Viktor Križo

Ak raz budem mať deti, chcela by som, aby mali v škole takého učiteľa, ako je Viktor Križo. 

Viktora Križa mnohí poznáte ako spoluzakladateľa Inklukoalície a aktívneho člena Slovenskej komory učiteľov. Sám seba však považuje najmä za učiteľa, až potom za špeciálneho pedagóga a všetko ostatné. Štúdium psychológie mu rozširuje obzory nazerania na deti a školstvo, no večným študentom byť nechce. Viktor pôsobí trochu prísne, tento dojem dotvárajú jeho okuliare a ostré črty tváre so stoickým výrazom, ale je to len domnienka. Je to múdry, otvorený človek, so silným citom k humanizmu. Chcela som o ňom vedieť viac ako len to, čo si myslí o stave slovenského školstva, hoci je táto téma grom nasledujúceho rozhovoru. A tak sme sa sediac na káve v šume vravy ľudí a kníh hodnú chvíľu rozprávali. Ak raz budem mať deti, chcela by som, aby mali na škole učiteľa, ako je Viktor. 

Čo ti prvé napadne, keď si spomenieš na svoju základnú školu?

VK: Na prvom stupni, v tretej alebo v štvrtej triede, nám ťažko ochorela triedna učiteľka. S dvomi spolužiačkami a spolužiakmi sme pobehovali po nemocnici na Kramároch a hľadali sme ju. Chceli sme vedieť, kde leží naša obľúbená pani učiteľka. Žiaľ, už sme to nestihli. Paradox je, že si ani tak nepamätám vzťah s ňou, ako tú akčnosť, to pátranie a hľadanie. Nevedeli sme, že je tak ťažko chorá, že zomiera. Dokonca sme jej niečo nakreslili. Dodnes mám od nej odloženú knižku. Nepamätám si, aká bola ku mne. No zostalo to vo mne. Silný moment.

Aký si bol žiak a ako si školu vnímal?

VK: Povedal by som, že som vyrastal v polo liberálnej rodine. Hodnotami konzervatívnej, no štýlom výchovy určite liberálnej. Nemal som nikdy pocit, že by moji rodičia niekedy príliš riešili, či som domov priniesol jednotku, dvojku alebo trojku. Známky pre nich veľa neznamenali. Boli obdobia, keď som mal samé jednotky, nepamätám si však, že by som sa o ne príliš snažil. Odmalička ma ale štvalo, keď sa niekomu niečo nedarilo a preto som napr. tajne posielal počas písomiek spolužiakom odpovede a radil som im. Takto som podvádzal.

No momentov, s ktorými sa spájajú spomienky na základnú školu, bolo viac mimo jej priestorov. Deväťdesiate roky. Petržalka. Sad Janka Kráľa. Bláznenie sa, naháňačky. Mal som veľa kamarátov. Futbal a hádzanie školských tašiek dievčat do kontajnerov. Pamätám si, ako sme si to užívali. Bola iná doba. Neboli počítače a mobily. Do školy sme chodili cez koľajnice, kládli sme kamene na koľaje a čakali na vlak. To boli naše dobrodružstvá.

(Fotografia: Prváčik, archív Viktora Križa)

Čo v tebe zanechali učitelia? 

VK: Na nich veľa spomienok nemám. Okrem pani učiteľky, ktorá nám umrela, si pamätám ešte triednu učiteľku z druhého stupňa, tá mala tiež veľa zdravotných ťažkostí. Bojovala za nás ako za kolektív, bola naozaj super. No predsa mi napadá ešte jedna. Tú som do konca hľadal aj v rôznych databázach, no nenašiel som ju. Chcel som jej po toľkom čase, s odstupom dvadsiatich rokov, poďakovať. Myslím si, že sa volala Šebestová. Učila chémiu. A hoci som chémiu špeciálne neobľuboval, kvôli nej áno. Fandila mi, hoci som bol aj hyperaktívny a vyrušujúci žiak. Mal som aj pokarhania. No mala ma rada takého, aký som bol. Pripravovala ma so spolužiakom na olympiádu. Venovala nám svoje poobedia, ukazovala nám chemické pokusy naživo v laboratóriu. Zanechala vo mne veľkú stopu a to ma učila iba jeden školský rok.

