Vladimíra Ďurčová vyrastala v Pliešovciach, kde dnes žije s manželom a dvomi deťmi. Napĺňa ju práca v školstve aj rodina. Rovnováha týchto dvoch celkov je pre ňu celoživotnou výzvou. Učarovalo jej ponáranie sa do studenej vody na rybníku. Občas zájdu s manželom na koncert alebo do divadla. Minulý rok s deťmi spoznávali Slovensko karavanom, chcú v tom pokračovať aj toto leto. Ako ona sama tvrdí, má šťastie na ľudí, či už v súkromnom alebo profesionálnom živote. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.
Aké chodníky dláždili vašu cestu do školstva?
VĎ: Vždy som chcela pracovať s deťmi. Mám vyštudované učiteľstvo, dejepis – občianska náuka. Po škole som si v školstve prácu nenašla, vďaka znalostiam jazyka som sa zamestnala v obchodnej sfére. Práca bola zaujímavá, dynamická, ale… Spomalenie počas materskej mi pomohlo prehodnotiť vízie do budúcna. Spravila som si malý doktorát z didaktiky dejepisu, ktorý je neustále mojou obľúbenou oblasťou objavovania. Bol to taký malý návrat k školstvu. Po materskej som prijala prácu asistentky učiteľky na našej škole. Ponuka prišla v poslednej chvíli, v tom čase som už bola prijatá opäť na pozíciu vo svete biznisu. Myslím, že som nezaváhala ani sekundu. Počas pôsobenia na škole som doštudovala špeciálnu pedagogiku -poradenstvo.
Dnes ste špeciálnou pedagogičkou a zároveň učiteľkou na ZŠ s MŠ Pliešovce. Ako možno skĺbiť tieto dve postavenia?
VĎ: Je dobré, že som ako špeciálna pedagogička začala pracovať ako nájdená učiteľka. Ako učiteľka som vo fáze šperkovania, neustále je čo zlepšovať, ale základné otázky som si už vyriešila. Trvalo to približne dva roky. Pozícia školskej špeciálnej pedagogičky v sebe spája priamu činnosť s dieťaťom a legislatívnu oblasť.
Individuálna priama práca s dieťaťom je špecifická, idete do väčšej hĺbky, či už vo vzťahu s dieťaťom, ale aj samotný proces výučby je iný a samozrejme aj špeciálno-pedagogické metódy a postupy sú odlišné. Legislatíva je otázka cviku.
Som veľmi rada, že mám tieto dve polohy. Potrebujete síce trochu širší okruh poznatkov z rôznych oblastí, aby sa necítili učitelia ukrátení. Ale vidieť dieťa v priamom procese výučby je pre mňa jednak doplnkom poznatkov o dieťati, na druhej strane sa mi ľahšie komunikuje s učiteľmi. Je to zároveň obrovské zrkadlo pre mňa ako učiteľku, ako nastavovať vyučovací proces vzhľadom na potreby dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Celkovo som sa stala citlivejšou voči všetkým deťom a ich potrebám.
Práca ktorého z týchto povolaní prináša so sebou viacero nástrah a zodpovednosti?
VĎ: Prácu školskej špeciálnej pedagogičky považujem za náročnejšiu, pretože pracujem s deťmi, ktoré sú, žiaľ, v našom systéme zraniteľnejšie.
Ako špeciálna pedagogička sa stávate mnohokrát akýmsi „ombudsmanom“ práv detí so zdravotným znevýhodnením. Aké najčastejšie problémy musí osoba ako vy na škole riešiť?
VĎ: Nemám pocit ombudsmanky (smiech). Skôr túto pozíciu vnímam ako rolu sprostredkovateľky. Na dieťa sa dokážem pozrieť z iných perspektív, mám informácie o deťoch v iných rovinách ako bežný učiteľ. Som sprostredkovateľ týchto informácií mojim kolegom a kolegyniam, ktorí sú našťastie veľmi chápaví a dokážu viesť konštruktívnu debatu k jednotlivým deťom. Je to pomoc deťom, ale aj učiteľom, keď si jasne definujeme, čo ktorá diagnóza znamená pre proces výučby. Riešim bežnú náplň špeciálnej pedagogičky.
Čo vás ako špeciálnu pedagogičku v našej krajine dostáva do rozpakov?
