Cyklus textov zo života Zuzky Wagnerovej a jej brata Tadeáša s nevyliečiteľnou chorobou – svalovou dystrofiou.
Zdravie pokladáme mnohí za samozrejmosť. Možno klišé. No možno nie. Študujeme, napredujeme, učíme sa nové veci, cestujeme, spoznávame svet, prijímame nové výzvy, túžime byť úspešní. Pády, vzostupy, prehry, výhry – skrátka život vo všetkých svojich odtieňoch. Rokmi sa učíme byť odolnejší voči nástrahám sveta, ktorým musíme čeliť. Zažívame dennodenné starosti a radosti. Nazvala by som to takou tou životnou sínusoidou. Tá so sebou prináša raz to dobré, raz to zlé.
Poznám ale ľudí, ktorí žijú svoj život tak trochu inak. Hoci má ich životná krivka klesajúci charakter, veľmi často ale okamihmi stúpa. Sila. A to doslova. Dávam klobúk dole pred Tadeášom. Nikdy sa nesťažuje a nenarieka, aké to má ťažké, ako nevládze, ako sa mu nechce, ako nemôže, ako nemá síl. Nadchýna ma, aký je silný, a to aj napriek tomu, že sám si uvedomuje, že to nie je jednoduché. Uvedomila som si, prečo sa nikdy nesťažuje. Lebo nás nechce zaťažovať a nechce, aby sme sa trápili. No niekedy sa trápim o to viac, lebo ma dojíma jeho empatia a cit.
Dnes mi povedal čosi, čo vo mne bude rezonovať veľmi dlho: Slabé svaly, silná trpezlivosť. Premýšľala som, dlho, veľa. Vo víre myšlienok som si uvedomila, ako veľa sa musím od neho učiť. Učiť trpezlivosti, ktorej má na rozdávanie. Poprosí ma o čaj, no nenalieha (ako to my robíme často), ale trpezlivo a pokorne čaká, kedy mu ho zohrejem a prinesiem. Nech to bude akákoľvek dlhá chvíľa, nedajbože, by som zabudla, počká, láskavo ma poprosí znova a pridá k tomu úsmev.
Dnešný svet je strašne rýchly. Zamysleli sme sa ale niekedy, prečo to tak je? Náhlime sa, nehľadíme na nič a nikoho okolo nás, chceme niekedy až príliš rýchlo stúpať a napredovať, bez ohľadu na to, ako svojím konaním môžeme niekoho zraniť. Naše túžby a ciele mnohokrát predchádzajú zmätok. Chceme všetko až príliš rýchlo na to, aby sme dokázali byť trpezlivými a pokornými.
„Zuzi, prosím, poškrabeš mi hlavu?“ S iskrou v očiach a očakávaním, že ma neotravuje, ma milo poprosí a hovorí mi, kde presne ho mám poškrabať. Mohol by sa začať sťažovať a hovoriť, čo všetko sa mu nepáči, aký je nahnevaný a mnoho iných obdobných nariekaní, ale vyberie si inú cestu. Láskavo, trpezlivo a milo pristupuje ku dennodenným situáciám. A nielen k nim, i k životu.
Začínam tomu rozumieť. Slabé svaly, silná trpezlivosť. Nedokáže chodiť, robiť to, čo my robíme bežne, čo bez problémov zvládneme. Ideme na WC, dokážeme sa umyť, obliecť, osprchovať, ísť kamkoľvek, kde si zmyslíme. No máli sa nám. A nikdy nemáme dosť. Stále nám voľačo vadí a prekáža. Nie sme spokojní s ničím a nikým. Trpezlivosť je našou slabinou. Nechcem zovšeobecňovať. Len narážam na to, ako sa aj ja musím veľa od Tadeáša učiť. Veľa učiť od zdravotne znevýhodnených.
Prajem si, aby nám boli príkladom a vzorom v tom, akými trpezlivými ľuďmi sú. A keď sa chceme nahnevať na to, že sme zmeškali autobus alebo ako sa nám strašne nechce upratovať, či niekam ísť, spomeňme si na to, akí sme my vlastne bohatí, že máme zdravé nohy a ruky a môžeme kráčať na zastávku k autobusu, či spokojne sami robiť niečo, čo by iní chceli, no nemôžu.
Autor: Zuzana Wagnerová