To sú všetko veľmi pozitívne spomienky. Zažil si ale aj 45-minutové hodiny stresu, strachu alebo absolútneho nepochopenia učiva? Pocit zbytočnosti?

VK: Väčšina hodín fungovala tak, ako ich opisuješ a vieme, že to tak funguje dodnes. Najhoršie praktiky učiteľov, na ktoré si spomínam a ktorým sa dnes ako učiteľ vyhýbam, sú praktiky náhodilosti, nadradenosti a moci vyučujúceho.

Učiteľka zavrela oči a prechádzala prstom zoznamom mien v triednej knihe a tak určila, kto pôjde odpovedať z dejepisu. Srdce som mal v topánkach. Alebo určovala, kto pôjde k tabuli podľa toho, aký bol dátum. Nikto nedýchal. Nevadila mi päťka, keď som sa nenaučil a bol som si vedomý, že to je férové. Ale skúšanie pred tabuľou bez žiadneho rozumného pravidla mi vadilo. Kde na tieto metodiky učitelia chodili? Zostalo mi to v pamäti ako mini trauma, ako šikanovanie žiakov cez moc učiteľa. Ako učiteľ toto svojim žiakom nerobím.

Pamätáš si zo svojho okolia ako dieťa rovesníkov so zdravotnými znevýhodneniami? 

VK: Pamätám si, že mnohé veci boli tabuizované. Na intuitívnej úrovni sme ich ako deti cítili. Nevedeli sme ich však pomenovať. Dnes už viem povedať, že jeden zo spolužiakov mal Aspergerov syndróm, druhý mierny autizmus. Hoci sme tušili, že za to mnohí nemohli, smiali sme sa z toho. Vedeli sme byť krutí. Keď učiteľka postavila takého žiaka do stredu triedy, karhala nás a poukázala na neho ako na chudáka, ktorému ubližujeme, malo to skôr opačný efekt. Bol to nesprávny, až nepedagogický prístup. Rovnako to fungovalo so žiakmi, ktorí boli napr. agresívni či nebezpeční. Nikto nechcel skončiť ako ten, ktorého si chlapci po škole počkajú a zmlátia ho. Škola to videla a vedela, no nič s tým neurobila. Všetko sa zamietalo pod koberec. Navonok museli veci fungovať ako hodinky.

V školstve si si ako žiak, študent, praktikant, učiteľ a špeciálny pedagóg prešiel mnohými skúsenosťami. Ako sa pozeráš na svojich žiakov dnes ty? Ako k nim pristupuješ?

VK: Neviem ako to majú ostatní učitelia, no ja si obraz seba ako žiaka stále nosím silno v sebe. Vnímam ten kontrast seba v pozícii šachovej figúrky, s ktorou učitelia a spoločnosť mávali ako chceli a dnes, seba ako učiteľa, ktorý k deťom, ktoré učí, pristupuje v zásade úplne opačne. Hoci moje detstvo a školské roky boli fajn, viem, že môj názor vtedy nemal takmer žiadnu hodnotu. Pracujem teda s tým, čo som už vtedy cítil, že ma stresovalo a ponižovalo a snažím sa nevystavovať takým pocitom svojich žiakov.

Doba je dnes zase opäť iná. Deti ťaháme do výkonov a berieme im tú bezstarostnú voľnosť, ktorú som ja zažil na sídlisku. Deti majú niekoľko krúžkov, k tomu angličtinu, francúzštinu či extrémne športujú. Alebo sú naopak úplne zanedbané. Pri každom žiakovi sa snažím byť preto zvlášť vnímavý. Aj keď ma naštvú a v mojej moci je postaviť ich pred tabuľu, pred celú triedu, neurobím to. Nedokážem to spraviť. Samozrejme, že nie som bezchybný. Vždy, keď náhodou využijem moc učiteľa, uvedomím si to počas dňa a riešim to. Čiara ponižovania žiaka a mocenského prístupu je veľmi tenká.

