Cyklus textov zo života Zuzky Wagnerovej a jej brata Tadeáška s nevyliečiteľnou chorobou – svalovou dystrofiou.
Dokážem mať rád?
Každý má vo svojom živote ľudí, ktorých má naozaj rád. Niektorých viac, iných menej. Prirodzené. Nerozumieme si vždy, nemáme sa všetci radi rovnako, nedokážeme si navzájom priať. Tým spriaznenejším by sme dali aj to posledné. Naopak, antipatia vie spraviť svoje – zlyhá záujem, zoznámenie, pomoc. Poznáme to.
Vo svojom živote prichádzam často do kontaktu so zdravotne znevýhodnenými. V prítomnosti týchto ľudí som nikdy ale nemala pocit rivality, súperenia, nesympatie. Všetci akosi prirodzene držia spolu a nemajú medzi sebou tendenciu mať niekoho radšej. Práve vďaka zdravotnému znevýhodneniu sa skutočne chápu a rešpektujú navzájom.
Možno sú o niečo ochudobnení, no obdarení toľkou láskou a vďakou, že len ťažko sa o tom píše a ešte ťažšie je človek schopný tejto láske porozumieť.
Láska znamená záujem
Pokúsim sa to však priblížiť na mojom bežnom dni s Tadeášom. Som s ním doma. Mám povinnosti, ktoré sú všednou súčasťou mojich dní. Popri všetkom sa ale venujem Tadeášovi najlepšie, ako viem. Čo ale presne znamená slovo venujem? Význam tohto slova je viac než presný: robím viac, než vyjadrenie tohto slovo znamená.
Je na mňa a na rodičov, na nás, odkázaný dvadsaťštyri hodín denne. V praxi to znamená, že bez našej pomoci Tadeáš nedokáže nič. Veľmi dobre si to uvedomuje a vďačnosť mi dáva nesmierne najavo. Niekedy ma až prekvapuje a dojíma, ako veľmi si to váži a akým spôsobom to prejavuje. „Prosím si piť. Zuzi, budeš taká milá?“ Vzápätí bežím pre čaj, dávam mu ho do jeho umelohmotného pohára (ktorý je ľahší a pre neho vyhovujúcejší pre jeho slabšiu motoriku) a zohrievam mu ho. „Ďakujem veľmi pekne, si veľmi milá a zlatá, vieš o tom?“ Usmejem sa na neho, vystískam ho a dám mu pusu, jednu, dve, tri…
Tieto slová mi neadresuje raz za čas, ale do dňa minimálne trikrát. Pre mňa práve v tom spočíva sila. Žiadne slovko, ktoré vyjde z jeho úst, nie je márne či zbytočné. Dobre vie, že si to vážim. A naopak on vie, že ja si vážim jeho.
Ďakujem…
Snažím sa zaloviť v pamäti a spomenúť si, ako sme Tadeáša od mala učili, aby bol pokorný a vedel si veci vážiť a s tým súvisiac aj používal slovo ďakujem. Prišla som však na to, že sme ho to učiť ani nemuseli. Má v sebe toľký cit a zmysel pre ľudskosť a lásku, že vždy ďakuje. Bez rozdielu na to, či som to ja, mamka, brat, teta, ujo, sused, predavačka si cudzia žena. Robí to prirodzene, no zároveň milo a úprimne.
Poteší sa, keď mu umyjem zúbky, keď mu pripravím zošity do školy, zdvihnem ho nachvíľku z vozíka a odbremením ho, utriem mu sliny, oblečiem ho, obrátim v posteli na druhú stranu. V skratke: je vďačný za všetko, čo pre neho spravím. Pre niekoho možno obyčajné uloženie do postele, ktoré predstavuje spoločnú modlitbu, krížik na čelo, otočenie na konkrétnu stranu, naklonenie hlávky do strany, prikrytie periny až po krk, a zapálenie sviečky v izbe znamená pre Tadeáša všetko!
Robím to veľmi rada, pretože táto situácia, ktorá sa opakuje jednostaj, ma dojme i po tisíci raz: „Zuzi, ja ťa nemám rád, ja ťa milujem. Dobrú noc a pekné sníčky. Si milá.“ Neraz sa mi stane, že odídem so slzami, ale nedám to na sebe znať. Niekedy je ale lepšie sa skryť a nechať sebou lomcované emócie vzísť na povrch. Občas to veru praktizujem, chtiac-nechtiac.
Učí ma rásť v láske
Domnievam sa, že dnešný svet je plný lásky s podmienkami. Budem ťa mať rada, ak… Prepáč, ale nemám ťa až tak rada, lebo… Ak sa zmeníš, budeme spolu… A mnoho iných požiadaviek.
Tadeáš je mojím vzorom. V mnohých aspektoch. Jedným z nich je bezpodmienečná láska. Má ma rád takú, aká som. Dokazuje mi to každý deň. Nestíham sa miestami naozaj diviť, odkiaľ berie toľkú silu a energiu, ktorú nám všetkým dáva. Z mála, ktoré má, dáva veľa. Rozmnožuje lásku. Občas si želám, aby sme si z nej ukrojili. Ukrojili z lásky ľudí, ktorí sa nemajú najlepšie, ale paradoxne sa tešia so života viac, než tí ostatní.
Som rada, že ho máme. Slovo hrdosť je momentálne namieste. Nikdy sa nesťažuje, ako ťažko sa má, ako sa trápi, ako mu je smutno. Je to bojovník, ktorý má rád život a život má rád jeho. Učme sa od iných, nebojím sa to povedať – učme sa od zdravotne znevýhodnených, pretože je to učenie na dlhé trate. Môžu nám byť celoživotným príkladom. Stačí, ak budeme viac vnímaví.