VĎ: Pomalosť systému – dieťa má problém a riešenie prichádza po mesiacoch. Neinformovanosť rodičov, čo je vo väčšine prípadov nie ich chyba. Ľahostajnosť zo strany štátu voči potrebám škôl a rodín.
Akou ste učiteľkou?
VĎ: Akčnou (smiech). Rada sa na hodinách bavím. Nemám rada nudu, preto sa tak snažím viesť aj moje hodiny. V individuálnej práci s dieťaťom sa naopak stišujem.
Čo by ste rozhodne zmenili, ak ide o vzdelávanie znevýhodnených detí?
VĎ: Aby sa myšlienka výchovy a vzdelávania detí so špecifickými potrebami stala samozrejmou a bola plne podporovaná zo strany štátu. Podpora štátu absentuje v rôznych rovinách – máme málo odborníkov, pomôcok či podporných programov pre prácu s kolektívmi, kde sa tieto deti vzdelávajú. Chcela by som, aby sa využil obrovský potenciál špeciálneho školstva aj v bežných školách. Aby sa o tejto téme prestalo diskutovať v emocionálnej rovine a nastúpila prax, ktorá by zodpovedala normám demokratickej krajiny v 21. storočí.
S čím/s kým prichádzate najčastejšie pri vašej práci do konfliktu?
VĎ: Neviem, či som niekedy prišla s niekým do priameho konfliktu. Povedať si názor je normálna vec. A ak je tento názor aj opačný ako ten môj, nemusí byť zlý, minimálne môže slúžiť ako rozcvička mojej asertivity. S čím? S nedostatkom času (smiech).
Ako deti so zdravotným znevýhodnením reagujú na vašu pomoc?
VĎ: Som úplatkár, učiteľka, ktorá chodí s cukríkmi vo vrecku. Som kontaktný typ. Moja dcéra mi vyčíta, že je jediná, čo sa so mnou v škole nestihne vystískať. Činnosti sa snažím deťom zakaždým trochu oživiť, hľadáme kompromis, aby boli obidve strany spokojné. Toto platí na prvý stupeň. Čiže odozvy sú pozitívne. Žiaci druhého stupňa chápu, že ak sa im venujem, tak im pomáham. Snažím sa ich viesť k tomu, aby si vedeli pomôcť aj sami, to im dvíha sebavedomie a majú pocit, že niektoré veci konečne ovládajú.
Sú otvorené riešiť s vami problémy?
VĎ: Deti sú radi, ak vedia a chápu, čo sa s nimi deje. V určitom veku sú si vedomí, že veci nebežia tak ako u iných detí. Mám skúsenosť, že keď im vysvetlím ich problém, povieme si presne, čo to pre ich osobu konkrétne znamená. Spadne im akoby balvan z pliec, samozrejme vzhľadom na ich vek a diagnózu. Najmä si povieme, že na konci tunela je svetlo a netreba z toho robiť drámu.
S akými deťmi na škole pracujete?
VĎ: Pracujem s deťmi prvého a druhého ročníka, ktoré sú rizikové. Potom s deťmi s poruchami učenia a deťmi s poruchami aktivity a pozornosti hlavne prvého, ale aj druhého stupňa.
Čo vám na škole chýba najviac k naplneniu vašich predstáv vo vzdelávaní?
VĎ: Čas a systematické kroky zo strany štátu.
Ako vnímate na vašej škole prístup detí bez zdravotných obmedzení k tým so zdravotným znevýhodnením?
VĎ: Deti vedia, ktoré z nich majú problém. S témou inakosti je potrebné pracovať, hlavne s kolektívmi, kde sa deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vzdelávajú. Keď triedny učiteľ zvládne zaradenie dieťaťa s problémom, výsledok je krásny. Táto trieda dostane zadarmo lekciu EQ do života. Podporu zo strany školského psychológa, asistentiek učiteľa/ľky považujem za nevyhnutnú. Triedny učiteľ je kľúčovou osobou, ktorá systém a prijatie dieťaťa určuje. Na škole máme ukážkové triedy, kde sa deti bez problémov zaradili. Tieto triedy sú iné, akoby vyspelejšie. Poznám aj prípad žiačky, kde to nefungovalo napriek snahám z viacerých strán.
Ktoré z bariér považujete v školách za najvýraznejšie?