Dokážeš sa žiakovi ospravedlniť?  

VK: To je úplne bežná prax na hodinách. Hoci niekedy je to s odstupom jedného dňa. Aj ja mám ťažké dni. Keď učím päť hodín, mám dozor na chodbe a veľa povinností a čosi sa zomelie, potrebujem to rýchlo vyriešiť, stane sa mi, že na žiaka nakričím alebo zvýšim hlas. Mám to ale stále v mysli a pátram po tom, čo sa vlastne v daný moment udialo. Videl som predsa len útržok z celej situácie. Mám tendenciu sa tomu, na koho som nakričal, hoc aj právom, ospravedlniť. Stalo sa mi párkrát, že som napísal takéto ospravedlnenie žiakovi aj cez elektronickú žiacku knižku. Takto sa spoločne vraciame k incidentom a vyjasňujeme si ich.

(Fotografia: Viktor a Lucia, archív Viktora Križa)

Ako dlho už učíš na ZŠ Dubovej?

VK: Štyri roky.

Mám pocit, že okolo Dubovej vzniká v Bratislave akási bublina, ktorá vytvára dojem, že je to snáď to najsprávnejšie miesto, kam umiestniť deti s ťažkosťami. Najmä pre iný prístup učiteľov k deťom, pre inklúziu. Aká je ZŠ Dubová? 

VK: Keď som na Dubovú prišiel, bola to škola ako každá iná, ktorá mala a má žiakov s rôznymi, nazvime to, ťažkosťami. Ako špeciálny pedagóg som spolu s kolegyňami urobil akýsi audit, na základe ktorého sme zistili reálny stav žiakov. Jedna vec je, čo je napísané na papieri. Druhá vec je skutočnosť. Preskenovali sme školu, všetky triedy a deti. Čísla žiakov s ťažkosťami sa zdvojnásobili.

V tom čase som študoval v Brne na Katedre špeciálnej pedagogiky a pracoval som na kvalitatívnom výskume na niekoľkých bratislavských školách. Trávil som veľa času v triedach, so žiakmi aj s dospelými. Sledoval som všetky procesy škôl. Stávalo sa mi, že som identifikoval oveľa väčší počet detí s ťažkosťami, aký mala škola oficiálne na papieri. Potvrdilo sa to na ďalšej a ďalšej škole v Bratislave. Začal som komunikovať so školami po celom Slovensku, neskôr aj so špeciálnymi pedagógmi v rámci Slovenskej komory učiteľov a vnímam to tak celoplošne.

Prečo boli čísla detí s ťažkosťami zrazu vyššie? 

VK: Situácia na Slovensku je takáto – takmer na každej škole máme živelný počet problémov, z ktorých len malá časť je identifikovaná. Väčšia časť ľadovca je stále schovaná pod nálepkami neposlušné, zlé, problémové alebo dokonca bezproblémové deti. Školy sú presvedčené, že problém je len ten, kto „rozbíja“ triedu, ale ja som presvedčený o tom, že problém je aj to, že nejakému dieťaťu zomrela mama, hoci je poslušné. Aj to, že sa niekomu rozvádzajú rodičia alebo sú alkoholici, hoci dieťa sa dobre učí a je tiché, vnímam ako problém. A bojím sa ešte viac, ak je tiché.

Na Dubovej nemáme týchto detí viac ako kdekoľvek inde, akurát je náš audit urobený detailne a zodpovedne. Pri výskume som dospel k jednému záveru, a to je to inkluzívne na našej škole – všetky deti majú nejaký problém, svoje ťažkosti, obdobia, potreby, krízy. Dokonca všetci ľudia sme takí, máme ťažkosti. A dokonca som zistil, že nie som jediný, kto na to prišiel. Poukázalo na to už veľa múdrych ľudí predo mnou, od Maslowova až po Rogersa. Na Dubovej sa tým riadime. Vďaka intenzívnej identifikácii a práci dokážeme tieto deti, samozrejme v rámci kapacít, aj podporiť a vidieť nielen riziká, ale intenzívne pozitívne podporovať potenciál a zdroje detí.

