežne nájdeme pneumatiky, chladničky, záhradný nábytok a plno iných vecí. Po bokoch riek často vidieť vysypaný stavebný odpad, alebo odpad zo záhrad. Najhoršie sú však chemické znečistenie z fabrík či fekálie. Pre vodákov je to najnebezpečnejšia vec! Ak sa totiž niečoho takého napijete pri prevrátení z lode, tak si môžete spôsobiť vážne zdravotné problémy. Slovenské rieky sú v katastrofálnom stave, pretože hoci niektoré sú celkom čisté, ničí ich vodohospodárska činnosť, napríklad už spomínaná regulácia. Pritom ide o zastarané myslenie, ktoré sa už skoro nikde vo vyspelom svete nevyužíva. Skôr naopak.
Narušila koronakríza vaše projektové plány?
Našu činnosť narušila úplne. Aktuálne je prezenčná činnosť v našom zbore úplne pozastavená. Naše aktivity sa obmedzili na online priestor a individuálne rodinné aktivity v skautskom duchu. Preto sa už nevieme dočkať uvoľnení. Radi by sme čo najskôr vyrazili do prírody a na vodu. Musíme však dostať povolenie na našu prezenčnú činnosť. Na mesiac máj už zvažujeme individuálnu rodinnú činnosť na vode. Nad konkrétnou podobou ešte uvažujeme. Prioritou je bezpečnosť.
Viac sa o banskobystrických skautoch z 59. zboru Barbakan dozviete TU.