VĎ: Najväčšia bariéra je strach v rôznych podobách. Strach z nového, strach z práce naviac, strach z toho, ako to bude fungovať, z problémov, ktoré si vyrobíme dopredu v hlave. Významnou bariérou je nastavený systém vysokého počtu detí v triedach. Keď sú v triede aj deti s viacerými zložitými diagnózami, ich počet sa neznižuje. Vyčerpanosť učiteľov, ktorí nemajú čas naštudovať si jednotlivé diagnózy, nie sú vzdelávaní v danej oblasti. Keď nemajú asistenta, dostávajú sa do zúfalej situácie. Deti primárne nemajú problém s inakosťou. Problém nastane, keď všetko, čo som vymenovala vyššie, prinesie do triedy vyučujúci.
Práce učiteľa je veľmi náročná a vyčerpávajúca. Robiť ju človek nedokáže bez lásky k svojmu povolaniu a určitej motivácii a zmyslu. Čo je vašou najväčšou motiváciou a zmyslom?
VĎ: Práca učiteľky je jednou z najkrajších profesií, kde máte neustálu možnosť rozvoja. Je to dynamická práca, kde sa nenudíte, môžete neustále niečo vymýšľať. Deti sú obrovský zdroj energie, ktorú si občas od nich ukradnem. (smiech)
Čo vám vie spraviť najväčšiu radosť?
VĎ: Keď žiak alebo žiačka spraví „ahá“, proste pochopí. Z toho mám väčšinou zimomriavky. Je úplne jedno, či ide o dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami alebo bez nich. Taktiež, keď spolu ladíme, proste je nám všetkým spolu fajn, zasmejeme sa, naučíme. Pohodička.
Ste jednou z účastníčok programu Škola inkluzionistov. Ako doposiaľ vnímate vašu účasť v tomto programe?
VĎ: Som rada, že som sa prihlásila. Som vo viacerých projektoch a tento je jeden z najlepších.
Čo vás nadchlo najviac?
VĎ: Mentori, odborníci z oblasti, ktorú som doteraz vnímala len intuitívne. Projekt nejde po povrchu, tu máte 2 000 eur, kúpte si za ne, podľa kritérií, čo chcete a dovidenia. Projekt dokázal spojiť ľudí, ktorí sa v danej problematike pohybujú dlhé roky a majú záujem tému inklúzie posúvať ďalej. Tento záujem preniesli aj na nás účastníkov. Tí sú samostatná kategória, od mnohých sa mám čo učiť. V tých školách a školičkách je toľko fajn vzdelaných a láskavých ľudí.
Všímate si už na vašej škole nejaké zmeny, odkedy ste sa do programu prihlásili?
VĎ: Myslím že áno, už samé vedenie školy začalo podnikať kroky aj mimo projektu, aby sa téma inklúzie stala aktuálnou na našej škole. Podporila finančne vznik novej učebne, vynovila miestnosť školskej psychologičky, vybavili sme naviac školenie pre kolegyne a kolegov -diferenciálne vzdelávanie. Mám absolútnu podporu vo všetkom, čo robím. Zaviedli sme prípadové stretnutia vždy pri integrovaní nového žiaka, alebo pri prestupe žiaka/žiačky na druhý stupeň. Pri problémoch žiaka alebo žiačky sa stretneme všetci učitelia, ktorí dieťa učíme a spoločne sa o dieťati bavíme, nastavujeme spoločný postup.
Zaviedli sme stretnutia odborného tímu (špeciálna pedagogička, školská psychologička, výchovná poradkyňa a asistentky), kde sa snažíme nájsť formu a obsah najideálnejší pre našu školu v oblasti inklúzie. Nakúpili sme pomôcky, s ktorými už pracujeme, rozbiehame EEG biofeedback, je toho veľa.
Čo chcete ešte vylepšiť?
VĎ: Prácu odborného tímu, spoluprácu a podporu rodičov, školenia pre učiteľov, prostredie školy, ktoré bude brať ohľady na potreby žiakov aj učiteľov. Podporu triednych kolektívov. Legislatívne ukotviť víziu našej školy v oblasti inklúzie.
Ak je reč o inklúzii, má v tom vaša škola jasno alebo každodenne musíte zápasiť s množstvom problémov?
VĎ: Tým, že sme dedinská škola, dlhé roky pracujeme s deťmi z rôznymi problémami vo vzdelávaní. Naša škola je otvorená novým myšlienkam. Najväčšie problémy, s ktorými sa zaoberáme, sú tie, ktoré nám vyrába Ministerstvo školstva.
Autor: Zuzana Wagnerová