Myslím si, že slovo inklúzia koluje v našej spoločnosti v poslednej dobe často, no len málokto jej rozumie ako celku. Akoby sme ju stále uplatňovali len na jednotlivé skupiny ľudí, raz na zdravotne znevýhodnených, potom na rómske deti. Ako ju ľuďom správne vysvetliť, aby sme ju nedémonizovali?

VK: Mám dva filozofické predpoklady, ako vysvetliť inklúziu. Najprv mi napadá Mahatmá Gandhi, ktorý v 20. rokoch minulého storočia bojoval za to, aby v namyslenej anglickej spoločnosti nastalo zrovnoprávnenie. Aby si uvedomili, že Indovia nie sú psy, ale ľudské bytosti. Obetoval celý život tomu, aby každá ľudská bytosť bola rešpektovaná. Druhým príkladom je Carl Rogers, zakladateľ modernej humanistickej psychológie. V dobe rozvoja psychických chorôb a liekov začal nazerať na pacienta ako na človeka. Poukazoval na to, že úcta a rešpekt patria každému. Rozdiel je len v tom, ako kto dokáže prežívať samého seba ako hlboko slobodného, otvoreného a zodpovedného.

To sú pre mňa dva piliere inklúzie – vrátenie humanizmu a humanistickej psychológie do školstva. Je jasné, že pri dnešnom stave slovenského školstva, kde bojujeme s deťmi s rôznymi ťažkosťami a riešenia hľadáme v integrácii a v špeciálnom školstve, napasúvame inklúziu na aktuálny problém. Lenže ten aktuálny problém nie sú len deti so zdravotným znevýhodnením a rómske deti, ale aj deti, ktoré sú neposlušné, agresívne, arogantné či deti, ktoré šikanujú. Sú to deti nadané, deti úplne obyčajné, ktoré túžia po kúsku láskavosti a pozornosti. A keď k tomu pridáme ešte byrokraciu a socializmus, ktoré v školstve stále vládnu, je to jeden veľký chaos.

Ako by si teda inklúziu vysvetlil v skratke?

VK: Akákoľvek ľudská bytosť, vrátane učiteľky, riaditeľky, školníka, rodiča, prváka a deviataka, má nesmiernu hodnotu a zasluhuje si úctu. Samozrejme, aj Rogers hovorí o pravidlách a hraniciach, o  slobode a zodpovednosti. Inklúzia, ani humanistická psychológia neprinášajú anarchiu, ale naopak, extrémnu zodpovednosť a v konečnom dôsledku lepšiu výkonnosť, ktorá je prostriedkom dosahovania vlastného rastu.

Čo myslíš pod pojmom socializmus v školstve? 

VK: Je to pejoratívny výraz. Nechcem tým však povedať, že všetko na socializme je zlé. Možno by ešte lepším výrazom pre pomery v školstve bol totalizmus. Mocenský prístup založený na tom, že ten, kto má vyššiu stoličku, môže rozhodovať o všetkom a pritom nepotrebuje tých „nižšie“ a nemusí mať žiaden charakter. Takto to u nás, bohužiaľ, funguje dodnes. Ak ste rodič, máte nad svojim dieťaťom úplné vlastnícke právo. Ak ste učiteľ, máte vlastnícke právo nad svojimi žiakmi. Ako riaditeľ vlastníte svoju školu a učiteľov. A tak ďalej. Tento prístup je podľa mňa veľmi zlý a je v rozpore s humanistickými hodnotami, ktoré pomenúva Rogers.

A čo mýtus o tom, že cieľom inklúzie je zrušenie špeciálnych škôl?

VK: Tvrdím, že úcta, rešpekt a inklúzia môžu nastať kdekoľvek, aj v špeciálnej škole. Som presvedčený, že mnohé deti so znevýhodneniami môžu dostať v špeciálnej škole väčšiu a špecifickejšiu podporu. Ale skôr či neskôr potrebujú vstúpiť medzi svojich rovesníkov a socializovať sa. Medzi typmi škôl potrebujeme prežívať väčšiu priepustnosť a otvorenosť.

Mám krásny príklad z Prahy. Uprostred domova dôchodcov existuje funkčná materská škola. To isté funguje v Amerike. V átriu veľkej bežnej školy funguje špeciálna škola, ktorá je dokonca presklená. Môže to byť krásny model inklúzie, blízkosti, rešpektu ku každej ľudskej bytosti.

Dôležité je uvedomiť si, o čom hovoril aj Rogers – vždy tu bude situácia, že nevidiace dieťa nebude vidieť zrakom. Nemôžeme sa tváriť, že vidí. Je to bariéra. Nemôžeme poprieť, že má nejaké ťažkosti, ide len o naše nastavenie a pohľad. Budeme na neho nazerať cez jeho defektológiu alebo budeme na neho nazerať ako na živú ľudskú bytosť, ktorá má svoje potreby? Tínedžer prežíva podobné dilemy, či vidí zrakom alebo nie. Poďme sa teda pozrieť aj na jeho univerzálne potreby a možno zistíme, že ich podporou budeme schopní sekundárne vplývať aj na tie ťažkosti, ktoré so sebou dieťa s ťažkosťami nosí navyše. To je inklúzia.

Prečo takéto typy vzdelávania a inklúzie na Slovensku nemáme?

My máme problém so základným rozmiestnením detí, diagnostikovaných aj nediagnostikovaných, ktoré sa aktuálne v školstve vzdelávajú, ale aj tých, ktoré sa len chystajú do školy. PISA testovania nám ukazujú, že naše deti sú jedni z najnešťastnejších vo vyspelých krajinách sveta. Nevedia spolupracovať, majú veľmi nízke soft skills. A toto všetko sa odvíja od zlého filozofického nazerania na samých seba a tých druhých, na učiteľov, riaditeľov a rodičov. Dieťa je v tomto rebríčku to posledné. Len čo dospelí dokážu upratať vzťahy, dieťa sa dokáže cítiť dobre. Doma nepotrebuje izbu so zlatými oknami, ani interaktívnu tabuľu v škole, ale to, aby sa jeho rodičia, učitelia mali radi a dokázali dieťa bezpodmienečne prijímať.

Samozrejme, štát sa musí postarať o to, aby bolo vyučovanie a školy kvalitné aj materiálne, ale základný problém spočíva v inom. Materiálne veci sa dajú pod tlakom zmeniť. Zmena myslenia sa dá urobiť len v slobode. Je tu hlboko zakorenený strach učiteľov, rodičov, úradníkov na ministerstve, vládnych predstaviteľov zo zmeny rozmiestnenia moci. Nepoznajú a nechcú poznať, ako by to mohlo byť inak, preto im to vyhovuje tak, ako to je.

Nenastala by zmena k lepšiemu, ak by sa pristupovalo inak k vzdelávaniu pedagógov? 

VK: Máme tu málo expertov. Mnohí z nich sú už dávno za hranicami, tí, čo zostali,  pracujú v biznise,  pretože stratili nádej, že niečo v štátnom školstva zmenia. To sa týka tak špičkových psychológov ako aj špeciálnych pedagógov. Robia vzdelávanie pre učiteľov, ale mimo systému školstva. V ňom je však ešte stále zopár dobrých ľudí, matiek Teriez.

Učitelia majú veľmi negatívne skúsenosti so vzdelávaním, ktoré ponúka štát. Neveria mu. Úprimne, Metodicko-pedagogické centrum (MPC) a Štátny pedagogický ústav (ŠPÚ) sú dve nefunkčné inštitúcie, ktoré by som zrušil so spätnou platnosťou. Zmeny nenastali ani po veľkej reforme školstva v roku 2008, keď štát nalákal učiteľov na vzdelávanie a dovzdelávanie sa cez kreditový systém. Nič nezmení ani aktuálna reforma zákona. Premenovávať inštitúcie nestačí. Pokiaľ v nich budú stále pracovať tí istí ľudia, kvalita ich služieb sa nikdy nezmení. Stále to budú tie isté powerpointové prezentácie, len s novým dizajnom.

Ako Komora učiteľov sme niekoľkokrát prišli s myšlienkou balíka peňazí pre školy, tak ako to robia v zahraničí, aby si školy sami našli kvalitné vzdelávanie pre svojich pedagógov. Mohli by sa tak zapojiť do vzdelávania aj mimo štátny rezort. Učiteľov roky vychovávame v zlom systéme, potrebujeme radikálnu zmenu. Reforma nastáva stále len formálne a s kozmetickými úpravami.

A čo rodičia? Stavajú sa vám v škole do cesty pri prijímaní inkluzívneho vzdelávania? Od rodičov by som, možno naivne, čakala asi najväčšiu podporu reformy vzdelávania. 

VK: V tomto zlom stave fungujú zle aj rodičia. V tom, čo teraz poviem, so mnou možno mnohí pedagógovia súhlasiť nebudú – ale keby bola škola zdravá zvnútra, väčšina rodičov aj žiakov by fungovali. Keby zriaďovatelia, zborovňa, učitelia, riaditelia a celý kolektív fungovali hlboko humanisticky a boli by naplnené aj ich potreby, myslím tým plat, psychohygiena, úcta a rešpekt, pretekalo by to medzi deti do tried a cez deti by to pretekalo do ich domácností k rodičom. Keby rodičia vedeli, že ich deti sú v škole šťastné a naplnené, nevenovali by pozornosť tomu, čo všetko sa v rozbitom slovenskom školstve deje.

Na nich to tiež dolieha. Neuvedomujú si to dostatočne a ak áno, hľadajú konkrétnych vinníkov za zlý stav školstva. Vinníkom je podľa nich väčšinou druhé dieťa, druhý rodič, učiteľ. Škola je zrazu nepriateľ. Rodičia vedia urobiť veľa zla. Mnohým z nich chýba aj rešpekt k učiteľom. Veľakrát stoja nekriticky na strane svojho dieťaťa a úctu k druhým nemajú. Ani ich nenapadne, že aj ich vlastné dieťa mohlo byť neúctivé k iným. Spisujú petície proti iným žiakom, proti vyučujúcim. Organizujú sa cez sociálne siete. Inkluzívne vzdelávanie ale vracia úctu každému účastníkovi vzdelávania.

Nedávno som kráčala po ulici za dvojicou otec – dcéra, ktorí vychádzali zo školského dvora. Počúvala som ich rozhovor, ktorý znel nejako takto: 

Ako bolo dnes v škole, zlatko? – opýtal sa otec.

Výborne, dostala som päť pätiek. – odpovedala dcéra so smiechom.

Fakt? No, škoda že si ich nedostala rovno šesť. – odpovedal otec. Tiež s úsmevom. 

Pre mňa je to v dnešnej dobe, v ktorej je silná potreba byť najlepší, veľmi ojedinelá reakcia rodiča na, hoci pomyselné, známky dieťaťa. 

VK: Známkovanie úzko súvisí s mocou. Je jedno, či budeme dávať jednotky a päťky, alebo pečiatky jabĺčka a prasiatka. Známky sú jedným z prostriedkov, ktorými vieme manipulovať druhým človekom a dostať ho tam, kam chceme. Kdesi hlboko v mysliach vyučujúcich je, myslím si, ukryté to, že známkovaním dávajú svojim žiakom nejakú hodnotu. Mnohí kolegovia mi protirečia a argumentujú, že nehodnotia žiakov ako osoby, ale ich prácu. Vždy sa teda pýtam, prečo si myslia, že sú práve oni tí kompetentní, ktorí by mali rozhodnúť o tom, čo je dobré a čo už nie. Prečo by na to ten žiak nemal prísť sám?

Vyvolať výčitky v ľuďoch nemusí byť vždy zlé. Svedomie v nás v skutočnosti funguje. Dieťa vie, že keď sa do školy nepripraví, nie je to v poriadku. Musí za to ale dostať päťku od učiteľa alebo si ju má pripustiť samo? Moja otázka na systém školstva je, či hodnotenie nemôže fungovať tak, aby sme ním žiakov viedli k slobode, ale zároveň k zodpovednosti? Rétorika sa potom z „ty si sa vôbec nepripravil“ zmení na „ako to vidíš ty, že si sa dnes pripravil?“ A to je veľmi veľký rozdiel.

Smeruješ k takému hodnoteniu aj ty so svojimi žiakmi? Ako to vyzerá v praxi?

VK: Foriem hodnotení bez známok je mnoho. Páči sa mi jeden príbeh. Spomínala ho učiteľka, ktorá viedla individuálne hodnotenie detí pred celou triedou na svojej hodine Hejného matematiky. Hovorila príbeh jedného dievčatka, ktoré pred triedou povedalo, že by sa ohodnotilo na dvojku. Ostatné deti reagovali na dievčatko so slovami, že takmer nikdy nemalo pomôcky na hodinu a že by jej navrhovanú známku znížili. Dostalo spätnú väzbu od ľudí, ktorí s ňou pol roka v tej triede hodiny matematiky zdieľali. Dievčatko sa rozplakalo, no s hodnotením spolužiakov súhlasilo. Nakoniec sa priznalo k tomu, že si dvojku pridelilo zo strachu z bitky od otca.

V skutočnosti je úplne jedno, či dostane dvojku alebo trojku, dôležité je, že toto dokázalo povedať pred celou triedou a od učiteľky a spolužiakov dostalo porozumenie a podporu. Podnecovať deti k zodpovednosti, zdravému sebahodnoteniu a úcte je omnoho dôležitejšie. Už teraz vlastnia tie deti soft skills, ktoré im v živote a v zamestnaní pomôžu viac ako jednotky na vysvedčení.

My smerujeme k podobnému hodnoteniu a to aj na hodine matematiky.

(Fotografia: Viktor v súčasnosti, archív Viktora Križa)

Smeruje aj slovenské vzdelávanie ako také od exklúzie a integrácie k inkluzívnemu vzdelávaniu?

VK: Vo všeobecnosti som extrémny pesimista, no napriek tomu poviem toto. Existuje film, ktorý sa volá Pošli ďalej. Je o chlapcovi, ktorý mal idylickú predstavu o tom, že svet zmení k lepšiemu. Vymyslel si systém dobrých skutkov – ak ja pomôžem trom ľuďom a oni ďalším trom, postupne sa to znásobí a svet sa zmení. Samozrejme, že to tak nefungovalo. Krása filmu však spočíva v tom, čo chlapec povedal svojmu učiteľovi, ktorý mu za projekt dal jednotku: „Ja na známku kašlem. Chcel som skúsiť zmeniť svet.“ Mám rád takéto filmy, lebo ma nabíjajú energiou. Naivne verím, že takýto systém funguje.

Momentálne mám 21 žiakov, ktorým som zasvätil časť svojho života a som presvedčený, že týchto 21 ľudí môže zmeniť svet. To, čo je moja zodpovednosť, je, že im dám pocítiť, že sú strašne dôležití a svet na nich stojí. Nie je to dvojhodinový film, ale štvorročná práca. Neučím ich štýlom – vezmite si zo mňa príklad, učím ich štýlom – urobil som chybu. A aha efekt sa dostaví. Keď spôsobili katastrofu, lebo odšrobovali radiátor, našiel sa žiak, ktorý prišiel a k tomuto činu sa priznal. A ja som bol na neho hrdý a zabudol na problém. Ak existujú ďalší takí naivní ľudia ako ten chlapec z filmu alebo učiteľ z Dubovej, môžu toto isté urobiť so svojimi žiakmi, kolegami, deťmi a môžu tiež zmeniť svet. Mám preto veľkú nádej.

Autor: Diana Burgerová